Multikulti.sk

Rozhovory

Michaela Pobudová: V spoločnosti chýba diskusia o tom, čo vlastne od integrácie cudzincov očakávame

07.02.2018 - Katarína Rabatinová

Michaela

foto: archív Michaely Pobudovej

Ľuďom s medzinárodnou právnou ochranou pomáhajú oboznámiť sa so životom na Slovensku. Učia ich slovenčinu, strážia im deti, pripravujú pre nich kurzy aj workshopy. Riaditeľka občianskeho združenia Mareena Michaela Pobudová vraví, že je skutočne náročné dosiahnuť, aby sa človek z úplne iného kultúrneho prostredia za pol roka dokázal adaptovať do nového prostredia tak, aby bol sebestačný a žil plnohodnotný život. Napriek tomu jej klienti hovoria, že nebo je modré v každej krajine, a tak sa aj na Slovensku pokúsia vytvoriť si domov.

Čo ťa podnietilo k tomu, aby si sa stala súčasťou Mareeny?

Počas roka 2011/2012, ktorý som strávila v Jordánsku, som bola často v kontakte s utečencami z Iraku. Moja najlepšia kamarátka, za ktorou som tam šla, mala frajera, irackého utečenca. V princípe sa z nás stali spolubývajúci, takže som presne vedela, čo zažívajú títo ľudia. Nedostávali žiadne pracovné povolenia, boli nútení pracovať načierno, zdierali ich, nedostávali nijakú finančnú podporu od nejakej inštitúcie, museli čakať neskutočne dlho na to, než dostanú odpoveď ohľadom presídľovacieho programu do Ameriky. A ešte dlhú dobu po tom, čo som sa vrátila na Slovensko, som rozmýšľala nad tým, čo môžem spraviť ja osobne pre utečencov. Mala som to niekde vzadu v hlave, no brala som to tak, že my na Slovensku vlastne utečencov neriešime, že to nie je téma, tak som to nechala tak.

Intenzívne som uvažovala nad tým, že chcem robiť niečo, čo má reálny dopad, a preto som sa zamestnala v Pápežských misijných dielach. Išlo o kresťanskú misijnú a rozvojovú organizáciu, ktorá financuje primárne projekty v Afrike. Ten rozvojový element sa mi veľmi páčil. Neskôr som sa prihlásila do Semestrálneho kurzu – filozofia, morálka, teológia, ktorý organizovalo Spoločenstvo Ladislava Hanusa, lebo som mala pocit, že na to, že pracujem v kresťanskej organizácii som veľmi vlažná kresťanka, ktorá tomu všetkému až tak nerozumie.

Otvorenie komunitného centra Mareena; foto: Tereza Križková

Tam ma požiadali, aby som moderovala diskusiu v rámci Hanusových dní s jedným fotografom, ktorý v Iraku fotil utečenecké tábory. Ja som súhlasila a odvtedy sa to začalo. To bolo v roku 2015, o utečencoch sa už hovorilo aj u nás na Slovensku a z iniciatívy Spoločenstva Ladislava Hanusa vznikol projekt Kto pomôže?, ja som sa stala jeho hovorkyňou a koordinátorkou. Chvíľu som bola dobrovoľníčka, potom sa nám podarilo získať projekt na organizáciu s tromi až štyrmi zamestnancami. V marci 2017 sme sa rozhodli, že založíme Mareenu, ktorá vzišla z iniciatívy Kto pomôže?

Vedela by si povedať, čo ti tvoja práca v Mareene dáva, v čom je pre teba výnimočná?

Asi by som povedala dve veci. Jednou sú určite ľudia, ktorých tu stretneš a spoznáš. Je pre mňa zaujímavé objavovať charakter mojich kolegov, vytvárať priateľstvá na pracovisku. Dúfam, že ľudia ktorých tu máme s nami zostanú dlhodobo, a že budeme spoločne budovať aj ľudskú stránku Mareeny. A tak isto klienti, s ktorými prichádzame do kontaktu. Veľmi ma teší, keď im začneme byť bližší, keď sa stávame súčasťou ich vlastnej komunity. Veľakrát je to potešujúce, ale zároveň aj trochu smutné, keď ti povedia, že my sme jedny z mála, ktorých tu majú. Snažíme sa s tým niečo spraviť, trochu ich okruh kontaktov rozšíriť.

Druhú vec, čo mi dala Mareena, bola možnosť niečo nové založiť a vidieť ako to rastie. A pri tom zisťuješ veľa o tom, ako tento sektor funguje, ako funguje celé obsahové pozadie migrácie a integrácie. Je to výborná skúsenosť, profesionálna aj ľudská.

Predsedníčka občianskeho združenia Mareena Michaela Pobudová o tom, prečo vzniklo komunitné centrum Mareena, čo v ňom robia a ako pomáhajú ľuďom zo zahraničia založiť si život na Slovensku.

V Mareene sa snažíte prispieť k integrácii cudzincov, prepájať ich s majoritou, vytvárať im sociálne siete. Ako vnímaš integračný program na Slovensku? Považuješ ho za dostatočný nástroj na vytvorenie vhodnej štartovacej pozície pre ľudí, ktorí sem prišli pod vplyvom rôznych okolností, často bez znalosti jazyka a kultúrnych reálií?

Je to komplexná záležitosť, ktorá by si vyžadovala väčší priestor. Ale integrácia, ktorú poznám z praxe, najmä čo sa týka azylantov a tých, ktorí dostali doplnkovú ochranu, nie je podľa mňa dostatočná.

Napríklad, dospelý jedinec, ktorý prišiel sám, dostáva po dobu šiestich mesiacov finančnú podporu vo výške 300 eur, je mu poskytnutá psychologická podpora, sociálna podpora a orientácia v rámci krajiny, právna pomoc, pomoc s nájdením bývania, nejaké pracovné poradenstvo, hodiny slovenčiny.

Realita je však taká, že tento typ podpory nie je dostatočný na to, aby sa človek integroval. Napriek tomu, že pracovníci v integračných kanceláriách sú šikovní a snažia sa, majú poddimenzované stavy. Myslím si, že viacero zmien by pomohlo tento stav zlepšiť. Napríklad finančná podpora by mohla byť o niečo vyššia. Nemusí ísť o markantné zvýšenie, ale za 300 eur si cudzinec v Bratislave nevie nájsť aj bývanie, aj sa najesť. To sa jednoducho nedá. Zároveň by som ale takisto kládla väčší dôraz na jazykovú prípravu a dala im trochu viac času na to, aby sa s pomocou odborníkov na Slovensku zorientovali.


Otvorenie komunitného centra Mareena; foto: Debora Pastirčáková

Ľudia s medzinárodnou ochranou majú len pol roka na to, aby sa nejakým spôsobom začlenili. A potom to funguje ako, čo sa s nimi deje po pol roku?

Po pol roku by už mali byť v princípe sebestační, už by mali fungovať nezávisle. V tom bode už nemajú nárok na ďalšiu finančnú podporu, ale môžu aj naďalej prichádzať na poradenstvá do integračnej kancelárie, keby niečo potrebovali. Často sa stáva, že sa podľa zváženia zamestnancov integračnej kancelárie, žiada migračný úrad o predĺženie podpory, ale nie vždy úspešne. Vyhovuje sa vtedy, keď ide napríklad o študenta alebo človeka, ktorý má zdravotné problémy.

U mladého zdravého muža sa už neráta s nejakou pokračujúcou podporou. Sú určite prípady, kedy sa to dá aj do pol roka zvládnuť, ale popravde, ešte som sa nestretla s človekom, ktorý by vedel do pol roka hovoriť po slovensky. Iná kategória sú rodiny alebo ženy s deťmi, tie majú o niečo vyššiu finančnú podporu, v závislosti od počtu členov rodiny, a dostávajú ju jeden kalendárny rok. Tam ale prichádza ďalšia komplikácia, ktorá sa dostatočne nezvažuje. Môže sa stať, že príde mamička s dvomi malými deťmi a  je nepredstaviteľné, že by mohla do roka začať pracovať. Ak by dala dieťa do jaslí, musí platiť okolo 200 eur a netreba zabúdať na to, že ona už vtedy ťahá nejaký jednoizbový byt, ktorý stojí minimálne 350-380 eur mesačne.

Program Mareeny v rámci Dobrého trhu; foto: Mareena

Integračný program na nich nie je úplne šitý. Predlžovania sa opäť musia riešiť cez výnimky. Chápem, že utečencov je tu relatívne málo, tak sa zdá, že sa to dá zmenežovať aj v rámci výnimiek. Z môjho pohľadu je to skôr snaha ušetriť a zároveň mentálne rozhodnutie, že našim cieľom nie je vybudovať pre nich príjemné prostredie. Aj to je dôvod, prečo sa integračný program viac nehýbe, je ich málo a viac ich tu ani nechceme.

Inak je bežné, že v iných krajinách, kde majú prepracovanejšie integračné programy, majú taktiež nastavené vzdelávacie kurikulum pre utečencov, kde im vysvetľujú, aký je štýl života, aká je kultúra tej krajiny, čo sú akceptovateľné veci, čo nie sú akceptovateľné veci.

A na Slovensku to tak nie je?

V rámci neformálneho vzdelávania fungujú sedenia tohto typu, ale podľa mňa je priestor, urobiť toho viac. Stáva sa, že k nám prídu ľudia, ktorí sú tu aj dlhšie a nemajú šajnu o fungovaní vecí, ktoré sú pre nás bežné. V tomto ohľade by sa malo niečo zmeniť. Mne sa veľmi páči prístup Nórska. Dajú im všetko, čo potrebujú k tomu, aby sa úspešne uchytili. Zároveň kladú veľký dôraz na to, aby sa človek, ktorý prechádza integračným programom, naučil naozaj dobre po nórsky, aby rozumel ako systém funguje v Nórsku, a čo sú trebárs neakceptovateľné veci. Môže to byť napríklad vzťah muža a ženy, alebo že deti sa nebijú. Isté veci by bolo dobré poriadne im vysvetliť na začiatku.

Chcelo by to nejaký kultúrno-spoločenský orientačný program, ktorý by ideálne vedel ponúknuť aj voliteľné moduly typu: mamina je tu sama, alebo je tehotná, ide porodiť a nemá babku, alebo niekoho druhého, kto by jej pomohol, nemá od koho nabrať model starostlivosti. Je veľmi dôležité vytvoriť dobrý priestor a podmienky na to, aby sa tu mohli uchytiť, ale byť zároveň aj prísny, alebo očakávať nejaký posun z ich strany. Taktiež je dôležité mať niekoho ako je Mareena, kto sa postará aj o nadstavbovú vec, o spoločenské začlenenie, nielen inštitucionálne.

Akú konkrétnu úlohu zohráva Mareena v integračnom procese? Respektíve, prostredníctvom akých konkrétnych aktivít sa snažíte o integráciu?

Považujeme sa za integračnú nadstavbu, ale nie sme platení štátom. Máme tri programy. Jeden je dobrovoľnícky program, druhý vzdelávací a profesionálny rozvoj, a tretí zastrešuje komunitné aktivity. V dobrovoľníckom programe pomáhame prevažne v modeli jeden na jedného. Teda jeden Slovák doučuje jedného cudzinca slovenčinu, alebo pomáha konkrétnej rodine doučovať deti, opatruje ich. Zároveň sme si uvedomili, že dobrovoľník sa v princípe stáva integrátorom. Lebo v rámci času, ktorý spolu strávia, má klient možnosť opýtať sa tisíc otázok o tom, ako to na Slovensku funguje. A veľmi často medzi nimi vznikajú priateľstvá, ktoré pretrvávajú aj po ukončení dobrovoľníctva.

Detské dielne; foto: Tereza Križková

V rámci vzdelávania a profesionálneho rozvoja je našim cieľom snažiť sa realizovať potenciál klientov. Zatiaľ máme kurzy konverzácie v slovenčine, kurz anglického jazyka, ale máme aj šitie pre ženy, kde väčšinou chodia ženy na materskej alebo dôchodkyne, a tiež organizujeme počítačový kurz. A v treťom programe, komunitných aktivitách, sa snažíme vytvárať priestor na socializáciu miestnych s cudzincami, kde sa môžu navzájom spoznávať.

Klientmi a klientkami o.z. Mareena sú ľudia s medzinárodnou ochranou, o koho konkrétne ide? 

To je rôzne, sú to muži jednotlivci, mladé mamičky s deťmi, kompletné rodiny, dôchodkyne. V rámci nášho košického a nitrianskeho programu sú to najmä rodiny. V Nitre je skupina 60-tich ľudí z Iraku, v Košiciach sú z Afganistanu, Líbye, Gruzínska, Ukrajiny a Iraku. A tu, v Bratislave, je to pestrejšie. Máme Kamerun, Somálsko, Sýriu, Irak, Irán, Burundi, Afganistan. Väčšina našich klientov sú ľudia, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana, ale zároveň poskytujeme nejaké služby už aj pre žiadateľov o azyl.

Máme dohodu so Slovenskou humanitnou radou, ktorá sa venuje ľuďom v pobytových táboroch, že im umožňujú prichádzať k nám na kurzy a komunitné aktivity. Máme zopár chalanov, ktorý chodia pravidelne na kurz slovenčiny. Keď sme mali napríklad podujatie Vianoce s Mareenou, prišiel skoro celý pobytový tábor. Kurzy otvárame už aj pre cudzincov z tretích krajín, takže už sme mali ľudí z Číny, Tajvanu, aj Indie.

Otvorenie komunitného centra Mareena; foto: Debora Pastričáková

Existujú nejaké kritéria, ktoré musia ľudia splniť, aby sa mohli zúčastňovať vašich aktivít?

V princípe stačí, že majú záujem, a potom ešte musia spĺňať to, že sú buď žiadatelia, alebo majú medzinárodnú ochranu, alebo sú tu z tretích krajín. To stačí na to, aby mohli chodiť napríklad na kurzy. A na komunitné aktivity sú pozvaní všetci, môžu prísť aj Slováci, nie je tam nijaké obmedzenie.

Komunikácia medzi ľuďmi z rôznych kútov sveta musí byť náročná, minimálne po jazykovej stránke. Ako riešite jazykovú bariéru?

Niekedy je to vtipné, ale väčšina našich klientov sa vie celkom slušne dorozumieť buď v slovenčine, alebo v angličtine. Platí to pre Bratislavu, trošku iná je situácia v Nitre a Košiciach. V prípadoch, kedy sa nevieme dorozumieť, to riešime cez iného človeka. Napríklad máme šťastie, že naša Katka rozpráva po francúzsky. Máme jedného chlapca z Burundi, ktorý nevie až tak dobre po anglicky, ale ona mu to vie ešte dovysvetliť po francúzsky, čo je super. Veľmi dobre funguje to, že napíšeme text a hodíme ho do Google translator. Máme jednu mamičku Sýrčanku, ktorá má aplikáciu v telefóne, čo vie prekladať v reálnom čase. Viem, že v  irackej komunite decká veľmi rýchlo chytili slovenčinu, takže ak sú deti v rodine, často pomáhajú s prekladom. A keď nie, riešime to rukami-nohami.

Ako vaši klienti a klientky vnímajú svoj pobyt na Slovensku?

Na to asi nie je jedna odpoveď. Možno by som si dovolila zovšeobecniť v tomto zmysle; sme malá a nie až tak známa krajina. Bolo celkom bežné, že klienti neboli sto percentne nadšení z predstavy, že by tu mali zostať. Nikoho tu nemali, a keď sme prišli, mali obavu.

Avšak jeden silnejší postoj, ktorý vnímam je, že tí, čo tu majú deti, sú viac zakorenení. V momente, keď decká začnú chodiť do škôl a začnú mať kamarátov, vytvárajú si domov. A vtedy už ani rodičia intenzívnejšie nerozmýšľajú, že by chceli ísť niekam preč. Tie rodiny sú fajn príkladom toho, ako sa tu dá zvyknúť.

A je tam ešte jedna vec. Máme veľa jednotlivcov, najmä mladých mužov, ktorí mi povedali, že teraz som tu, tak si to zariadim ako najlepšie viem. Je to o osobnom postoji, že áno, možno nie som vo vysnívanom prostredí, ale aj tak sa pokúsim spraviť si z neho domov. Hovoria, že nebo je modré v každej krajine, všade sú dobrí a zlí, všade sú nejaké problémy. Jednoducho spravia osobné rozhodnutie a snažia sa, aby to fungovalo. Tí sú jedni z najúspešnejších, lebo nevnímajú samých seba len ako obete systému, namiesto toho aktívne riešia život, školu, prácu, všetko.

Prezentácie klientov o Afganistane a o Burundi; foto: Debora Pastirčáková

Vaši klienti sú veľmi rôznorodí. Je niečo, čo ich napriek tejto rôznorodosti spája? A nielen ich samotných, ale aj ich s ,,nami“?

Možno práve charakterová rôznorodosť ich spája aj s majoritou. Niekedy médiá, aj ľudia inklinujú k tomu vidieť utečencov ako nejakú homogénnu skupinu. Ale v princípe sú rovnako rôznorodí ako keby si zobrala vzorku ľudí z nejakej slovenskej ulice. Majú rozličné osobnosti, rôzne veci by sa im páčili a nepáčili. Hovorím si, že keby neboli zjavne iní, tým že majú napríklad inú farbu pleti alebo šatku na hlave, a keby rozprávali po slovensky, do tohto prostredia úplne zapadnú, rovnako ako hocikto iný. Ale tým, že sú viditeľne iní si niekedy spojíme vizuálne znaky s nejakými negatívnymi charakterovými črtami.

No nechcem úplne romantizovať cudzincov. Je pravda, že máme klientov, ktorí sa ťažšie prispôsobujú, majú menšiu chuť sa spoločensky integrovať. Myslím si, že by sme mali prijímať utečencov, ale mali by sme sa zodpovedne dohodnúť na tom, ak niekomu poskytneme domov, investujeme do nich, akceptujeme ich, budeme mať aj nejaké očakávania z našej strany. Takáto diskusia či spoločenská dohoda mi chýba. Často pri našej práci narážame na to, že si nie sme istí, aký je k tej-ktorej veci postoj štátu alebo verejnosti, čo vlastne očakávame od integrácie? V Mareene by sme radi rozvinuli diskusiu ďalej a nastoľovali túto tému napríklad aj v médiách.