Multikulti.sk

Články

Zápisky z kenského denníka

03.12.2017 - Diana Burgerová

Zápisky

foto: Salim Khan; zdroj: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

3. časť: Muž, ktorý nikomu a nikam nepatrí

Jún 2017, Mtwapa

Prechádzala som areálom tréningového centra na pobreží Kene a v duchu som si odškrtávala úlohy zo zoznamu. Hudba hrala. Deti mali dosť výkresov aj prírodných materiálov na maľovanie. Film o klimatických zmenách sa premietal aj so zvukom. Náš stôl bol plný medu z mangrovníkového lesa, mydiel a limonády na predaj. Ľudia sa presúvali od stánkov s voňavými chutnými chapati k stánkom s ručne vyrábanými šperkami z kokosových orechov či ozdobných sviečok. Naše Kwetu centrum bolo počas svojho tretieho eko-festivalu plné vravy, farieb a chutí.

A potom som zazrela stôl obklopený davom zvedavcov prehrabávajúcich sa vo všakovakých produktoch zabalených vo farebných papierových vreckách. Čosi ma priťahovalo k tomu stolu podísť. Vtedy som prvýkrát stretla Salima Khana.

Do denníka som si v ten večer unavená zapísala len dve vety – Festival bol skvelý. Skôr, ako sa vrátim na Slovensko, musím navštíviť Salima. Druhú vetu som dvakrát podčiarkla tak silno, že som perom prerazila list papiera.

August 2017, Malindi   

Salim Khan sa narodil na začiatku 60. rokov v treťom najväčšom kenskom meste Kisumu v západnej časti krajiny v čase, keď národ bojoval za oslobodenie spod britskej koloniálnej moci. Veľmi skoro po jeho narodení sa rodičia s troma deťmi presťahovali bližšie k rodine do stredu krajiny do mesta Nakuru. Odtiaľ sa niekoľkokrát presúvali na východ i na západ. Vždy tam, kde bola práve vhodná práca pre otca.

„Byť pútnikom mi bolo predurčené už v detstve,“ povedal Salim a načiahol sa za krabičkou cigariet vo svojom útulnom byte v Malindi. Voňal po ovocí a lisovanom papieri. Pomaly si zapálil cigaretu a pokračoval.

Ako dieťa trávil čas najradšej u starej mamy v Kericho neďaleko prastarého lesa Mau. Tam sa spolu so svojimi bratmi a bratrancami naučil základy obrábania pôdy a farmárčenia. Dve typické činnosti kenského ľudu, rodiny Khanových nevynímajúc.

Salim je vysoký chudý muž. Na prvý pohľad by ste na ňom možno nezbadali nič zvláštne. No keď sa na neho uprene zahľadíte, všimnete si, že v tvári sa mu zračí čosinezvyčajné. Niečo, čo mi napovedalo, že jeho korene siahajú ďaleko za územie dnešnej Kene. Salimov starý otec pochádzal zo starej Britskej Indie z územia dnešného Pakistanu. Jeho babička mala pakistanské korene zmiešané s tými kenskými – vyrastala medzi Kipsigis z etnickej skupiny Kalengin.

Keď som sa ním stretla v auguste, býval v bytíku zašitom dve uličky za poloprázdnym nákupným centrom Tuskys. U Salima nikdy neviete, či ho o mesiac či o rok ešte zastihnete na danom mieste. Nosí totiž veľmi túlavé topánky.

Byt, v ktorom už možno nežije, je pomerne rozľahlý. Jeho steny boli v tom čase holé, namaľované nemocenskou žltou farbou. V miestnosti, v ktorej sme sedeli, sa nachádzal jeden drevený jedálenský stolík so štyrmi stoličkami, popolníkom a fľašami pitnej vody. Stôl so Salimovými výrobkami pod oknom som mala na dosah ruky. Stále ma to nútilo sa za nimi načahovať. Vysoká lavica s hŕbou lisovaného papiera bola na konci miestnosti v rohu. Ďalší stôl, zrejme pracovný, s drevenou stoličkou bol zas plný malých nádobiek s krémami na tvár aj na ruky. Ovieval nás príjemný pobrežný vánok. Dvere do bytu boli otvorené dokorán.

Okrem nás boli v miestnosti dvaja ďalší ľudia – moja priateľka a podnikateľka Grace so svojím bratom, na ktorého meno si už nespomínam. Bola som na neho trochu nahnevaná, pretože ma neustále prerušoval v spovedaní Salima o jeho živote, pretrhával niť jeho myšlienok a odpovedí. Businessman s nedostatkom empatie k príbehu človeka, zaujatý len výrobou produktov, ich cien a predajnosťou na trhu.

Grace sedela na stoličke ako prikovaná. Salim tak na ľudí pôsobil, nie len keď rozprával. Pomaly vyberal slová, so svojim zamatovým hlbokým hlasom hovoril jasne a zrozumiteľne. Dokonca sa i vznešene pohyboval. Ale bola to jeho slobodná duša, čistá myseľ a intelekt, ktoré tak nútili ľudí okolo neho jednoducho načúvať.

Rodičia Khánoví dbali na vzdelanie svojich detí. Všetkých svojich synov a neskôr i dcéru dostali na dobré školy v Keni či vo Veľkej Británii. Salim odcestoval ako mladý dvadsiatnik v roku 1983 študovať na Univerzitu Cardiff vo Wallese. Tá dnes patrí do stovky najlepších univerzít na celom svete.

Salimovi sa príliš o tomto období jeho života rozprávať nechcelo. Z jeho útržkovitého spomínania na Britské kráľovstvo som pochopila, že akosi ľutuje bujaré roky študentského života, ktoré sa skončili vyhadzovom z univerzity.

Salim sa istý čas ponevieral aj po Londýne, no s neveľkým úspechom sa po niekoľkých rokoch vrátil naspäť do Kene. Jeho dvaja starší bratia aj mladšia sestra žijú v Anglicku dodnes. Časom za deťmi odišiel i otec. Mamička už zomrela.

Po návrate sa pokúšal vyrábať topánky z kože, no dlho mu táto práca nevydržala. Usadil sa na rodinnej farme v rovnakom meste, v ktorom sme v to augustové popoludnie bafkali cigarety a popíjali ľadovú vodu, aby nám od rozprávania nevyschli hrdlá.

„Keď nechceš patriť len medzi obyčajných farmárov, ktorí sotva vyžijú zo svojej úrody, mäsa a mlieka od tých pár kusov dobytka, čo vlastnia, musíš byť trochu kreatívnym farmárom,“ vysvetľoval Salim. Taký farmár potrebuje dokonale poznať svoju pôdu, jej medze a udržateľnosť, správne hnojivá, najlepší čas sadenia a zberu. „K tomu všetkému musí ešte vymyslieť niečo navyše, aby sa od ostatých farmárov, svojich konkurentov, odlíšil.

Salim sa preto okrem práce na rodinnom statku venoval aj výrobe olejov a mlieka z kokosových orechov. Zbieral a sušil listy stromu moringa, ktorý má blahodarné účinky na imunitný systém, obsahuje antibakteriálne zložky a množstvo vitamínov. Mnohí Keňania však o výhodách týchto stromov nevedia, drevo zužitkujú na varenie, kúrenie, či na stavbu obydlí. Ani horkastá chuť listov moringy nie je bohviečo. Nikoho veľmi neláka.

V roku 2000 sa mu podarilo stať sa členom skupiny farmárov Msabaha neďaleko malého letiska v Malindi. Táto skupina spolupracovala s tréningovým centrom Kwetu, ktoré farmárom poskytovalo prostredníctvom projektu vedomosti a zručnosti o využití prírodných zdrojov udržateľným spôsobom tak, aby z nich komunity mali úžitok v podobe vedľajšieho príjmu. Z niektorých statkárov sa časom stali aj malí podnikatelia. Vyrábali sviečky, mydlá, oleje, sušili listy stromov a premieňali ich na prášok, ktorým sa dochucujú jedlá alebo sa z nich pije čaj. Tvorili prírodné šampóny a krémy.

Salima to inšpirovalo tak veľmi, že sa sám rozhodol skončiť s farmárčením a statok prenechal inému členovi rodiny. Za usporené peniaze si nakúpil 40 litrov rastlinného oleja, ktorý je dôležitou zložkou pri výrobe mydiel – jeho súčasnej vášni. Konečne sa v niečom našiel. Prihodilo sa mu však čosi, čo ho prinútilo na manufaktúru na niekoľko rokov zabudnúť.

Olej odložený v malom statkárskom domčeku ktosi ukradol a odniesol si so sebou aj niekoľko kusov dobytka, ktoré rodinu živili. Nikto vinníkov pri čine nevidel. Salim vytesnil túto možnosť z mysle, no svoju budúcnosť už nevidel ani na farme. Zbalil si ruksak a pobrežie Kene na niekoľko rokov opustil. „Bolo mi súdené opäť vyraziť na cesty. Nebyť toho darebáka, možno by som dnes nebol tam, kde som,“ povedal Salim s úsmevom.

Čas trávil v rodnom Kisumu, v Turkane, Nakuru či v hlavnom meste Nairobi. Bral príležitostné práce, z ktorých šetril a žil. No jedna skúsenosť ho priviedla k ďalšej súčasnej vášni – výrobe a spracovaní papiera. V roku 2003 viedol na svoje pomery usadený spôsob života, mal stálu prácu v agentúre na tvorbu darčekových kariet a priateľku. Umelecká práca s papierom ho bavila natoľko, že keď mu jeho milá chcela na narodeniny kúpiť novú tenisovú raketu, povedal jej nie. Miesto toho ju zaviedol k obchodu s výkladom, v ktorom ležala kniha s názvom Ako si vyrobiť vlastný papier. Dodnes tú knihu má, hoci priateľku už nie.

Chodil po všetkých možných firmách v hlavnom meste a zbieral od nich použitý papier. Ten sa naučil recyklovať a z neho vyrábal svoj vlastný, farbený aj nefarbený, tvrdý aj mäkký. Istý čas dokonca podporoval deti v škole tým, že od nich vykupoval papier a za peniaze, ktoré im zaň zaplatil, dostávali deti v škole poriadny obed.

Prišiel však rok 2007 a ako človek vedomý si politickej situácie v krajine, obával sa nadchádzajúcich prezidentských volieb. V Nairobi, kde v tom čase Salim stále pôsobil, vrcholili debaty o povolebných demonštráciách na oboch stranách kandidátov – Kibakiho aj Odingovi podporovatelia boli na nože. Z obyčajných nenásilných protestov sa vykľula etnická zabíjačka Kikuyov, klanu, z ktorého pochádzal víťaz prezidentských volieb Mwai Kibaki. Médiá prilievali oheň do už beztak horúceho kotla. Salim odišiel so svojim priateľom na predĺžený víkend do susednej Ugandy, aby prečkali volebné obdobie.

Zatiaľ čo v Keni zahynuli rukou polície a demonštrantov stovky nevinných žien, detí a mužov najmä v provincii Rift Valley a v Nairobi, a na pobreží krajiny sa v ľuďoch prebúdzali staré nevyriešené rany zo sporov o pozemky so susedmi, Salim sa zamestnal v Kampale, hlavnom meste Ugandy, v showroome afrického umenia. Z predĺženého víkendu sa vykľulo osemročné putovanie po krajine, sedem rôznych pracovných príležitostí a pre tohto muža to najdôležitejšie – sebarozvoj.

„Majiteľ showroomu mi tam dovolil prespávať, no nemal peniaze nazvyš a za prácu mi platil práve tým, že som mal kde hlavu zložiť. Povedal mi, že som dosť šikovný na to, aby som vymyslel spôsob, ako si zarobiť,“ usmial sa Salim. Pri rozprávaní o Ugande mal v očiach iskru radosti. Vedela som, že roky v Ugande mu boli vzácne.

Keďže počas dňa predával v obchode suveníry, nemal veľa príležitostí, aby si popri tom našiel aj inú plnohodnotnú prácu. Chvíľu ťahal nočné šichty, ale to ho unavovalo. Vymyslel si preto spôsob, ako sa dostať k peniazom. Pôvodné ceny afrického umenia zvýšil o 20 a niekedy aj o 50 percent. Vždy to záviselo od typu turistov. Bielych bohatých a najmä neskúsených Angličanov, Nemcov a Francúzov bolo ľahké obrať o pár stovák navyše. Pôvodnú cenu vždy odovzdal majiteľovi, zvyšok považoval za svoj.

Netrvalo to dlho, kým Salimovi začalo chýbať to, čo ho napĺňalo najviac – práca s papierom a výroba mydiel. Navštevoval rôzne kurzy pre kreatívnych začínajúcich výrobcov, kupoval si ďalšie knihy. S papierom aj mydlami začal experimentovať.

Lisoval suchú kôru bambusového stromu, sušil šupky od cibule a kukurice, banánov aj ananásu. Z nich produkoval rôzne druhy papiera a miešal ich s recyklovaným použitým papierom. Keď už mu táto produkcia išla od ruky, začal s výrobou záložiek ozdobených kožou zvierat s rôznymi maľovanými vyobrazeniami. Zápisníky, zošity, albumy na fotografie aj spomienkové knihy rôznych veľkostí, farieb a vôní. To všetko mu v to augustové popoludnie ležalo v pracovnej miestnosti na stoloch.  

Z našetrených peňazí predajom afrického umenia chodieval na ďalšie kurzy výroby organických mydiel rôznych veľkostí a farieb s prímesou avokáda, kávy, vanilky, manga či moringy a neemu, kokosového mlieka a masla, orechov a aloe vera. Dodnes ich balí do svojich ručne vyrobených papierov. To oni rozvoniavali celý Salimov byt.

Začal ich predávať v malom obchodíku s umením. Na cestách po Ugande ich ponúkal aj na dedinách a v odľahlých chudobných štvrtiach. Neskôr ich ponúkal aj v hoteloch, na trhoviskách a v turistami obľúbených destináciách. Splnil sa mu sen – stal sa z neho nezávislý, kreatívny výrobca a obchodník. V roku 2015 sa po dlhých ôsmich rokoch rozhodol vrátiť naspať do Kene.

Dnes distribuuje svoje výrobky aj do zahraničia. Má svojich stálych zákazníkov, ktorí sa za ním vracajú, kdekoľvek v krajine sa v tom čase nachádza. Alebo mu jednoducho zavolajú a on pošle poštou svoje produkty, kde je po nich dopyt. Naposledy putovali do Mexika. K zápisníkom, ozdobným papierom a mydlám pridal aj krémy a mastičky, o ktoré prejavujú záujem najmä ženy. Prestal používať palmový olej pre jeho nepriaznivý dopad na životné prostredie. Na zeleninových trhoch má v stánkoch priateľov, ktorí mu všetok živý „kuchynský“ odpad ukladajú do vriec. Separuje plast a zbiera staré kazetové pásky, z ktorých vyrába podložky na mydlá. Každú prvú sobotu v mesiaci chodieva na veľtrh v Malindi, kde prezentuje svoju prácu a získava nových zákazníkov.

Po akomsi dedinčanovi, ktorý sa snažil vyrábať prútené košíky z palmových listov, prebral jeho zákazku. „Stretol som ho na trhu, kde tie košíky predával, no nikto ich od neho nekupoval, pretože neboli kvalitne spracované. Po pár použitiach by sa rozpadli,“ vysvetľoval Salim. Zavolal ho k sebe na malý workshop, kde mu ukázal, ako ich môže zdokonaliť a spevniť, či použiť prírodné farbivo, aby ich ozvláštnil. „Už sa viac neukázal. Všetko mi tu nechal. Tak som ich začal predávať sám,“ dodal.

Periférne som pozorovala Gracinho brata, ktorý mal plné ústa otázok. Prehĺtal každú z nich, lebo som ho nechcela pustiť k slovu. Nakoniec som mu dala priestor trochu vypustiť paru. Už bol príliš dlho ticho. Mala som pocit, že praskne. „Prečo nerozbehneš svoj biznis vo veľkom a nezaložíš si fabriku? Mohol by si zarábať tisíce šilingov,“ opýtal sa.  Salimova odpoveď ma vôbec neprekvapila. „Mám rád svoj nomádsky spôsob života. Som vždy pripravený pohnúť sa z miesta s celým domovom na chrbte vrátane mojich produktov. Biznis ťa zaväzuje, ukrajuje z tvojej slobody rovnako ak peniaze,“ povedal so stoickým pokojom absolútne presvedčený o tom, čo hovorí.

Celé tie roky pracuje sám. Nemá ženu ani deti, žiadneho pomocníka či zamestnanca. „Trápi ma len to, že neviem, komu zanechám všetko, čo som kedy vytvoril - moje recepty a nápady - až tu raz nebudem,“ zamyslel sa Salim.

Nechcelo sa mi v ten deň opúšťať Malindi. Vedela som, že tohto vzácneho muža s vráskavým čelom a opracovanými rukami už možno nikdy neuvidím. Zapálili sme si poslednú cigaretu, rozlúčili sme sa kývajúc si, až kým sme sa nestratili za rohom.

Človek milión

Vždy, keď si na Salima spomeniem, zahreje ma akýsi dobrý pocit pri srdci. Hovorí sa, že niektorí ľudia vedia predvídať, aké bude počasie. Cítia, že bude snežiť alebo príde búrka. Iní predpovedajú osudy ľudí a národov. Ja si skromne myslím, že mám nos na čisté duše, ktoré blúdia po tomto svete. Salim takú dušu rozhodne má. Jeho schopnosť dávať zmysel čomukoľvek, čo chytí do rúk, je toho malým dôkazom.

Pred niekoľkými dňami som mu zvedavá napísala email pýtajúc sa, ako sa mu vodí. Odpoveďou mi bola vygenerovaná správa oznamujúca, čo som dávno tušila: 

Dobrý deň,

som na cestách, workshopoch a prednáškach o organickej udržateľnej výrobe v Nairobi a Kampale. Ak sa k Vášmu emailu dostanem, odpoviem naň. V byte v Malindi už nebývam. Boh s Vami. Asante sana.

Salim Khan

---

O autorke

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.