Multikulti.sk

Rozhovory

Illah van Ojien: Odkedy som sa rozhodla tu ostať, necítila som sa sama ani sekundu

14.04.2015 - Laco Oravec a Michal Valach

Illah

foto: Maika Chudíková

Patrí medzi najangažovanejších cudzincov a cudzinky na Slovensku. Odkedy sem prišla, nedá pokoj a stále niečo “rieši”. Bojovala proti bilbordom, fotila miznúce miesta, oživuje zašlú tradíciu trhov. Aj preto sme s Illah sfjúžnovali už pred niekoľkými rokmi. Na festivale sme krstili jej knihu o Košiciach, fotila pre nás utečencov v Rohovciach, servírovala s nami raňajky na cudzineckej polícii, zúčastnila sa viacerých diskusií. A keďže na Slovensku je rovnako dlho ako [fjúžn], rozhodli sme sa osláviť spoločné jubileum rozhovorom s ňou.

Čo ti urobilo v poslednej dobe najväčšiu radosť?

Mám silný zážitok z Barcelony, kde som sa za Starú tržnicu zúčastnila na konferencii o trhoch. Videla som tam 43 trhových miest, z ktorých väčšina boli zastrešené tržnice. Boli sme napríklad v Mercat de Sant Antoni, čo je obrovská, krásna budova z 19. storočia, ktorá je niečo ako veľké zastrešené námestie. V katalánčine majú pre trh aj námestie rovnaké slovo. Budova bola nedávno zrekonštruovaná - len pre predstavu, je asi osemkrát väčšia ako naša Stará tržnica. Našli pritom rímske pamiatky a keď som sa pýtala architekta rekonštrukcie, či to nejako ovplyvnilo rozpočet a časový harmonogram, s veľkým úsmevom mi povedal: „To nie je dobrá otázka, my vďaka tomu môžeme ukázať, že pod touto tržnicou bolo už za rímskych čias veľmi dôležité miesto a sme veľmi radi, že sme ho našli“. Bol to naozaj silný zážitok, vidieť takýto nadšený prístup k veci.

 

Ľudia ťa vnímajú ako veselého človeka, považuješ sa sama za takú?

Dokážem čerpať energiu z pozitívnych príbehov. Ide o také malé radosti. Napríklad z toho, že dokážeš niekomu pomôcť. Raz som ešte v škole sedela v triede na hodine matematiky a zrazu som si všimla, že vonku vyšlo slnko a tak som na celú triedu zakričala: „Vonku svieti slnko!“ Potom si zo mňa ešte dva roky spolužiaci robili srandu, ale ja som sa za to nikdy nehanbila. Keď vidím, že to, čo robím, má zmysel, mám v sebe neskutočnú energiu.

 

Čo malo na teba väčší vplyv - to že si z Holandska alebo že ste boli trocha nevšedná rodina?

Myslím, že oboje. Ja som mala veľmi netypickú a energickú mamu, ktorá nás podporovala a dávala nám veľký priestor na vlastný vývoj. Teraz, keď už mám aj ja dcéru, si začínam uvedomovať, že tých šestnásť rokov, čo som chodila do waldorfskej školy, ma ovplyvnilo asi najviac.Vždy som bola vďačná, že som nevyrastala v Amerike, aj keď som tam niekoľko rokov žila, pretože vzdelávacie možnosti v Holandsku sú oveľa bohatšie. Waldorfská škola je systém, v ktorom je v prvom rade dôležité, že každé dieťa je iné, a že úlohou rodičov a vychovávateľov je pomôcť objaviť dieťaťu svoj potenciál. Úžasné je, že človek v tomto systéme dostane veľké množstvo možností ako Homo universalis. Ja som tam napríklad vyrobila kladivo či obrovský drevený stôl, spievala som sólo v opere a so školským zborom aj po celom Holandsku, robila som geologické výskumy...

 

Je to špecifické len pre Holandsko?

Nie, ide o celosvetový systém. Ale ja som bola rada, že som mohla chodiť do školy v Holandsku, pretože tam tento systém podporuje aj štát a bol teda dostupný aj pre nás, rodinu z nižšej strednej triedy.

 

Takže by si to odporučila každému?

Každému nie, musí ti ten systém sadnúť. Zaujímavé je, že tu na Slovensku je walfdorfská škola občas vnímaná ako taká posledná možnosť, keď má človek povedzme veľmi problémové, prípadne hendikepované dieťa. Na týchto školách je úžasné, aké sú integrované. My sme mali v triede aj autistické deti, aj jedno s Downovým syndrómom. To ťa naučí veľa. Od nich sa môžeš veľa naučiť.

 

A aké sú bežné školy v Holandsku? 

Samozrejme, sú progresívnejšie ako tu.

 

Spomenula si tému inakosti. Uvedomovala si si aj v detstve svoju inakosť? Stretla si sa povedzme so šikanou? 

Ja som bola v detstve dosť šikanovaná práve preto, že som sa neprispôsobovala tomu, čo odo mňa ľudia očakávali. V puberte som trebárs nehrala hry, ktoré hrali všetci okolo mňa.

 

Mala si teda pocit nepochopenia, alebo si to brala skôr ako výhodu?

Bol to akýsi pocit nepochopenia. Ale spomínam si na jednu úlohu, ktorú sme dostali v poslednom ročníku. Mali sme napísať o negatívnej skúsenosti, ktorá nám priniesla niečo pozitívne. Ja som napísala list jednému chalanovi, ktorý ma najviac šikanoval. V tom liste som sa mu poďakovala za to, že bol na mňa taký zlý, pretože vďaka nemu som sa stala oveľa silnejšou tým, že som si uvedomila, kto vlastne som. Keď som to čítala, on bol v triede a najlepšie bolo, že sme sa neskôr stali veľmi dobrými kamarátmi. Je málo spolužiakov, s ktorými som v kontakte, ale on je jedným z nich.

 

Verejne si asi najviac vnímaní ako umelkyňa, komunitná organizátorka a aktivistka. Čo z toho si bola už aj v Holandsku a čím si sa stala až tu na Slovensku?

Možno jediná nová „nálepka“ je aktivistka. Keď som bola mladá, mala som viacero takých fáz. Venovala som sa hlavne hudbe, hrala som od ôsmich rokov na violončelo. V däviatich som hrala na ulici a zarobila si „strašné“ peniaze (smiech). Neskôr som veľa písala, získala som aj nejaké študentské národné literárne ceny. To je vlastne taká moja vlastnosť, že vždy, keď niečo začnem, tak si to nenechávam pre seba, ale idem s tým von.

 

Ako si objavila fotenie?

Môj dedo žije v USA a teda som s ním nevyrastala. Keď som mala pätnásť, išli sme za ním. On sa ma vtedy spýtal: „Illah, čo pre teba môžem urobiť?“ Keďže bol fotograf a šperkár, povedala som mu, že sa chcem naučiť fotiť. Zobral ma do nejakého kláštora v San Franciscu, a keď si potom prezeral vyvolané fotky, povedal mi, nech idem domov a čo najviac fotím.

 

Bola fotografia pre teba láska na prvý pohľad?

Áno! Keď som sa potom vrátila domov, išla som fotiť brata do parku. Každá jedna fotka na tom 24-snímkovom filme bola nádherná, čo do techniky aj atmosférou. Keď som ich dala vyvolať, tak mi pán vo fotolabe priniesol veľké výtlačky tých fotiek, za ktoré som ani nemusela zaplatiť, pretože z nich bol úplne hotový. Asi o týždeň mi dal kľúče od svojho bytu, kde mal tmavú komoru, aby som si mohla po škole vyvolávať fotky. Dopadlo to tak, že ja som dnes fotografka a môj brat je profesionálny model a žije v New Yorku (smiech).

 

Poďme na Slovensko. Kedy si sem prišla a prečo? 

Prisťahovala som sa pred desiatimi rokmi. Bola som vtedy frustrovaná z Holandska. Udiali sa tam v tom čase vraždy rôznych umelcov, ako Theo van Gogh. Atmosféra multikultúrnej krajiny sa zrazu zmenila. Tá multikultúrnosť sa nám zdala ako časovaná bomba a že tolerancia bola doposiaľ len akoby povrchná. Cítila som vtedy v sebe taký hnev, že som začala chodiť na box. Môj vtedajší priateľ dostal ponuku práce v Bratislave, tak som sa rozhodla odísť s ním.

 

Čo si vedela o Slovensku?

Keď som sa presťahovala na Slovensko, tak som medzi mojimi vecami našla leporelo pohľadníc zo Spišského hradu. Mala som ho od jedenástich rokov - precestovali sme vtedy s rodičmi celé Československo.

 

Takže si si aj niečo pamätala, nebála si sa Slovenska...

Pamätala som si slová maslo, mäso a ženy (smiech).



Aké máš spomienky na prvý kontakt s Bratislavou?

Celú noc sme šoférovali a skončili sme na Námestí SNP pred obchodným domom Dunaj. Keď som vystúpila, videla som okolo seba veľa reklamy a mala som pocit, že to je taký čudný priestor. Napadlo mi, že to je ako v New Yorku (smiech). Najskôr sme bývali na Palisádach a môj prvý kamarát bol desaťročný Cigán, ktorý vedel perfektne po anglicky a hral na husle. Volal sa Rony, natočila som o ňom aj film na VŠVÚ. Chodili sme s ním do Artfora požičiavať si jazzové CD, ktoré sme potom púšťali v krčme jeho rodičov. Tam som stretla aj svojho druhého slovenského kamaráta, Jakuba Kratochvíla.

 

Boli začiatky na Slovensku ťažké?

Prvý rok bol ťažký, mala som aj „depky“. Málokto mal odvahu sa so mnou rozprávať. V zime bola strašná tma, čo som veľmi zle znášala. Ani na VŠVÚ to nebolo ľahké. Vadilo mi, že nemajú špeciálny program pre Erazmus študentov. Tak som potom asi rok organizovala privítania pre zahraničných študentov. Po asi polroku prišiel zlom. Hľadala som akoby svoj “hlas”. Tým, že som prišla do cudzej krajiny, musela som nájsť štýl, ktorým môžem rozprávať o tom, čo vidím. Mojím cieľom bolo dokumentovať zmeny v novej krajine Európskej únie. Takže som prvý polrok nosila so sebou aj tri fotoaparáty - digitál, jeden s čiernobielym filmom a jeden s farebným, pretože som nevedela, ako o tom rozprávať. Potom som sa na Mesiaci fotografie stretla s jedným holandským fotografom, ktorý mi povedal: „Prečo fotíš na vidieku, keď priamo pod tvojimi oknami sa dejú najväčšie zmeny? Toto foť!“ A o deväť mesiacov som vydala knihu o Bratislave. Vtedy som začala vnímať napríklad stavebný boom. Že začali miznúť pamiatky zo dňa na deň, že to nie je proces, ku ktorému by mali ľudia čo povedať. Jeden deň si nedáš pozor a zrazu tam ten kláštor nie je... Ako napríklad v Žiline, kde behom noci zmizli Farské schody. Takže som si uvedomila, že práve toto môžem robiť - dokumentovať tie veci také, aké sú.

Bol nejaký moment, kedy si sa rozhodla, že sa tu definitívne usadíš alebo si skôr každý rok zvažovala či ostať?

Mala som pôvodne odísť do Rumunska, avšak zrušila som to. Mala som pocit, že som tu nedokončila veci. Ale bolo to také otvorené rozhodnutie. Odkedy som sa však rozhodla ostať, tak som sa necítila sama ani sekundu.

 

Aký je život cudzinca na Slovensku?

Cudzinci, ktorých som stretávala prvý rok a pol, boli skôr takí pozorovatelia. Vedeli, že sú tu len na určitý čas a nevybudovali si nejaký hlbší vzťah s inými ľuďmi alebo s miestnou kultúrou. Toto mne práve nesedelo. Potom sú teda cudzinci ako ja, ktorí tu nájdu niečo zmysluplné alebo sa zaľúbia a postupne sa tu usadia. Väčšina Holanďanov, ktorých tu poznám, si tu našli nový životný štýl a rodinu a veľmi si to vážia.

 

Vieš aká veľká je komunita Holanďanov na Slovensku? 

Pár stoviek ľudí.

 

Bratislava sa snaží byť kozmopolitným mestom. Myslíš, že sa v tomto vyrovná väčším európskym mestám?

Myslím, že odkedy som sem prišla, sa Bratislava veľmi zmenila. Ale nemyslím si, že je kozmopolitným mestom.

 

Čo je taká najväčšia bolesť cudzinca na Slovensku? Čo ťa dokáže naštvať?

Najhorší moment pre každého cudzinca je návšteva cudzineckej polície. Poznám iba bratislavskú, ale to je naozaj utrpenie. Ja mám šťastie, že sa tam musím hlásiť len raz za pár rokov, ale viem, že napríklad Američania sa hlásia každý rok. Prístup, ktorý majú ľudia na tomto úrade je až neľudský. Nepomôžu a je to celé zle zorganizované. Nemáš šancu sa vopred dostať k informáciám, čakáš tam šesť hodín a keď sa dostaneš k okienku, pošlú ťa naspäť. Samozrejme, iba po slovensky a ani nevieš prečo. Podľa mňa je to zbytočný stres.

Keď sme sem prišli, tiež ma dosť trápilo, že sa tu nedali zohnať kvalitné potraviny. Nechápala som, prečo tu napríklad nie sú malé obchody či pekárne.

 

Ty si prišla z demokratického sveta do postkomunistickej krajiny. Porozumela si počas tých desiatich rokov „slovenskej duši“?

Áno, ale nedokážem tie bariéry akceptovať. Dá sa tomu rozumieť v racionálnej rovine, možno aj v emocionálnej. To, čomu ja dobre rozumiem, sú práve aktivity v Starej tržnici. Tam vidím, že sa malí podnikatelia, remeselníci, rodinné podniky začínajú rozvíjať. Robia aktivity tak, ako to cítia. Vidím ich cestu, ich malé úspechy a ako im my dávame zmysel, pretože nájdu svoje miesto či svoj hlas a tiež isté finančné zabezpečenie. Toto sa ma veľmi dotýka. My s kolegyňami zo Starej tržnice máme často slzy v očiach, keď počujeme nejaký milý príbeh, pretože je naozaj krásne vidieť, že tí ľudia si tam uvedomia, že sa to dá.

 

Stáva si ti ešte aj dnes, že ťa dokáže niečo na Slovensku šokovať? 

Nemôžem povedať, že ľudia ako pán Široký ma nedokážu šokovať (smiech).

 

Vnímaš napríklad mieru korupcie a klientelizmu na Slovensku viac ako v Holandsku?

Pred tromi týždňami sa v Holandsku objavili isté pochybnosti o nejakom kontrakte spred piatich rokov a členovia holandskej liberálnej strany priznali verejne, že to nebolo správne a odstúpili. Pritom boli dvadsaťpäť rokov v politike. Alebo iný príklad - v Holandsku dostávajú bankári obrovské bonusy a vtedy sa v Holandsku zvyknú konať hromadné akcie, kedy občania týmto bankárom píšu tisíce mailov, aby tieto bonusy odmietli.

 

Aké boli tvoje pracovné začiatky na Slovensku?

Chvíľu som učila angličtinu, ale to bola katastrofa. Potom som chodila fotiť do Holandska, aby som si niečo zarobila. Pomáhala som aj na VŠVÚ Erazmus študentom. Neskôr som sa začala venovať hlavne fotografii a našla som si spôsob, ktorý mi dával zmysel tým, že som robila aj sprievodné aktivity ako výstavy, diskusie. V tomto formáte sme napríklad spravili aj cyklojazda po Slovensku. To viedlo neskôr k projektu Mestské zásahy. Cez tieto aktivity som sa spoznala s kopou ľudí, čo neskôr vyústilo až do knižky o Košiciach.

 

Ako vznikol nápad fotiť metropolu východu? 

Do Košíc ma priviedol jeden zážitok z čias, keď som bola ešte teenager a navštívila som Portugalsko. Tam som spoznala ľudí v Porto a v Lisabone a zistila som, že medzi dvoma mestami, ktoré sú na opačných koncoch krajiny, môže vzniknúť taký čudný vzťah, ovplyvnený hlavne rivalitou. A to som si po rokoch všimla aj na vzťahu Bratislavy a Košíc.

Po čase som si uvedomila, že v Bratislave už nie som outsider, ktorý má čerstvý pohľad na veci. Chýbala mi možnosť pozerať sa na nové prostredie bez toho, že si v ňom nejako zainteresovaný. Vtedy mi napadlo robiť projekt o Košiciach v čase, kedy sa uchádzali o titul Európske hlavné mesto kultúry. Vycítila som, že sa tam budú diať veľké zmeny. Začala som teda hľadať tie miesta, kde som predpokladala, že sa udejú zmeny.

 

Ako na teba Košice zapôsobili? 

Ja som sa do nich hlboko zamilovala. Vždy, keď si na to spomeniem, mám veľmi príjemný, hrejivý pocit. Spoznala som tam ľudí, ktorí sú pre mňa zdrojom radosti. Neviem, v čom to je, ale Košice sú naozaj „dzivé“. Tam som zažila to, čo sa hovorieva o Slovensku, že je to veľmi srdečná krajina. Z profesného hľadiska bola napríklad moja výstava v Make Up Gallery úplne najlepšia!

 

Tvoji fanúšikovia sa už isto tešia na tretiu knihu, o čom bude?

Už čoskoro, 22. apríla budem prezentovať moju tretiu knihu, ktorá má len dva výtlačky. Ide o kolekciu fotiek o Žiline, ktoré som spraviala za posledných dva a pol roka. Jedna z nich bude v Artfore a druhá na Stanici a ľudia do nich budú môcť ku každej fotke napísať, čo na nej vidia. Zistila som totiž, že najzaujímavejšie nie sú moje samotné fotky, ale príbehy, ktoré sú v nich ukryté.

 

Čo ťa zamestnáva dnes? Čomu venuješ najviac času?

Najviac času mi zaberá práca v Aliancii Stará Tržnica, teda revitalizácia priestoru, oživenie potravinových a komunitných trhov. Stále sa venujem aj Dobrému trhu. Tiež pripravujem so Židovským komunitným múzeom v Bratislave výstavu. Fotím v Petržalke na miestach, kde boli počas vojny pracovné tábory. Projekt sa volá Engerau - iný príbeh Petržalky. Bude tam množstvo historických informácií, ktoré doteraz neboli preložené do slovenčiny, ale sú dobre zdokumentované v Rakúsku.

 

V niektorom rozhovore si povedala, že ulica by mala byť pre všetkých. Myslíš, že sa verejný priestor stal počas tých desiatich rokov, čo tu žiješ, otvorenejší pre ľudí?

Myslím, že sa to zmenilo. Jeden rozmer je však „fyzická“ ulica a druhý je „mentálny“ alebo „sociálny“. Myslím, že ten mentálny a sociálny rozmer sa zlepšuje rýchlejšie.

 

O desať rokov budeme mať 20. ročník festivalu [fjúžn]. Čo by sa za tých desať rokov malo stať, aby si bola spokojná? Budeš tu ešte?

O desať rokov bude mať moja dcéra 14 rokov. Dúfam, že bude chodiť do školy s radosťou a že nájde priestor na rozvíjanie toho, čo má v sebe. Dúfam, že to bude na Slovensku.

 

Čo pre teba znamená [fjúžn]?

Radosť, možnosť hrať sa a nachádzanie harmónie rôznych ingrediencií.


rozprávali sa Laco Oravec a Michal Valach