Multikulti.sk

Názory

Vyznanie slniečkara

02.10.2017 - Laco Oravec

Vyznanie

foto: Nadácia Milana Šimečku

Akékoľvek je vysvetlenie môjho slniečkarstva, dnes viem, že práve ono predstavuje asi najpevnejší pilier mojej identity.

„Krajinu svojej skutočnosti si môže človek chrániť. I keby v nej už zostala jediná strecha, pod ktorú sa schúli so svojimi blízkymi, s niekoľkými knihami a s tromi polienkami na zohriatie. Je to predsa jeho krajina a tú mu nikto nemôže vziať.“ Milan Šimečka

Presne pred 5387 dňami sa zásadne zmenil môj život. Bol utorok 1. októbra 2002, keď som začal pracovať v Nadácii Milana Šimečku. Úprimne priznávam, že som vtedy o tejto organizácii takmer nič nevedel, a tobôž som ani len netušil, kto bol Milan Šimečka. A aj keď už bol v tom čase 12 rokov po smrti, dnes môžem povedať, že to bol človek, ktorý ma pravdepodobne najviac ovplyvnil. Spisovateľ, filozof, učiteľ, manžel a otec, ale najmä veľký humanista.

Vtedy, pred takmer 15 rokmi, sa začala prvá generačná obmena v našej nadácii. „Otcovia“ zakladatelia postupne opúšťali správnu radu a z tímu odchádzali naše predchodkyne, ktoré v 90. rokoch, v období politických turbulencií a zápasu o demokraciu, objavovali a zároveň definovali svet občianskej spoločnosti a rozbiehali prvé projekty nadácie, ako napríklad výchova k ľudským právam, zber osobných svedectiev z pokrivených čias našej minulosti (orálna história československých vzťahov, holokaust Židov a Rómov), podpora nezávislých médií, demokratizačné semináre či pripomínanie novembra ’89.

Riaditeľkou nadácie v čase môjho príchodu bola Inge Antalová (dnes Vagačová), skutočná „srdciarka“, ktorá so sebe vlastnou skromnosťou nasmerovala činnosť nadácie aj k Rómom. Na jej knihu zápiskov z ciest do rómskych osád Chaos Totalos dodnes od ľudí počúvam samé chvály. Jej materstvo zo mňa náhle spravilo jej nástupcu v riaditeľskej pozícii a v tejto funkcii som zotrval celých 13 rokov.

V duchu hesla Petra Zajaca „byť o nos vpredu“ sme sa celý čas púšťali do nových tém, venovali sme sa právu na primerané bývanie či multikultúrnej výchove, rozvíjali sme komunitnú prácu či rovesnícke vzdelávanie, znovuobjavovali sme odkaz Milana Šimečku i Nežnej revolúcie a rozbehli sme projekt vzdelávania o období komunizmu, snažili sme sa poukázať na tému chudoby, hodnotili sme počínanie vlád v rómskej problematike, začali sme organizovať cudzinecký festival a robili ešte kadejakú inú ľudskoprávnu „neplechu“.

Popritom sme pred objektívmi televíznych kamier neúnavne obhajovali menšiny, Rómov, cudzincov, utečencov, slabších a zraniteľnejších, vďaka čomu sme si už dávno vyslúžili nálepku slniečkarov (a, samozrejme, aj oveľa horšie označenia). Avšak, paradoxne, práve tieto pomenovania akoby boli jednými z najväčších prejavov uznania našej práce. Dôkazom o jej zmysluplnosti a efektívnosti. Veď ocitnúť sa v rôznych internetových rebríčkoch „zapredancov“, akýchsi novodobých virtuálnych klietkach hanby, musí byť pre každého ľudskoprávneho aktivistu poctou i prestížou.

Odkiaľ sa však vlastne v niektorých z nás berie to slniečkarstvo? Pálilo snáď slnko o trocha intenzívnejšie v deň, keď sme sa narodili? Alebo boli naše detské izby iba viac presvetlené láskou rodičov? Či nebodaj dačo oslepilo našu myseľ natoľko, že sme stratili zdravý rozum súkmeňovcov? Alebo treba hľadať za našou bezhraničnou vierou v ľudské práva a rovnosť pre všetkých osvietenú učiteľku zo strednej či vysokej školy?

Ani po rokoch nemám na tieto otázky jednoznačnú odpoveď. Lebo veď všetci poznáme takých odlišných súrodencov, ktorých akoby ani jedna mater nemala. Všetci máme spolužiakov, s ktorými sme drali rovnaké lavice a dnes stojíme na opačných stranách svetonázorovej barikády. A mnohí z nás máme aj osobnú skúsenosť s Rómami či migrantmi, a pritom jedných z nás privádza k potrebe pochopiť a pomáhať a druhých k trpkému hnevu, ba až nenávisti. Možno je za naším slniečkarstvom len náhoda. Možno niektorými z nás len raz čosi tak zatriaslo, že sa v nás načisto rozrušil kolektívny imperatív.

Keď pátram po koreňoch vlastného slniečkarstva, stopami sú pre mňa inakosť, košické feministky, étos Novembra a myšlienky Milana Šimečku. Ale aj tak mnou stále lomcuje tá neriešiteľná vajco-slepačia pochybnosť, čo bolo vlastne skôr. Prichádzali do môjho života tieto témy a títo ľudia, lebo som prosto dostal do vienka ľudomilstvo, alebo sa mi pritrafili čistou náhodou a nebadane ma formovali? A čo ak by sa mi boli bývali v živote diali úplne iné náhody? Bol by som stále slniečkar alebo frustrovaný volič? (Nech mi je, prosím, odpustený tento bonmot, lebo veď aj ja som vlastne dlhodobo frustrovaný volič.)

Akékoľvek je už vysvetlenie, dnes viem, že práve slniečkarstvo predstavuje asi najpevnejší pilier mojej identity. Priznávam, že po tých rokoch už pri cestách vlakom pri rozhovoroch v jedálenskom vozni často trošku zahmlievam o svojej práci, pretože sa mi nechce po tristotridsiatytretíkrát s niekým sa hádať o neprispôsobivosti Rómov či nezlučiteľnosti islamu s našou úžasnou civilizáciou. A nie je to prejav rezignácie, iba pud sebazáchovy v bláznivých časoch. Nehanbím sa za to, že sa cítim v tej svojej bubline najlepšie. A rovnako priznávam, že pookrejem vždy, keď v niekom zacítim poctivú, nefalšovanú „havlovčinu“.

Presne pred 5387 dňami sa zásadne zmenil môj život. Bol utorok 1. októbra 2002, keď som prvý raz vstúpil do kancelárie Nadácie Milana Šimečku na Panenskej. Dnes poobede ňou budem odchádzať poslednýkrát. Bolo pre mňa nesmiernou cťou i privilégiom v nej celých tých takmer 15 rokov pracovať.

Tento článok má byť preto aj poďakovaním.

Martin Bútora, Juraj Flamik, Fedor Gál, Miro Kusý, František Mikloško, Peter Tatár a Peter Zajac, ďakujem vám za nevšednú inštitucionálnu poctu vášmu priateľovi Milanovi, veď koľko ľudí sa môže hrdiť svojou nadáciou. Ale rovnako vám patrí vďaka za Nežnú i váš celoživotný zápas o lepšie Slovensko (i Českú republiku).

Terka, Inge, Peťo, Martinka, ďakujem vám, že ste každý a každá z vás chvíľu niesli riaditeľskú štafetu, trápili sa so šéfovaním, často prinášali osobnú obetu a po malých krokoch posúvali nadáciu k čoraz väčšej profesionalite.

Nesmierne ďakujem i kolegom a kolegyniam, ktorých sa za tých 15 rokov v nadácii vystriedalo hádam aj 50. Mnohí sa neskôr rozpŕchli do všetkých kútov sveta, ale mám pocit, že natrvalo nasiakli Šimečkom.

Ďakujem Nine, že sa podujala vziať na svoje plecia ďalší osud nadácie, a želám jej v týchto, stále ťažkých časoch pre mimovládky veľa skvelých nápadov a rovnako výborných spolupracovníkov. A aspoň pár momentov hlbokého zadosťučinenia, ktoré slniečkarstvo na plný úväzok z času na čas prináša.

Ale moja vďaka patrí najmä Milanovi Šimečkovi, ktorý nám svojím životom a dielom zanechal odkaz hodný nasledovania.

Text pôvodne vyšiel v Denníku N.