Multikulti.sk

Názory

V konečnom dôsledku sme všetci rovnakí

18.05.2015 - Debora Nischler

V

foto: visualhunt.com

Prvá otázka, ktorú mi položil doposiaľ každý Slovák, znie: „Prečo sa učíš práve po slovensky?“ Odhliadnuc od môjho všeobecného záujmu o cudzie jazyky je môj dôvod nasledovný: U nás doma – v Južnom Tirolsku na severe Talianska – pracuje veľa Slovákov, väčšinou v cestovnom ruchu. Bývajú v hoteli, kde aj pracujú, a keď sa skončí sezóna, cestujú opäť domov. To je dôvod, prečo sa nikdy úplne nestanú súčasťou našej spoločnosti. Ich prítomnosť nás neruší, keďže si so sebou neprivedú svoje rodiny, a teda nežijú na „naše“ náklady. Vnímame ich prospešnosť pre fungovanie našej ekonomiky, ale, pravdupovediac, až tak veľmi nás nezaujímajú. Každý pozná niekoľkých Slovákov, často z rozprávania známych, ktorí s nimi spolupracujú. Podľa toho, či sú tieto informácie pozitívne alebo negatívne, máme o nich neutrálny až negatívny obraz. Viac, ako sa dá dozvedieť pri spoločnej práci, nevie nikto, a vlastne to nikto ani nechce vedieť.

Slovensko je pre nás súčasťou východnej Európy, a tá je človeku vždy podozrivá. Veľa sme o nej počuli a zväčša to nebolo nič dobré: chudoba, kriminalita, socialistické paneláky. Nič, čo by stálo za pozretie, nič hodnotné. Ľudia z východnej Európy prichádzajú do bohatých krajín Západu, aby mali podiel na našom blahobyte. Učia sa náš jazyk, sú súčasťou nášho každodenného života. My žijeme svoj každodenný život. Úplne jednoduché. Podľa mňa príliš jednoduché.

Ale potom sa karta obrátila, začala som sa učiť po slovensky, cestovala som sem, najprv na trojtýždňovú letnú školu pred dvoma rokmi, teraz na päť mesiacov ako výmenná študentka. Jednak som sama chcela byť cudzinkou – síce nepohodlne, ale nadmieru podporujúc toleranciu. A tiež som chcela odhaliť rozdiely a na vlastné oči sa presvedčiť o tom, či tu naozaj neexistuje nič hodnotné. Prvý pohľad smeroval do turistického sprievodcu. Človek by potreboval aspoň rok na to, aby si pozrel všetky krásne kúty Slovenska. Rozdiely však nemožno poprieť, to mi bolo jasné hneď pri príchode na hlavnú stanicu v Bratislave. Ale napriek hospodárskym, sociálnym či kultúrnym rozdielom ma jedno prekvapilo najviac: ľudia. Navzdory všetkej našej ignorácii a všetkým predsudkom sú aj tu na Slovensku ľudia priateľskí, nápomocní, pohostinní a srdeční. V konečnom dôsledku sme aj tak všetci rovnakí. Milý poznatok.