Multikulti.sk

Názory

Si tu štastný?

15.08.2016 - René Marcel Ponneker

Si

foto: visualhunt.com

Všetko to začalo vo Fínsku počas Interrailtrip. Jedno dievča sa ma spýtalo na môj rozvrh a začali sme sa rozprávať. Bola na študentskom výmennom pobyte a pochádzala z Československa. Fíha, niekto spoza železnej opony. Vymenili sme si adresy (pradávny výraz pre “stali sme sa priateľmi na Facebooku”) a po prázdninách sme si začali písať (pradávny výraz pre “začali sme spolu chatovať”). O rok som pricestoval z Holandska do Bratislavy, navštíviť jej krajinu a spoznať jej manžela. Do neznámej krajiny, kde ešte vládli komouši.

Zistil som, že ľudia vyzerajú rovnako, reagujú rezervovane, autá boli staromódne, verejná doprava lacná a v obchodoch ľudia panikária, pretože som nedodržiaval pravidlá. Okrem toho som si však prvýkrát uvedomil, že niektorí politici a médiá hovoria odlišné veci, aké v skutočnosti sú. V tomto prípade, že bežný život v komunistických krajinách sa až tak veľmi nelíšil od toho v kapitalistických štátoch.

Druhý raz som bol v Bratislave na Vianoce 1989. Mesiac po Nežnej revolúcii. Ľudia už neboli takí zdržanliví. Neustále sme sa rozprávali…

Potom som ich každé tri či štyri roky navštevoval v ich rodinnej chate na Orave, aby som zistil, ako ich deti rastú a vždy im upiekol obľúbený holandský jablkový koláč.

Na jeseň v roku 2013 som sa na Facebooku spoznal s chlapíkom, ktorý mi navrhol, či by som nechcel trénovať jeho tím. OK, prečo nie?

Začiatkom roku 2014 som začal chodiť na hodiny slovenčiny. Nechcel som byť limitovaný jazykovou bariérou. Moja slovenčina vtedy pozostávala zo slov: ďakujem, pivo, nefunguje, pozor padá omietka. Trochu málo na konverzáciu.

V lete 2014 som absolvoval dvojtýždňovú stáž v Nadácii Pontis, aby som spoznal, ako funguje slovenská kancelária. Potom zas trojtýždňový kurz slovenčiny na univerzite. Bola to opäť nová školská skúsenosť - na mňa metódy výučby slovenského jazyka neúčinkovali. Množstvo gramatiky a takmer žiadna konverzácia. Moja životná filozofia je, že podstatný nie je spôsob, ale výsledok. Takže, ak aj použijem úplne zlú gramatiku, ale dosiahnem, čo som chcel, cieľ je splnený. Najskôr rozprávať, potom dolaďovať. Pravý opak slovenskej metódy, ktorú som zažil.

V rovnakom období som si uvedomil, že Slováci javia záujem o moju prácu: trénovanie a workshopy. V duchu hesla “choď tam, kde sú peniaze” som začal trénovať malých podnikateľov, robil som workshopy pre začiatočníkov, a pripravil aj workshopy „WhatCity?“ pre Punkt. Môj pôvodný nápad zostať na Slovensku asi 10 týždňov, nájsť obchodného partnera a potom operovať medzi Holandskom a Slovenskom, sa zmenil na polotrvalý pobyt. Z návštevníka a pozorovateľa k súčasti slovenskej spoločnosti.

Môj spôsob trénovania spočíva v metóde Otázka - v duchu hesla opýtaj sa a dostaneš odpoveď. A tiež učiť sa praxou: trénujte to, čo kážete. Mladí podnikatelia majú chuť to takto robiť, ale nie je to ľahké. Takže som sa im pokúsil pomôcť. Inicioval a investoval som do prekladu, tlače a vydania malej brožúrky pre podnikateľov, ktorá v origináli vyšla v holandčine pod názvom Calimeromarketing 3.0 (pre čerstvo vyliahnutých podnikateľov, ktorí neradi čítajú, prečítate za 1 hodinu). Podporilo ma dokonca aj Holandské veľvyslanectvo pri organizovaní prezentácie so samotným autorom. Ako to? Upiekol som jablkový koláč na narodeniny veľvyslanca a priniesol som mu ho na ambasádu.

Musel som sa naučiť počúvať, pretože učením sa od ostatných je jednoduchšie dosiahnuť svoj cieľ.

Takže teraz robím na Slovensku veci, o ktorých mi ani nenapadlo, že by som niekedy robil. Oslovili ma, aby som učil deti angličtinu, takže teraz vediem kurzy konverzácie. To isté s holandčinou, ale pre dospelých. Často som chodil na HC Slovan a učil som sa slovenčinu stále viac a viac. Jazdil som na bicykli bez ohľadu na to, či ma taxikári za to majú radi alebo nie:

A prečo som opustil Holandsko? Mám rád svoju krajinu, som na ňu hrdý, je skvelo zorganizovaná, vláda je dôveryhodná, verejné priestory sú udržiavané, nemocnice vás berú ako ľudskú bytosť, udržateľnosť nie je mŕtvym slovom a bicyklovanie je bezpečné. Tu na Slovensku však môžem čeliť výzvam. A možno môžem byť malou (veľmi malou) pomocou v snahe spraviť Slovensko ešte krajším ako je teraz. Cítim sa tu šťastný. Chodil som a chodím von, spoznávať ľudí, pretože nikto neprichádza za mnou. Byť v cudzej krajine znamená ťažkú prácu, robiť dvakrát viac za polovicu času, a stále si nebyť istý, či moja snaha prinesie nejaký výsledok. Jazyky som sa naučil na škole a zlepšujem sa v nich. Sú pre mňa kľúčom do spoločnosti.

Podnikateľov, ktorých som trénoval a chceli opustiť svoje krajiny, pretože „niekde tam“ je lepší svet, sa vždy pýtam: si tu šťastný? Pretože ak nie si šťastný tu, nebudeš ani na druhej strane akejkoľvek hranice v akejkoľvek krajine.

Naučil som sa nevytvárať si žiadne domnienky, ale rovno sa pýtať. Občas tým ľudí šokujem, čo znamená, že nie celá spoločnosť sa stane mojim kamarátom. Ale pre mňa je to najefektívnejší spôsob budovania si života tu.