Multikulti.sk

Rozhovory

Záujem o prácu v osadách je enormný, reči o lenivosti sú predsudok

30.11.2015 - Karol Sudor

Záujem

foto: archív T. H.

Devastujeme životné šance inteligentných detí z osád, tvrdí Tomáš Hrustič.

TOMÁŠ HRUSTIČ sa narodil v roku 1978 v Bratislave, vyštudoval etnológiu s religionistikou na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Pracuje ako vedec v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied. Spolu s Tatianou Podolinskou je editorom a jedným z autorov rozsiahlej publikácie o Rómoch s názvom Čiernobiele svety – Rómovia v majoritnej spoločnosti na Slovensku. V mimovládnej organizácii Národný demokratický inštitút sa zaoberá politickou participáciou Rómov. Je ženatý, má jedno dieťa, medzi jeho hobby patrí cestovanie, hokej a príroda.

Častou výhradou voči tým, čo sa zaoberajú Rómami, je, že tému riešia od zeleného stola. Koľko času ste strávili v teréne?

Jeden rok som žil priamo v segregovanej rómskej osade na východnom Slovensku pri ukrajinských hraniciach. Bola to súčasť môjho výskumu k dizertačnej práci, šlo o obdobie rokov 2004 a 2005. S ľuďmi nielen odtiaľ som však v kontakte dodnes.

Kde ste tam bývali?

Priamo v jednej z rodín. Postupne som sa tam začlenil a stal sa súčasťou komunity, videl som teda život v osade presne tak, ako ho zažívajú jej obyvatelia. Robil som všetky veci ako oni a naučil som sa aj ich jazyk.

Prečo sa tej téme človek venuje, keď je nepohodlná, náročná, zosmiešňovaná a hocikým napádaná ako zbytočná?

To je zložitá otázka. Na vysokej škole som si hľadal tému, ktorá by ma oslovila, a keďže som cez rôzne agentúry brigádoval aj v rómskych osadách, chytilo ma to. Už vtedy som sa dostal do kontaktu aj s mnohými integrovanými Rómami a uvedomil si, že nie je normálne veci zovšeobecňovať a vidieť ich len čiernobielo.

Hovoril som s množstvom ľudí, ktorí časom na pomoc Rómom rezignovali, prípadne vyhoreli. Nemávate pocity márnosti? Hoci existujú viaceré úspešné lokálne projekty, na systémový posun to nevyzerá.

Záleží na tom, ako sa na to človek pozerá. V každej profesii niekto vyhorí, najmä ak sa nedarí a stretáva sa len s negatívnymi vecami. Samozrejme, fázami skepsy občas prechádzam aj ja, ale ak sa na veci pozriem komplexne, vidím konkrétny posun v téme aj na Slovensku.

Niektorí ľudia síce naozaj hovoria, že rómsky problém je neriešiteľný, je však chybou vôbec používať slovo problém, lebo tému nevystihuje. Aj Atlas rómskych komunít totiž ukázal, že viac ako polovica Rómov u nás je integrovaná, teda že tú komunitu ani zďaleka netvoria iba obyvatelia osád, tobôž tí problémoví.

Celkový trend je teda dobrý?

Žiaľ, nedá sa to tak povedať, lebo nastavenie spoločnosti všeobecne, teda nielen voči Rómom, sa zhoršuje, čo je alarmujúce. Na druhej strane sa situácia v mnohých lokalitách objektívne zlepšuje. Je to vidieť v mnohých obciach s osvietenými starostami.

Čo sa dá povedať ľuďom, ktorí sa neprispôsobivých Rómov boja? Žijú blízko osád a ťažko ich niekto presvedčí o opaku, keď priamo zažívajú fyzické napadnutia či krádeže.

Ťažko im niečo povedať, lebo tam vedľa seba žijú dva úplne odlišné svety, ktoré sú už z princípu nepriateľské. Platí tiež, že život majority v blízkosti osád je objektívne neraz dosť komplikovaný.

Otcovia či dedovia tých istých ľudí sa pritom v minulosti poznali osobne, chodili spolu do školy, boli v pravidelnom kontakte a až na výnimky spolu dobre vychádzali. Ak niekto potreboval pomoc, pokojne si na drobné práce najal ľudí z osady.

Dnes je to problém, lebo intenzívne kontakty medzi obomi skupinami zmizli, dokonca sú školy, do ktorých chodia iba Rómovia, a nerómske sa učia radšej v meste. Tým sa vytrácajú aj posledné príležitosti na vzájomné spoznávanie sa, lebo jediným kontaktom sú nepríjemné a nevraživé situácie na ulici.

Ako vnímajú majoritu Rómovia v osade?

Tam, kde som žil ja, som neraz videl, že sa tiež boja chodiť do obce či mesta, a ak aj šli, tak len vo väčšej skupine. Mimo osady sa necítia príjemne, lebo aj oni si uvedomujú neustálu hrozbu konfliktov zo strany gadžov. Z oboch strán je to teda zložité.

Poviem príklad, ktorý generuje stereotypy s trvalými následkami. Na pošte vo Veľkom Krtíši vyplácali dávky. Pošta, ako inak, nemala otvorené všetky okienka. Výsledkom bol šialený krik a vulgárne nadávky s vyhrážkami Rómov poštárkam. Poznámky majority na nich boli jasné – celý mesiac nemusia nič robiť, iba si vystáť 20 minút v rade, napriek tomu sa nevedia správať. Kde tam je šanca presvedčiť človeka z majority, aby nemal predsudky?

Ľuďom sú prirodzené zovšeobecnenia a predsudky voči akejkoľvek inakosti, pričom Rómovia sú pre nás najvýraznejší – inak vyzerajú, inak sa správajú, sú hlučnejší, čo pramení aj z toho, ako používajú jazyk a intonáciu. Automaticky teda priťahujú rôzne stereotypy. Kým sa ich však ľudia nezbavia, nepohneme sa.

Samému mi dlho trvalo, kým som pochopil, že sa na Rómov pozerám stereotypne a mám predsudky, ktoré som si neraz ani neuvedomoval. Prichádzal som na ne až priamo v osade, keď som bol konfrontovaný s rôznymi situáciami.

Predsudky teda máme všetci a je len na nás, do akej miery si ich pripustíme a budeme s nimi pracovať, aby sme sa v nazeraní Rómov zmenili. Tu totiž nepomôžu žiadne školenia, vysvetľovania ani racionálne argumenty, iba vzájomné kontakty oboch skupín.

Možno však negatívny postoj Krtíšana po takomto zážitku označiť za predsudok? On racionálne rozumie, že nie všetci Rómovia sú takíto a že primitívov je dosť aj v majorite, opakovaná zlá skúsenosť mu však nedovolí zmeniť názor.

Takému človeku sa to nedá vytknúť, je to normálna reakcia. Predsudky na základe podobných zážitkov teda vznikajú úplne prirodzene. Podstatou problému však je, že majorita je v kontakte s Rómami iba v takýchto povrchných situáciách.

Nechcem nijako ospravedlňovať vulgárne správanie sa na pošte, ale v takýchto prípadoch neraz ide o obrannú stratégiu Rómov v snahe získať výhody v prostredí, kde sa necítia príjemne. Považujú ho za nepriateľské a toto je len ich reakcia.

Tomáš Hrustič. Foto –  archív T. H.

Keď som robil reportáž o zamestnávaní Rómov a hlásil sa o prácu pod rómskym priezviskom, väčšina miest bola obsadená. Stačilo zavolať o pár minút z iného čísla s bežným menom a rovnaké fleky boli voľné. Trápi najviac ľudí v osadách nedostatok práce?

Nejde o jednoliate celky, ľudia v nich majú rôzne priority. Základnou vecou však určite je, ako si zabezpečiť slušné živobytie, teda uspokojiť základné potreby. Chlapi sa snažili chodiť aspoň na fušky a zarobiť si peniaze, prioritou to bolo pre absolútnu väčšinu z nich.  Ak môžu, využívajú na to aj svoje siete, teda kontakty na majoritu.

Mnohí sa tiež snažia za prácou vycestovať do Bratislavy či do Česka. Tí, čo kontakty mimo osady nemajú, zbierajú železo, drevo, ovocie, huby či liečivé bylinky, ktorých predajom si tiež trochu privyrobia.

Záujem o prácu je teda enormný?

Jednoznačne. Reči o ich lenivosti a neochote sú predsudkom. Doniesť peniaze do rodiny na obživu sa snaží takmer každý. Kým ženy sa zase starajú o domácnosť, deti, upratujú, varia, navštevujú sa a debatujú, muži chcú robiť.

Faktom jednoducho je, že ľudia v osadách sa musia naozaj riadne a tvrdo obracať, aby prežili. Rozhodne to majú ťažšie ako majorita. Koniec koncov, práve preto sa tam uplatňujú aj rôzne stratégie, ktoré sa majorite nepáčia.

Rómska osada. Foto – Tomáš Hrustič

Webom kolujú hoaxy o abnormálne vysokých dávkach pre Rómov v osadách, ktoré využívajú brnkanie ľuďom na city. Tí totiž získavajú pocit, že najlepšie sa majú ľudia, čo nič nerobia. Podobné veci potom na sociálnych sieťach zdieľajú aj inak príčetní ľudia.

Tie hoaxy o mnohých stovkách eur v rodinách sú nezmyselné a boli opakovane vyvrátené. Tuším INEKO o tom urobilo aj dobrú štúdiu, kde sa snažilo všetko vysvetliť. Rodiny s tromi deťmi v osadách bežne žijú len z 200 eur. Pripomínam aj to, že nárok na identické dávky majú aj ľudia z majority, žiadne nie sú určené špeciálne Rómom.

Situácia je skôr opačná, príjmy v osadách stále klesajú a chudoba sa objektívne prehlbuje. To je však problém vidieka všeobecne, keďže prístup k práci je tam obmedzený. Nie náhodou cestuje množstvo žien a matiek z východu Slovenska do Rakúska zarobiť si opatrovaním.

Faktom je však aj to, že mnohým rodinám, ktoré poberajú sociálne dávky v hmotnej núdzi, sa neoplatí zamestnať ani len za minimálnu mzdu, lebo keby tak jeden z partnerov urobil, druhý stratí nárok na peniaze. To sa však netýka len Rómov, zákon všeobecne nemotivuje k tomu, aby ľudia pracovali.

Ako fungujú interakcie v osade?

Život sa tam viac odohráva vo verejnom priestore, na ulici. Ľudia sú v neustálom kontakte, debatujú, trávia čas spoločne v rámci širších rodín. Kto tomu nerozumie, môže nadobudnúť pocit, že iba postávajú vonku, ale tieto stretnutia fungujú ako dôležitý prostriedok na výmenu informácií a skúseností – kam sa dá ísť aspoň krátkodobo zamestnať, kde rastú huby a podobne.

Pravidelne sa objavujú návrhy na zriadenie internátnych škôl pre deti z osád, pričom sa argumentuje nemotivujúcim prostredím a tým, že rodičia sa o ne nestarajú. Je laický pohľad na slabo oblečené a zašpinené deti v osadách povrchný?

Deti sú pre rómske rodiny prvoradé, drvivá väčšina sa o ne určite stará. Starostlivosť sa tam však delí na širšiu rodinu, nerobí to len matka, ale trebárs aj jej sestry či starší súrodenci.

Zablatené deti sú zase logickým dôsledkom neupravených ciest, chodníkov a dažďov, lebo vtedy je blato naozaj všade. Každý, kto má deti, pochopí, že aby boli v takom prostredí čisté, musel by ich prezliekať viackrát za deň.

Výhrady zaznievajú aj voči tomu, že deti v zime behajú nahé či slabo oblečené. Aj to však má vysvetlenie. Keď som žil v osade, videl som, že chatrné domčeky sú extrémne prekúrené, lebo v pieckach sa teplota príliš nedá regulovať. Ak som chcel potom prebehnúť z domu do domu, tiež som tak urobil len v košeli.

Rómska osada. Foto – Tomáš Hrustič

Slovenka žijúca v Indii mi nedávno vysvetľovala, že tamojší obyvatelia majú mnoho potomkov, lebo sú istotou, že sa o nich niekto v starobe postará. Dá sa to aplikovať aj na Rómov?

Svojím spôsobom áno, ale počet detí v segregovaných rómskych osadách nie je až taký vysoký, ako si kritici myslia. Priemerom sú tri či štyri deti, potvrdzujú to aj moje osobné skúsenosti.

Stratégie prežitia v extrémnej chudobe sú však rovnaké všade na svete – v getách v Indii, vo favelách v Brazílii aj v osadách na Slovensku. Veľký počet detí je totiž na starobu naozaj aspoň nejakou istotou.

Je v osadách prostredie, ktoré deťom umožňuje vštepovať základné morálne hodnoty?

Samozrejme. Deti sú konfrontované so vzormi ako rodičia a starší súrodenci. Jasné, že morálne hodnoty v segregovanej osade sú trochu iné ako u majority v meste, ale to je prirodzené. Ak raz nemáte tečúcu vodu z vodovodu, dieťa na ňu nenaučíte.

Neraz som však bol svedkom, ako tam rodičia deti učili zdraviť, poprosiť, poďakovať, ako sa správať k starším.

Keď som tam žil, jeden otec mal päťročného chlapca. Brával ho na zbieranie starého železa, aby sa naučil rozlišovať hliník, meď či mosadz, zároveň mu však vštepoval aj podstatu – že je to nevyhnutné, aby mali nejaký príjem do domácnosti, teda na jedlo.

Rodičia občas domov priniesli starú hrdzavú práčku, ktorú spolu rozobrali a kovové časti rozdelili, aby ich malí rovesníci mohli odniesť do zberne. Prekvapilo ma, keď sa ich potom zamestnanec šrotoviska pokúsil oklamať a navážil im menej, na čo ho musel upozorniť práve ten päťročný chlapec. Peniaze potom odniesol mame.

Funguje v osadách vnútorný systém spravodlivosti, na ktorý majorita nemá dosah?

Záleží na štruktúre osady. Jedna osada neznamená jednu komunitu, vždy je tam viac rodinných klanov. Tie mávajú rôzne vzťahy, takže ak sa aj niekto deklaruje ako vajda, neznamená to, že ho rešpektujú všetci.

Nepochybne je tam však veľké množstvo ľudí, pre ktorých je neprijateľné trebárs kradnúť alebo sa nevhodne správať voči druhým.

Je tam vysoká kriminalita?

Nie je. Dejú sa tam drobné prípady, ale spomínam si, že v jednom meste s rómskym sídliskom boli analýzy polície také, že práve na ňom bola kriminalita v porovnaní s ostatnými mestskými časťami jedna z najnižších.

Podobné sú aj moje skúsenosti z osady. Občasné hádky, bitky či drobné krádeže sa totiž dejú naozaj všade.

Tomáš Hrustič. Foto –  archív T. H.

Keď si vezmem nielen arogantný postoj vlády k zisteniam ombudsmanky vo vzťahu k neslávne známemu zásahu polície v osade, vychádza mi z toho, že Smer celú tému ignoruje a banalizuje. Chce vôbec táto spoločnosť riešiť problémy Rómov?

Všetky politické strany sa snažia riešiť túto tému iba pred voľbami, aj to len spôsobom, ktorý by im nahnal čo najviac hlasov. Nahlas hovoria v podstate iba o represívnych opatreniach, lebo vedia, že pre voličov je to atraktívne.

Tento nebezpečný a populistický trend s čoraz extrémnejšou rétorikou sa však stupňuje. Dokonca aj mnohé mainstreamové strany dnes hlásajú veci, ktoré boli pred desiatimi rokmi výhradnou záležitosťou extrémistov. Jednotlivci v týchto stranách, ktorí sa snažia vidieť veci v kontexte, to nezachránia.

Sú veci, za ktoré by ste pochválili splnomocnenca vlády pre rómske komunity Petra Polláka?

Nájdu sa aj pozitívne kroky, napríklad snaha konečne vyriešiť vlastníctvo a legalizáciu pozemkov. Otázne je, či sa to podarí dotiahnuť, hoci v pilotných obciach to už vyzerá nádejne.

Pokročilo sa vo výstavbe škôl, ktoré boli kapacitne nedostatočné, fantastický je aj projekt zdravotných asistentov v osadách, hoci ten priamo nesúvisí so splnomocnencom.

Dôležitá je však aj symbolická rovina – konečne sme do parlamentu zvolili Róma. Keď sa tak stalo, dokonca sa tam prvýkrát spravila minúta ticha na pripomenutie obetí rómskeho holokaustu.

V čom by mala vláda pridať?

Najviac mi prekáža jej represívna rétorika, k tej sa však často prikláňa aj Peter Pollák. Veľmi nešťastný je trebárs zákon o hmotnej núdzi, ktorý priniesol povinnosť odpracovať si časť dávky.

Prečo?

Len ťažko sa implementuje, v mnohých obciach panuje chaos, pričom sa zväčšila nerovnosť príležitostí. Celý zákon je len zbytočným prešľapom a falošným signálom pre voliča, ktorý ma uveriť, že je to šité na Rómov. Cieľom je iba vzbudiť pocit, že situácia sa nejako predsa len rieši.

Prioritou vlády by pritom malo byť skôr zamedzenie neoprávnenému zaraďovaniu rómskych detí do špeciálnych škôl pre mentálne postihnutých. Doslova to totiž devastuje životné šance mnohých inteligentných detí z osád. Takto z nich systematicky generujeme ďalších a natrvalo nezamestnateľných poberateľov dávok.

Problémom je aj segregácia detí v školách. Na druhej strane ešte aj ľudia ako Laco Ďurkovič, ktorého fakt nik nemôže podozrievať z xenofóbie, potvrdil, že v takom Plaveckom Štvrtku je škola s Rómami peklo. Možno sa čudovať rodičom, ktorí dajú deti do školy v meste?

Rozumiem im, lebo každý rodič chce pre svoje deti to najlepšie. Ak vidí, že škola má zlé a nepodnetné prostredie, dá ich inde. S tým sa asi nič robiť nedá, rodičov nemožno do ničoho nútiť.

Na druhej strane je to obrovská škoda, lebo segregované školstvo vedie iba k zhoršovaniu vzťahov medzi Rómami a majoritou. Deti totiž nemajú možnosť sa bližšie spoznať a vybudovať si prirodzené väzby.

Nie som odborník na vzdelávanie, ale v mnohom sa dá inšpirovať tým, ako k problému pristúpili USA v 60. rokoch. Zlé je, že u nás stále riešime dôsledky, nie príčiny.

Poznám deti z osady, kde som žil. Mnohé z nich odišli aj s rodinami do Anglicka, pričom tam zrazu problémy v škole nemali len preto, lebo sa s nimi pracovalo inak ako u nás.

Na Slovensku chodili do špeciálnej školy, v Anglicku sa bez problémov naučili po anglicky, začali chodiť do bežných škôl a pokračovali na stredných či vysokých. Ako je to možné? Prečo to tam ide a u nás nie?

Znamená to, že s rómskymi deťmi u nás nevieme pracovať?

Áno, hoci sú aj výnimky. Keď sa Róm z osady zapíše do bežnej školy, automaticky je braný za zaostalého Cigána, ktorý vlastne ani nepotrebuje adekvátne vzdelanie. Tak sa tieto deti zakonzervujú v stave, že nič viac nepotrebujú a na lepšie vzdelanie ani nemajú.

Rómska osada. Foto –  Tomáš Hrustič

Dlhodobou a veľkou hanbou je využívanie eurofondov, ktoré prúdia aj na množstvo nezmyslov, hoci Rómom nepomáhajú. Mení sa ten trend?

Je to podobné ako pri využívaní eurofondov na iné veci, napríklad životné prostredie alebo výstavbu ciest, určite by som nezovšeobecňoval. Máte však pravdu, že tu bolo aj veľa nezmyselných projektov, ktoré boli napísané len preto, aby sa vykázali a niekto sa na nich nabalil.

Niektoré boli až absurdné, napríklad učili rómske ženy variť či chlapov v osadách robiť s počítačmi. Preto je dôležité, aby do každého projektu zameraného na zlepšenie života v osade boli zapojení aj tí, ktorých sa týka.

Rómovia musia byť prítomní už pri nastavovaní cieľov, inak nemajú zmysel. Najmä oni vedia zhodnotiť, v akej miere budú užitočné, čiže stavať ich od zeleného stola kdesi z centrály je chyba. Dôležitý je aj samotný pocit Rómov, že sú do niečoho aktívne zapojení.

Váš výskum ukázal, že medzi Rómami aktívne pôsobí 14 registrovaných cirkví a päť neregistrovaných náboženských hnutí či denominácií v asi 130 lokalitách. Rómske misie sumárne ovplyvnili život približne 10-tisíc Rómov. Najaktívnejší sú rímskokatolíci, svedkovia Jehovovi, gréckokatolíci, charizmaticko-letničné hnutie Maranatha a Apoštolská cirkev. Je ich vplyv pozitívny?

Samozrejme, každá misia však musí k Rómom pristupovať ako k partnerom, inak sa zrúti. Nestačí kázať a poúčať, treba vysvetľovať.

Náš výskum z roku 2010 ukázal, že vďaka pôsobeniu cirkví v mnohých osadách naozaj došlo k sociálnej zmene, pozitívne sa to prejavilo aj na zmene vzťahov medzi Rómami a majoritou. Podstatné je, aby to bolo trvalo udržateľné.

Boli prípady, keď sa cirkev odniekiaľ časom stiahla, inde pôsobí dlhodobo. Faktom totiž je, že kým niektoré veľké tradičné cirkvi dokážu mať v istých lokalitách skvelé projekty, v iných im to nevychádza, prípadne o spoluprácu s Rómami nemajú záujem, dokonca im obmedzujú prístup do kostola. Je to teda individuálne a veľa záleží na konkrétnom kňazovi.

Spoločným menovateľom úspešných misií je, že do rozhodovacích procesov dokázali vtiahnuť aj rómskych lídrov, ktorí tak sami začali cítiť zodpovednosť za jednotlivé aktivity. Tieto misie sa ukazujú ako stabilné a mimoriadne prospešné.

Veríte, že sa dá riešiť problém s úžerou?

Najviac ma zarazilo, že úžera v osadách, teda požičiavanie peňazí na obrovský úrok, je v podstate všadeprítomná. Úrokom je tam sprevádzaná akákoľvek pôžička.

Uvedomil som si však aj to, že ľudia bez príjmu de facto nemajú žiadny prístup k oficiálnym bankovým inštitúciám, takže inú možnosť neraz nemajú. Existujú pritom situácie, keď sa bez „kešu“ nezaobídete. Jedinou cestou je potom len pôžička od neformálneho poskytovateľa, teda úžerníka.

Dosť ma to zasiahlo, ale videl som, že aj samotní Rómovia vnímajú úžerníkov dvojznačne – na jednej strane sú radi, že im požičia aspoň niekto, na druhej ich berú ako krivdu, lebo musia vrátiť oveľa viac.

Existuje tam pritom veľa ľudí, ktorí sú v permanentnej závislosti od úžerníkov, takže keď prídu dávky, tí si peniaze okamžite vezmú a nechajú im len niečo na prežitie.

Iní si zase dokážu požičať, ale aj vrátiť, a robia to iba v prípade akútnej potreby. Nedostávajú sa tak do kolotoča, z ktorého niet úniku.

Dá sa povedať, koľko percent ľudí v osade je neustále závislých od úžerníkov?

Môžem hovoriť len o osade, kde som bol. Tam bolo takých asi 30 percent, vďaka čomu si dobre žili tri extrémne bohaté úžernícke rodiny. Dnes sa to však ešte zhoršuje.

Navyše platí, že ak aj úžerníka zavriete, nevyrieši sa podstata, lebo automaticky sa nájde niekto ďalší, kto závislým s radosťou požičia. Keď som hovoril s úžerníkmi, ale aj s tými, čo si požičiavajú, vraveli, že jedinou cestou na vymazanie úžery zo života je vymanenie sa z chudoby.

Za socializmu úžera v osadách nebola, lebo ľudia mali prácu. Požičiavať si nemalo zmysel, a ak aj, tak sa to dalo pohodlne splatiť. Dnes je pôžička v osade riskantná investícia, preto sú úroky enormné.

Panuje v osadách strach prehovoriť o úžerníkoch na polícii?

To je zjednodušujúce tvrdenie, hoci áno, rolu tam hrá aj ten. Opakujem, že na druhej strane sú tí ľudia veľmi vďační, že im aspoň niekto požičia.

Sám som dlho nechápal logiku toho procesu, lebo z nášho racionálneho pohľadu príslušníkov strednej triedy tomu ani nemôžeme rozumieť. Dlh sa tam vníma ako niečo virtuálne, čo vyrieši budúcnosť, podstatné je mať v danej chvíli 20 eur v hotovosti na to, aby ste mohli dať deťom jesť.

Úžerníci navyše nielen zdierajú a likvidujú, neraz dokážu aj pomôcť, napríklad sprostredkovať fušku. Ten vzťah je tam teda oveľa komplikovanejší, než vidieť zvonku.

Tomáš Hrustič. Foto – archív T. H.

Spolu s Tatianou Podolinskou z Ústavu etnológie SAV ste editoroma spoluautorom prvej veľkej a ucelenej publikácie o Rómoch na Slovensku. Prečo vznikla?

Táto viac ako 600-stranová publikácia vznikala niekoľko rokov v rámci projektu VEGA v Ústave etnológie SAV. Cítili sme, že na Slovensku i v Čechách chýba publikácia, ktorá by detailne rozobrala určité aspekty života v rómskych komunitách, najmä vzťahy medzi nimi a majoritou z iného pohľadu, než sme zvyknutí.

Na publikácii sa autorsky podieľalo 22 expertov z rôznych disciplín a krajín, ktorí sa venujú výskumu Rómov na Slovensku. Chceli sme totiž, aby jednotlivé kapitoly boli založené na dlhodobých etnografických výskumoch, aktuálnych kvalitatívnych či originálnych kvantitatívnych výskumoch naprieč sociálnymi a humanitnými disciplínami.

Niektoré štúdie sa zaoberajú analýzou diskurzu – verejného, politického a mediálneho. Publikácia na mnohých príkladoch ukazuje, ako sa konštruovanie obrazu etnických skupín spája ruka v ruke s pripísaním určitých etnických a kultúrnych stereotypov.

Snažili sme sa aj o priblíženie perspektív zvnútra rómskej komunity. Tieto pohľady sú užitočné pri zamýšľaní sa nad tým, prečo niektoré politiky vyrovnávania či vládne opatrenia v praxi zlyhávajú.

Cieľom publikácie je sprostredkovať lepšie porozumenie kontextu problematiky, respektíve toho, ako fungujú Rómovia a majorita vo vzájomných kontaktoch.

Ponúkate okrem mapovania situácie aj riešenia?

Publikácia skôr približuje a interpretuje situáciu. Na základe týchto údajov a interpretácií sa dajú dizajnovať konkrétne riešenia. Koniec koncov, autori niektorých častí ich čiastočne aj ponúkajú.

Zaujíma sa o ňu aj vláda či splnomocnenec?

To je zatiaľ predčasné, publikácia vyjde až koncom roka. Pri tej príležitosti plánujeme usporiadať tlačovú konferenciu a otvorený workshop. Určite oslovíme aj vládu a iných, ktorých sa téma týka. Ak nič iné, minimálne hlbšie porozumejú jednotlivým súvislostiam.

Bude aj na webe?

Je to vec licenčnej zmluvy s vydavateľstvom, ale po istom čase, zrejme po roku, bude k dispozícii aj zadarmo online. Inak bude dostupná v bežnom predaji a v distribučnej sieti vydavateľstva VEDA Slovenskej akadémie vied.