Multikulti.sk

Rozhovory

Bosniansky fotograf: Potrebujeme fotografie, ktoré nepracujú s klasickými stereotypmi

12.12.2017 - Paula Ďurinová

Bosniansky

foto: Nihad Nino Pušija

Nihad Nino Pušija je bosniansky fotograf žijúci v Berlíne. Jeho fotografie dokumentujú zmeny v našej spoločnosti, zobrazujú najmä život utečencov a Rómov v juhovýchodnej Európe. Ninov príbeh sa v mnohom prepája s príbehom jeho protagonistov. V roku 1992 utiekol z vojnovej Bosny a Hercegoviny do Nemecka, kde žil ako utečenec. Svojimi fotografiami vypovedá o stave našej spoločnosti. O tom peknom, ale aj o zle, ktoré dokážeme napáchať.

Tento rok je to tridsať rokov, čo sa Nihad Nino Pušija venuje fotografii. Na budúci rok v septembri 2018 pripravuje veľkú prierezovú výstavu v rámci Európskeho mesiaca fotografie v Berlíne.

Ako ste sa dostali k fotografii?

Starý otec mi rozprával príbehy, ako sa učil fotografovať na Makarskej v Chorvátsku. Práve vďaka týmto príbehom som sa začal venovať fotografii naplno. Po gymnáziu som študoval politológiu a žurnalistiku. Myslel som si, že žurnalistika a fotografia je dobrá kombinácia. Vzdal som to však po dvoch rokoch, pretože som zistil, že pre novinárčinu musíte mať talent na písanie. Novinári boli skôr ľudia, ktorí študovali literatúru, filozofiu, málokedy však žurnalistiku. Ja som sa chcel venovať fotografii. Myslím si, že je to nesmierne silné médium.


Nihad Nino Pušija

Ako ste teda naplnili svoj fotografický sen, keď ste z univerzity odišli?

Začal som pracovať pre bosniansky denník Oslobodenje. Tam som sa naučil veľa, pretože som musel pracovať, a zároveň sa za pochodu učiť. Bolo to práve v čase po olympijských hrách v Sarajeve v roku 1984. Redakcia novín bola vtedy na vrchole. Mali sme skvelé vybavenie. Bol to naozaj výborný čas pre takúto prácu. Pravda je, že som nikdy neštudoval fotografiu, aj keď som veľmi chcel. V bývalej Juhoslávii ale nebola škola, kde by sa dala študovať umelecká fotografia ako samostatný odbor. Študoval som však jeden semester v Prahe, a potom som odišiel do Londýna. Fotil som množstvo reportážnych fotografií, ktoré som predával redakciám. Na západe radi kupovali fotografie z východnej Európy. Častokrát úplne bežné fotografie zobrazujúce obyčajný život.

To bolo práve v období, keď východná a stredná Európa prechádzala obrovskými zmenami.

Európa sa veľmi výrazne menila, menili sa zákony. Po troch rokoch v Londýne som sa začal zaoberať tým, čo sa deje v Juhoslávii. Vojna sa v tej dobe začala v Slovinsku a v Chorvátsku. Ja som bol celý čas v zahraničí. V roku 1992 som fotografoval olympijské hry v Barcelone, a potom som sa rozhodol vrátiť do Sarajeva. Ľudia mi hovorili, že som sa zbláznil, že som sa nemal vracať. Začínala vojna. Chcel som ale zostať. Neveril som, že to môže byť až také strašné. Dostal som tiež ponuku od agentúry Reuters, ktorá školila domácich fotografov ako svojich korešpondentov. Trénovali lokálnych fotografov pre konflikt. Tušili, že to bude zlé a potrebovali domácich reportérov. Ľudí, ktorí hovoria bosniansky a vedia sa dostať blízko.

Ako ste to zvládali? Fotografovať konflikt vo vašom rodnom meste.

Ako začala vojna, pracoval som niekoľko týždňov pre Reuters. Potom som s tým ale skončil, pretože som túto prácu emocionálne nezvládal. Niekedy viete oddeliť emócie od práce, ale toto bolo oveľa zložitejšie. Keď padali granáty, strieľalo sa alebo bol niekto zabitý, žurnalisti na to miesto ihneď bežali, aby to zdokumentovali. Ja som zakaždým len rozmýšľal nad tým, či niekoho z obetí poznám. Bolo to nesmierne stresujúce. Tiež som cítil, že musím pomáhať. Nemyslel som na fotografovanie. Fotil som väčšinou, až keď to najhoršie prešlo. Ale neboli to fotografie striel a mŕtvol. Redakcia Reuters hovorila, že fotografie sú fajn, ale oni potrebujú „mäso“. Tak som skončil.

zdroj: Nihad Nino Pušija 

Sarajevo bolo obliehané takmer štyri roky. Ako sa vám podarilo mesto opustiť a dostať sa do Berlína?

V tej dobe bolo veľmi ťažké odísť zo Sarajeva. Pre Bosniaka s moslimským menom to bolo takmer nemožné. Ak vás chytili, poslali vás do armády, v horšom prípade ste proste zmizli. Ja som ale poznal nejaké triky, a tak som sa dostal do Belehradu a odtiaľ som letel na vojenskom lietadle do Nemecka. Vydával som sa za zahraničného novinára. Berlín sa mi okamžite zapáčil. Začal som fotografovať utečencov. Bolo to prirodzené, pretože to bolo aj moje prostredie. Bol to aj môj príbeh. Berlín prijal mnohých utečencov. Vo východnej časti bolo množstvo prázdnych budov. Ľudia prichádzali v konvojoch z celej bývalej Juhoslávie. V Berlíne bolo v tom čase 35-tisíc Bosniakov a v celom Nemecku okolo 400-tisíc utečencov.

Rómov ste začali fotografovať až v Nemecku?

Vedel som, že Rómovia majú odlišný jazyk, odlišnú kultúru. Najviac ma však zaujímala ich odlišná vizuálna komunikácia. Mám pocit, ako by sa Rómovia dokázali oveľa rýchlejšie adaptovať na situáciu a boli pripravení odísť. Nazval by som to zručnosťou prežiť. Kamufláž. Vo východnom Berlíne vtedy veľmi neboli zvyknutí na cudzincov a mali problém s neonacizmom. Bol to taký strach a hlúposť. Cudzinci sú pre krajinu bohatstvom. Nemecko sa odvtedy samozrejme veľmi zmenilo. No a práve tu, vo východnom Berlíne, som stretával mnohé rómske ženy, ktoré boli blonďaté. Nosili oblečenie ako východonemecké ženy. Odlíšili ste ich, až keď prišli bližšie, keď ste si všimli ich tmavé oči. Akoby sa snažili byť neviditeľné, pretože inak by ľudia mali niečo proti nim. To bol môj pocit.

zdroj: Nihad Nino Pušija

Bosnianskych Rómov ste fotografovali dlhé roky a vaše fotografie boli vystavené aj v prvom rómskom pavilóne na Bienále v Benátkach. Akým fotografickým projektom ste sa venovali?

V deväťdesiatych rokoch som robil na veľkom projekte o bosnianskych rómskych rodinách. Fotografoval som napríklad niekoľko generácií jednej rodiny, sú to veľmi osobné portréty. Som členom Novej spoločnosti pre výtvarné umenie a prvý projekt, ktorý sme sa rozhodli urobiť, bol projekt o Duldungu, veľmi krutom a spornom paragrafe. Duldung v nemčine znamená tolerancia. Znamená to, že vás tu len tolerujú. Je to status, ktorý som mal aj ja, keď som prišiel do Nemecka. Duldung dostala väčšina utečencov. Nemecká vláda vás tak môže poslať naspäť do vašej krajiny v momente, keď sa rozhodne, že je to vo vašej krajine bezpečné, prípadne sa s ňou na deportácii dohodne. Vskutku, jednu noc sa zrazu môžete ocitnúť vo vlaku, deportovaný z krajiny. Je to veľmi hlúpe, pretože posielajú naspäť aj deti, ktoré tu študujú. Aj deti, ktoré sa v Nemecku narodili.

zdroj: Nihad Nino Pušija 

Ak boli niektorí ľudia napríklad traumatizovaní, mohli zostať v Nemecku aj po vojne. Museli ale tento Duldung každé tri mesiace predlžovať. Každé tri mesiace neviete, či vás pošlú naspäť. Nemôžete si nič budovať, nemôžete pracovať. Mnohí ľudia z toho boli psychicky chorí. Náš projekt bol o dokumentovaní života týchto ľudí počas dvoch rokov. Robili sme video, fotografie, zbierali ich príbehy. Urobili sme veľkú výstavu a vydali katalóg. Duldung bol vlastne začiatok európskeho príbehu o modernom stíhaní Rómov.

Knižka Duldung Deluxe, ktorú sme vydali, vyzerá ako pas. Sú v nej príbehy desiatich mladých ľudí, ktorí mali byť alebo boli deportovaní. V tom čase urobilo Nemecko dohodu s krajinami bývalej Juhoslávie, a tak sa muselo vrátiť okolo 14-tisíc ľudí, z toho 10-tisíc Rómov. Veľa ľudí bolo deportovaných do Kosova. Niektorí z nich ani nevedeli jazyk, nemali v Kosove kam ísť.

Máte pocit, že ako umelec máte silu aj niečo zmeniť? Cítite, že vaša práca môže spôsobiť v niektorých veciach obrat?

Pre mňa je vo fotografii dôležitá aj politika. Vplyv, ktorý tým môžete mať na ľudí. Snažím sa tiež provokovať, aby som k týmto témam pritiahol pozornosť ľudí. Knižku Duldung Deluxe sme zámerne vydali pred slávnostným odhalením pamätníka rómskym a sintským obetiam nacizmu. Boli tam všetci významní nemeckí politici. Ja som tam bol ako akreditovaný fotograf. Podarilo sa nám odovzdať tento „pas“ Angele Merkelovej aj ostatným politikom. My nemôžeme veľa dosiahnuť v politike, ale môžeme dať politikom najavo, že robia niečo choré.

Rómovia sú najväčšou menšinou v Európe. Ako vidíte situáciu tejto menšiny dnes? Spomenuli ste, že podľa vás v deväťdesiatych rokoch začala moderná perzekúcia Rómov.

Perzekúcia tu stále je. Líši sa od krajiny, keďže sú v nich rozličné zákony. Obrovský problém je, že mnoho Rómov nie je nikde registrovaných. Ich deti nemôžu chodiť do škôl, pretože formálne vlastne neexistujú. Ľudia potom hovoria, že rómske deti nechodia do škôl, ale je to oveľa zložitejší problém. Za socializmu to bolo iné, pretože sa až tak nepozeralo na to, kto je kto. Rómovia možno boli segregovaní, ale nie vyslovene perzekvovaní. Ich deti možno dávali častejšie do špeciálnych škôl. Viem, že sa to dialo. Počas Dekády začleňovania rómskej populácie sa mohlo realizovať veľa dobrých a udržateľných projektov, no akosi k tomu neprišlo. Ako jedinú pozitívnu vec tejto dekády vnímam to, že financovala štipendiá pre mladých Rómov. Teraz tu máme novú generáciu výborne vzdelaných mladých ľudí. Som presvedčený, že vzdelanie je revolúcia. Bez vzdelania nemôžete urobiť revolúciu.

Akým projektom sa momentálne venujete?

Asi pre rokom a pol som začal spolupracovať s RomArchive ako výskumný pracovník. Je to digitálny archív rómskej menšiny, zbierajúci materiály z rôznych oblastí. Minulý rok som strávil hľadaním a skúmaním. Navštevoval som rozdielne inštitúcie, verejné či súkromné zbierky a archívy a hľadal som materiály o Rómoch v európskom kontexte. Bol som napríklad v Múzeu rómskej kultúry v Brne či v Slovinskom etnografickom múzeu, no navštevoval som aj lokálne rómske komunity. Napríklad v katalánskom fotografickom archíve som našiel zaujímavé snímky dokumentujúce život Rómov v minulom storočí. Časť týchto materiálov som potom priniesol do RomArchive do Berlína. Veľmi častým problémom je, že inštitúcie či zbierky vlastne nemajú jasné informácie o autorstve jednotlivých materiálov. Snažíme sa teda vysporiadavať aj problémy s licenciami. Veľmi ma táto práca baví. Skúmanie, hľadanie a cestovanie. Moje fotografie sú v mnohých zbierkach po celej Európe a využívam teda aj kontakty, ktoré som počas uplynulých dvadsať rokov mojej práce vytvoril.

zdroj: Paula Ďurinová

Keď sa dívate na rozličné materiály z rôznych európskych archívov a zbierok, aký obraz rómskej menšiny najčastejšie vidíte?

Ľudia možno očakávajú veľmi klasický pohľad, ale to, čo sme našli tento obraz často nenapĺňa. Je to niečo iné. Nie je to iba  stereotypný obraz, keď hneď povieme, že na tých fotografiách sú Rómovia. Na druhej strane som ale zistil, že je tých stereotypných materiálov skutočne veľa. Je teda dôležité skúmať, s akým obrazom Rómov a Sinti pracujú rôzne inštitúcie v jednotlivých európskych krajinách. Myslím si, že potrebujeme takzvané emancipačné fotografie, ktoré nepracujú s klasickými stereotypmi. Vytvorili sme tiež krátke video o mojich fotografiách. Musím ale povedať, že fotografovanie Rómov tvorí asi len dvadsať percent mojej práce. Nevenujem sa teda výhradne len práci na rómskych projektoch. Pred pár týždňami som mal výstavu v Sarajeve, v mojom rodnom meste. Bol to festival menšín a samozrejme, zase tam bolo plno stereotypov a klišé. Musel som teda veľa vysvetľovať. Už som si na to ale zvykol. Beriem to ako našu misiu.

Rozhovor bol pôvodne publikovaný v Romano Nevo Ľil a rozšírený pre Multikulti.sk.