Multikulti.sk

Názory

Češka na Slovensku

12.07.2016 - Paja Počajová

Češka

foto: visualhunt.com

“Po slovensky začala rozprávať jedného dňa tak, že jednoducho prepla z češtiny do slovenčiny. Hneď po našej svadbe a presťahovaní sa do Bratislavy”. Takto o mne hovorí môj manžel. Aj keď má slovenčina k češtine blízko, zdalo sa mi, že bude dobré, keď sa naučím reč svôjho manžela tak, aby nikto nespoznal, že nie som odtiaľto. Nútila som ho, aby ma opravoval, aby som nerozprávala ako Záhorák. Jasne, že sa mi občas namiesto “prepáč” podarilo “propáč” alebo z českého “promiň” som spravila “premiň”. Miešaniu jazykov sa však snažím vyhýbať a v rámci možností stále “prepínam”.

Raz som ešte ako mladá gazdinka stála v rade na zeleninu. Chcela som kúpiť kaleráby, ale ani za svet som si nevedela na slovenský výraz spomenúť. Stále mi prichádzal na um karfiol, ale to som vedela, že český “květák”. Po česky je kaleráb kedluben, takže odvodiť som to tiež nevedela. Keď som prišla konečne na rad, vypadlo zo mňa: “Prosím si dva tie zelené!” :)

Môj manžel je profesionálny hudobník a keď sme mali malé deti, zvykol vyučovať hru na gitare doma v byte na sídlisku, kde sme bývali. Raz mal prísť nový študent z tureckej ambasády. Keď sa objavil vysoký, tmavší, kučeravý chalan, spustila som na neho po anglicky. Vysvetlila som mu, že manžel hneď príde, a že si môže odložiť veci a počkať. Chalan stále opakoval: “To je v pohode!” Hovorím si, chudák, asi nič iné po slovensky nevie. Po pár minútach z neho vypadlo, že si prišiel pre nejakú aparatúru a keďže bola pripravená v chodbe, schytil ju a vyšiel na ulicu. Nebol to Turek z ambasády, ale hudobník, ktorý potreboval požičať kombo! Keď vyšiel von, stretol tam manžela a hovorí mu: “Tvoja žena asi nie je odtiaľto, však?”

A ako mi vtedy chutilo slovenské národné jedlo? Na halušky ma manžel zobral do mliečneho baru na Hviezdoslavovom námestí hneď po svadbe. Poviem popravde - zjedla som asi len dve lyžice. Nechutilo mi. Bryndza a masť so slaninou síce dávajú haluškám tu pravú chuť, ale ja som z toho nadšená nebola. Tak dobre viem pochopiť cudzincov, ktorí halušky prevaľujú v ústach, keď ich prvýkrát ochutnajú. Dnes robím recept od Irenky z Banskej Štiavnice a celá rodina ich miluje.

Keď sa hrá hokejový zápas medzi ČR a SR ja vždy vyhlásim, že naši vyhrajú. A verte mi, oni vždy vyhrajú! Lebo naši sú aj Slováci aj Česi. My na Slovensku čítame aj české knihy a pozeráme české filmy. Pre ostatných cudzincov to musí byť asi ťažké, ale my si rozumieme. To je moja výhoda. Obdivujem všetkých, ktorí sa prisťahovali zďaleka a učia sa slovenčinu. Je ťažká v porovnaní s inými svetovými jazykmi.

Naša druhá dcéra si zobrala Slováka, ale žije v Prahe. Jej tri deti sa teda učia po česky od rodičov Slovákov. Minule ma pobavila najmladšia vnučka, keď si pýtala od mamy “vrchnáček”. Použila slovenské slovo a českú koncovku! Asi ju tak doma naučili…

Práve o jej mame Linde sa v rodine rozpráva príbeh, ako jej moja mama ukazovala chrobáčikov na dvore a pýtala sa jej: “Linduško, no co to je, jak se jmenuje ten brouček? Beruška, ne?” A Linda jej suverénne odpovedala: “Lienka predsa!”

Hovoríme: “Na Slovensku je to tak.” Na niektoré veci si treba aj tu zvyknúť. Na niečo si nezvykneme nikdy. Úprimne však musím povedať, že Slovensko je môj domov a vždy vo svete vysvetľujem, že Česi a Slováci sú odlišné národy, s odlišným jazykom. Majú k sebe blízko, ale rozlišujte ich, prosím.

Na čo si nikdy nezvykneme? S čím treba bojovať a nikdy to nevzdať? Mám pocit, že na Slovensku je veľa srdečných ľudí, ktorí majú srdce na dlani. Sú pohostinní a otvorení. Prečo je tu však aj toľko zasmušilých, neusmievajúcich sa, negatívnych tvárí? Jedna naša dcéra sa vydala do USA a napriek tomu, že americký úsmev je možno pretvárka, vždy ma tam v obchode viac poteší neúprimne sa usmievajúca predavačka, ako tá úprimne naštvaná u nás. Tá, čo sa vám nepozrie ani do očí, neusmeje sa, ani nepozdraví. A čo tak popriať “Pekný deň”? Zabudnite. Za ten plat? Ľudia si v cudzine prácu vážia, zákazník je pán a to je celkom iná kultúra.

Vďaka cudzincom, ktorí sa prisťahovali na Slovensko, som si rozšírila okruh dobrých priateľov. Moji predkovia tiež museli odísť po prehranej bitke na Bielej hore v roku 1620 z Čiech do exilu na Ukrajine. Tam nemali problém s vierou a dostali dobrú zem, ktorú obrábali a ta ich živila po celé generácie. Po vojne sa vrátili do Čiech. Keď som v kontakte s Ukrajincami, ktorí žijú tu, mám pocit, že naše praprababky sa spolu tiež kamarátili. Chcem, aby sa tu cítili prijatí, aby sa tu cítili aspoň trošku ako doma. Ja tu doma som. V júli to bude 29 rokov, čo sa Slovensko stalo mojím druhým domovom. Kto vie, s kým sa budú kamarátiť naše vnúčatá?