Multikulti.sk

Rozhovory

Tibetský aktivista: Tibetskú kultúru chceme zachovať pre svet, nie len pre seba

31.10.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Tibetský

foto: Magdaléna Vaculčiaková; Yeshi Lhundup v svojej kancelárii neziskovky Tibet World, ktorú založil v indickom meste McLeod Ganj. Na jeho tričku je nápis: Tweetujte o Tibete!

Utečenecká kríza, ktorá vrcholila v roku 2015, nás naučila, že exituje niekoľko dôvodov, prečo sa ľudia odhodlajú opustiť svoju rodnú krajinu. Vojenský konflikt, strach o život a blízkych, obavy zo straty strechy nad hlavou, vysoká nezamestnanosť, nedostatok základných ľudských potrieb či túžba po vzdelaní.

Yeshi Lhundup mal 13-rokov, keď sa spolu so starším bratom rozhodli utiecť z Tibetu. Do Indie prišli v roku 1996, Yeshi tam chcel študovať a sníval o tom, že raz stretne dalajlámu. V roku 2013 založil v indickom meste McLeod Ganj, kde sídli tibetská exilová vláda a žije početná tibetská menšina, neziskovú organizáciu Tibet World, ktorá sa snaží o udržanie tibetského kultúrneho dedičstva. Yeshi Lhundup hovorí, že zachovať tibetskú kultúru nie je dôležité len pre samotných Tibeťanov, ale aj pre zvyšok sveta.

Prečo ste sa s bratom rozhodli opustiť rodinu a domov?

S nápadom prišiel môj brat, najprv ma nechcel zobrať so sebou. Ale ja som vždy chcel študovať a stretnúť osobne dalajlámu. Napokon som ho presvedčil. Môj brat priniesol domov rádio, keď som mal deväť rokov a otec ho vždy naladil na dalajlámove prejavy. Všetci sme sedeli na zemi, počúvali sme ho, hoci sme ničomu nerozumeli, lebo dialekt v našej dedine je odlišný od toho, akým rozpráva dalajláma. Rozumel mu iba môj otec. Bol mních, kým do dediny neprišli Číňania.

V Tibete si nemohol chodiť do školy?

Nie. Moja dedina bola v úplne odľahlej oblasti. Ja som bol pastier, staral som sa o ovce. Keď ma otec doviedol do mesta, prvý raz som videl autá, televízory, svetlá. A videl som aj veľmi pekne oblečené deti s peknými školskými taškami. Veľmi som chcel ísť do školy. Pamätám si tiež, ako sme raz stáli pri ceste a prišli ku nám dvaja mnísi, s ktorými sme sa začali rozprávať. Hovorili nám príbehy z Indie, o dalajlámovi a o školách. Začalo ma to zaujímať ešte viac.

Ako vyzeral váš útek do Indie?

Rodine sme nič nepovedali, skrátka sme ušli. Odišli sme do Lhasy a tam sme našli sprievodcu. V tom čase utekalo veľa Tibeťanov, v skupine nás bolo 47. Prvých šesť dní sme strávili v nákladnom aute. Z toho nás potom vysadili a začali sme kráčať. Trvalo to skoro dva mesiace. Prechádzali sme cez Himaláje v novembri a decembri. Niekoľko ľudí kvôli chladu skoro umrelo.

Prečo ste utekali v zime?

Z viacerých dôvodov. Počas zimných mesiacov čínski vojaci nekontrolujú oblasť hôr. V lete je v horách veľa ľudí, ktorí by mohli Číňanom podať informácie. Ani rieky nie sú v zime problém. Je jednoduchšie ich prebrodiť, lebo sú menšie alebo zamrznuté. Keď sa ti podarí prejsť cez Himaláje, už ti nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

Vaši rodičia nevedeli, že plánujete ujsť?

Nie, nevedeli. Vedel to iba náš sprievodca v Lhase. Inak nikto. S rodinou som sa spojil až po šiestich rokoch. Ľudia im hovorili, že sme možno odišli do Indie, ale nevedeli, čo presne sa stalo. Spojili sme sa až  po šiestich rokoch, lebo dedina, v ktorej som žil, bola taká odľahlá, že tam nebolo žiadne spojenie. S bratom v kláštore býval jeden známy, ktorý predtým býval  tri až štyri hodiny peši od našej dediny. Vďaka nemu sa nám podarilo s rodinou skontaktovať. Hovoril som iba s bratmi, mám ich veľa. Mama umrela, keď som bol ešte malý a otec už bol príliš starý, takže nepočul. Najprv sme neboli schopní povedať nič, iba sme plakali. Ťažko sa nám rozprávalo.

Tvoj otec bol mních, kým prišli do dediny Číňania. Ako si spomínaš na toto obdobie?

Naša rodina bola vedúcou v komunite. V tibetskej kultúre má každá dedina svojich lídrov. Keď prišli Číňania, zabili niektorých z mojich strýkov a môjho otca uväznili práve preto, že bol lídrom. Chceli, aby sme si boli všetci rovní. Zobrali nám všetok majetok a neprestajne týrali jednotlivých rodinných členov. Otec mi vždy hovoril, že život v našej dedine bol lepší pred príchodom Číňanov. Po nich sme nemali ani čo jesť. Otec občas jedával podrážku z topánok.

Čo sa dialo, keď si prišiel do Indie?

Najprv sme s bratom zostali mesiac spolu. Potom odišiel do školy a ja som zostal sám. Bolo to najsmutnejšie obdobie v živote. Nemohol som hovoriť so spolužiakmi v škole, nikdy predtým som nechodil do školy a nerozumel som tibečtine, ktorou hovorili. Keď prvý deň v škole vošla do triedy učiteľka, všetci sa postavili a ja som zostal sedieť. Nevedel som, čo mám robiť. Nikdy predtým som nebol v skupine ďalších ľudí, vždy som bol sám s ovečkami. Bol som v triede jediný, kto nevedel písať v tibečtine. Dokonca som nevedel ani to, ako držať pero.


Foto: Magdaléna vaculčiaková; dav čakajúci na dalajlámu v jeho exilovom sídle v indickej Dharamšale

Podarilo sa ti vyštudovať manažment na univerzite v Bangalore. Čo nasledovalo po univerzite?

Potom som sa vrátil do McLeod Ganj a dva a pol roka som pracoval ako dobrovoľník. Napokon som tam rozhodol založiť Tibet World.

S akým cieľom si organizáciu zakladal?

Nedotýkame sa priamo politiky. Tibet World sa skôr orientuje na zachovanie tibetskej kultúry a poskytovanie vzdelania Tibeťanom. A tiež sa snažíme rozširovať hodnoty, ktoré majú Tibeťania, aj medzi ostatných ľudí vo svete. Chceme sa zaslúžiť o pokojnejší a mierumilovnejší svet.

Prečo je zachovanie tibetskej kultúry v Indii dôležité?

Nie je to dôležité iba pre Tibeťanov a iba v Indii. Myslím, že každá jedna kultúra na svete je dôležitá. Svet je jeden domov a zároveň je ako naše telo. Každá časť nášho tela je dôležitá. Rovnako je dôležitá každá kultúra.

Samozrejme, niektoré kultúry môžeme považovať za hrozné, napríklad kastový systém v Indii. Nemôžem ani o tibetskej kultúre povedať, že je najlepšia pre všetkých, ale verím, že môže veľmi prispieť k lepšiemu svetu iba preto, že hovoríme o súcite s inými, láske, starostlivosti. Nehovoríme pritom len o ľuďoch, ale o všetkých živých bytostiach, zvieratách, bohoch, duchoch. Tibetská kultúra má vyšší cieľ.

Aký?

Každý hľadá šťastie, ale ako ho môžeme dosiahnuť? Vychádza zo skutočnej lásky, nie zo závislostí. Myslím, že tibetská kultúra môže byť veľmi prospešná pre svet aj preto, že nás učí toto. Založil som Tibet World nie kvôli nám ale pre nás. Naša kultúra nie je orientovaná iba sama na seba, chceme ju chrániť a zachovať pre svet.

Máš pocit, že Tibeťania, ktorí žijú v Indii, sa vo všeobecnosti snažia o zachovanie toho, čo popisuješ a v takej podobe, ako to popisuješ?

Nielen Tibeťania, ale ľudské bytosti všeobecne sú veľmi náchylné na rýchlu zmenu. Prostredie nás ovplyvňuje. Snažíme sa o zachovanie našej kultúry, ale stane sa, že v prostredí vidíme niečo iné, iné hodnoty, iných ľudí, ktorých považujeme za krásnych, závidíme im a veľmi ľahko zabúdame na naše hodnoty. Chceme sa správať ako oni. To je dôvod, prečo je ťažké zachovať tibetskú kultúru.

Tibetský budhizmus je v oblastiach, kde sa usadili Tibeťania, na každom kroku.Foto: Magdaléna Vaculčiaková; tibetský budhizmus je v indických oblastiach, kde sa usadili Tibeťania, prítomný všade

Ako konkrétne prostredie v Indii vplýva na zachovanie tibetskej kultúry?

India je veľmi odlišná od Tibetu, takže prirodzene, časť kultúry sme tu už stratili. Ale tibetská kultúra sa vytráca aj v Tibete samotnom. Tibeťania sa aj tam stávajú menšinou, kvôli Číňanom, ktorých je tam stále viac a viac. Ak nehovoríš po čínsky, v meste s tibečtinou nenakúpiš. Ak hovoríme o zachovaní kultúry, prvé, čo sa vytráca, je jazyk. To je hrozba, lebo potom sa ľahko vytratí všetko ostatné.

Náš jazyk je ťažké udržiavať aj tu v Indii. Len ťažko tu nájdete prácu, ak ovládate len tibečtinu. Napriek tomu si Tibeťania uvedomujú, že aj tibečtina je dôležitá. Budhove učenia sú v základných knihách spísané v našom jazyku. Ak nerozumieš, nemôžeš ich čítať.

Cítiš sa v Indii vítaný?

Áno, ale nie je to vždy jednoduché. Žijem v Indii väčšinu svojho života, ale nikdy nedostanem občianstvo. Je však veľa dobrých vecí, ktoré dostávame od indickej vlády, napríklad vzdelanie.

Aké sú vzťahy Tibeťanov s Indami, čo sa týka bežnej populácie?

Indovia sú veľmi mierumilovní. Občas sa v dedinách objavia nejaké problémy, ale to je pochopiteľné. Máme rozličné postoje. Ak má Tibeťan 20-tisíc rupií, kúpi si motorku a vydá sa na cesty. Ale Indovia, najmä tí v dedinách, si radšej odložia peniaze do bánk, šetria. A potom sa na nás hnevajú, majú pocit, že tu žijú celé generácie a majú menej ako my, ktorí sme prišli nedávno. Rozdiel je v tom, že my si užívame život. A vlastne, Tibeťania často ani nemajú účty v banke, nemôžeme si ich otvoriť a ak aj áno, je to komplikované.

Je to, čo popisuješ, spojené s budhistickou filozofiou robiť veci tu a teraz?

Pravdepodobne áno. A súvisí to aj s odlišnosťou kultúr. Keď sem v minulosti prichádzali tisíce Tibeťanov, indická vláda ich neučila nič o indickej kultúre. Prišli sem a žili bez toho, aby poznali pravidlá kultúry. Takže to prirodzene spôsobovalo problémy. Je to určite aj o nedostatku znalostí o miestnej kultúre a pravidlách. Myslím, že aspoň počas prvých troch mesiacov by mali byť Tibeťania vzdelávaní aj v indickej kultúre, aké správanie je prijateľné a aké nie.

O Tibet World

Nezisková organizácia Tibet World, ktorú založil Yeshi Lhundup v meste McLeod Ganj neďaleko od sídla dalajlámy Dharamšaly. Organizácia realizuje bezplatné jazykové a iné kurzy pre dospelých Tibeťanov aj pre deti. Okrem toho poskytuje ubytovanie pre viac ako 230 tibetských študentov. Organizuje kultúrne podujatia, ktorými tiež propaguje tibetskú kultúru. Organizácia prijíma dobrovoľníkov zo zahraničia na viaceré pozície.