Multikulti.sk

Články

Zápisky z kenského denníka

12.12.2017 - Diana Burgerová

Zápisky

foto: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

4. časť: Ako som našla svoju rodinu a kamarátku chcela predať na orgány

V Keni som stretla dve ženy, na ktoré nikdy nezabudnem ani keby som, ako sa hovorí, prechádzala posledným štádiom Alzheimera. Jedna pre mňa predstavuje čisté dobro. Pri spomienke na tú druhú mi prejde po chrbte mráz. Hovorí sa, že nič nie je čiernobiele, hoci v tomto prípade to tak je. Istým spôsobom. 

To dobro a láska, to je moja kenská mama Esther. Tá druhá, nazvime ju K, je až sibírsky chladná biela žena, telom aj dušou, pôvodom z Ruska. Obe majú čosi spoločné. Do života sa im priplietol muž inej farby pleti. Nemala som to šťastie stretnúť ani jedného z nich. Videla a počula som len to, ako im zmenili životy. Žila som s týmito ženami  v jednej krajine, na jednom dvore, no predsa som mala pocit, že som pri každej z nich prechádzala z jedného sveta do druhého.

Svet podľa Esther

S mamou Esther sme si občas osamote vypili teplý čierny čaj so zázvorom na verande pred domom, obklopené našimi psami. Spoznávali sme jedna druhú. Veľmi rýchlo sa medzi nami vytvorilo priateľské puto. Esther má dar, ktorý mnohým ľuďom chýba. Je absolútne vyrovnaná so svojím životom. Nečaká od neho nič viac a nič menej. Je otvorená, príjemná a veľmi múdra žena. Po niekoľkých týždňoch som o nej vedela toľko ako o mnohých svojich blízkych neviem dodnes. Platí to aj naopak.

Keď som sa jedno marcové horúce popoludnie vrátila domov z práce trochu zmätená a v strese, sama som sa ponúkla k Esther na čaj. Vždy ma upokojila. Počúvala som jej životný príbeh a listovala už tretím rodinným albumom Cookovcov. Tri dcéry, jeden syn, biely muž jej života a štyri vnúčatá.

Esther sa narodila neďaleko dažďového pralesa Kakamega severozápadne od hlavného mesta Nairobi pri hraniciach s Ugandou. Vyrastala v čase, keď bola Keňa ešte britskou kolóniou a svoju mladosť prežila v bujarom období revolúcie za nezávislosť. „Ako deti nás rodičia a starí rodičia pred belochmi vystríhali, nesmeli sme sa k nim ani priblížiť. Vraveli – ak nejakého zbadáte, utečte pred ním. Nie sú to naši priatelia,“ spomínala Esther na detstvo. Prirodzene sa ich preto stránila a nemala o nich dobrú mienku. „Vtedy som ešte ani len netušila, že s jedným z nich vychovám deti,“ pousmiala sa mama.

Veľmi mladá odišla za prácou do Nairobi. Popri nej ako slobodná matka vychovávala tri dcéry. Z domu odchádzala po piatej ráno a vracala sa večer za tmy. S deťmi jej preto pomáhala opatrovateľka. Pracovala ako vedúca personálu jedného zo špičkových hotelov. Tam jej do života vstúpil britský profesor jazykov a literatúry, kvôli ktorému takmer prišla o prácu. Bol súčasťou skupiny vedcov a profesorov, ktorí do Nairobi prišli na medzinárodnú konferenciu. Cieľ bol jasný – návštevníci sa v hoteli museli cítiť ako v bavlnke. Tohto, zatiaľ neznámeho, muža odviezli po jednej z večerí, na ktorú dohliadala práve Esther, do nemocnice. Šéf hotela sa jej vyhrážal vyhadzovom, pretože jedlom priotrávili váženého hosťa. „Vedela som, že to nemôže byť otrava jedlom. Všetci ostatní boli totiž v poriadku. Musela som sa ísť na vlastné oči presvedčiť do nemocnice, čo sa tomu mužovi prihodilo,“ povedala mama.

Pánovi Cookovi operovali zápal slepého čreva, trápil ho aj žlčník a žalúdok. „Nebol zdravý dávno predtým, ako prišiel do Kene. Vy, bieli ľudia, máte vždy nejaké problémy. Neustále sa niečím stresujete a nejete s rozumom. Takto to potom dopadne,“ smiala sa Esther. Nečakala však, že sa pred ňou tento muž rozplače a zdôverí sa jej so všetkými svojimi útrapami. Pán Cooke mal doma v Anglicku problémy s manželkou, bol takmer pred rozvodom. Navyše mu žena naložila vtedy iba 14-ročnú dcéru do lietadla a poslala ju za ním do Nairobi. Bol bezradný. „Nebola som zvyknutá vidieť dospelého muža plakať. V mojej kultúre to bol prejav slabosti. Bola som však šťastná, že nezostanem bez práce. Hneď som mu navrhla pomoc so starostlivosťou o dcéru,“ rozprávala mi Esther svoj príbeh. „Vtedy sa znova rozplakal a ja už som začínala mať pocit, že tento muž je totálny blázon,“ povedala. Smiali sme sa spolu z plných pľúc. 

V nemocnici ležal ešte niekoľko týždňov, celý ten čas bola jeho dcéra v bezpečí u Esther. Keď ho prepustili, zostali v jej dome ako hostia ešte niekoľko dní. Zamiloval sa do nej, no ona ho odmietala. V Anglicku mal zvyšok vlastnej rodiny, ku ktorej sa musel vrátiť. „O niekoľko dní odišli. Mnohí z bielych mužov sa do našich žien zamilujú na prvý pohľad. Sú pre nich exotické a tajomné ako neprečítané knihy, no príliš iné. Časom sa im zacnie za vlastnou kultúrou. Myslela som si, že aj tento muž zo vzplanutia vytriezvie,“ prezrádzala mi Esther kúsok po kúsku. Vo vnútri som tajne dúfala, že sa to skončí pozitívne. No neprítomnosť pána Cooka v dome, hoci som ho videla na fotografiách spred niekoľkých rokov, mi napovedala aj čosi iné. 

Z Británie jej prichádzali zamilované listy, na ktoré nereagovala. Trvalo to niekoľko mesiacov, potom nastalo ticho. Keď už si myslela, že na ňu konečne zabudol, objavil sa v jedno ráno pred jej domom s jedným kufrom. Rozviedol sa a život v Anglicku hodil za hlavu. Zostali spolu až do konca jeho dní.

Keď som sa jej opýtala, ako prekonala nedôveru k bielym ľuďom, ktorú pociťovala ako dieťa, odpovedala mi veľmi jednoducho – „vďaka môjmu mužovi“. Dala mu šancu ukázať jej aj deťom, aký je človek. Lebo iba na tom záleží. Či je jeho pokožka biela alebo čierna, je vedľajšie. „Hoci sme mali na mnohé veci odlišný názor, dokázali sme sa vzájomne rešpektovať. Bolo mi súdené stretnúť ho,“ dodala mama.  

Precestovali Keňu, Tanzániu, Ugandu, Rwandu či Etiópiu. Zakladali a viedli školy, učili deti, vzdelávali profesorov. Jej dcéry, ktoré vychovávala ako slobodná matka, dodnes hovoria o pánovi Cookovi ako o otcovi. „Hoci poznám svojho biologického otca, nevolám ho tak. Nezaslúži si také oslovenie. Zaslúži si to ten, kto ma vodil do školy, ten kto ma naučil plávať, kto si na mužov okolo mňa chystal pušku a kto ľúbil moju mamu,“ povedala mi raz Tmah, Estherina dcéra.

Keď sa narodil ich jediný syn Scip a Esther zostávala s deťmi doma, posielal jej zamilované básne na kazetových páskach, aby mala pocit, že je stále pri nej. Bol romantik a ona romantička, hoci to len veľmi ťažko priznáva. Vždy túžila bývať pri zátoke vedúcej do oceánu. Z našetrených peňazí kúpili pozemok, na ktorom dnes stoja útulné domčeky so strechami z pálm zvané makuti. Tam chceli prežiť svoju starobu.

Za celé tie roky sa však nevzali, nebol na to popri práci a cestovaní čas. Pán Cook ju požiadal o ruku až na smrteľnej posteli. „V jedno dopoludnie som za ním prišla do hospicu a on bol akýsi šťastný. Vypľúval krv a všetko ho bolelo, ale na tvári mal úsmev. Povedal mi – vždy som chcel, aby si bola mojou ženou, tak sa ňou dnes i staneš,“ opisovala ten deň Esther. Dva dni po sobáši zomrel. Esther okrem svojho muža pochovala vo veľmi krátkom čase aj svoju najstaršiu dcéru, po ktorej zostali dve krásne deti. Žijú s ňou na pobreží.

Nikdy som ju plakať nevidela. Smrť považuje tak ako mnoho Keňanov, s ktorými som sa rozprávala, za omnoho prirodzenejšiu súčasť života ako ja či moja slovenská rodina. Každý tu odohráme svoje divadlo a derniéra sa nikdy nehlási vopred. Treba byť na ňu vždy pripravený, hovorieva moja kenská mama. No v to popoludnie sa aj jej oči ligotali potláčanými slzami.

Každý žijeme vo vlastnej bubline

V jedno popoludnie, keď som opäť trávila čas u Esther, vynorila sa spoza domu akási strapatá hlava. Jej krok zneistel, keď ma zbadala. Esther ju privítala s úsmevom a prizvala ju k nám. Z hanblivého mladého dievčaťa sa razom vykľula príjemná výrečná spoločníčka. Urobila na mňa výborný prvý dojem. Bola to dcéra tej druhej ženy, volajme ju N.

N má 18 rokov, miluje knihy, sama dokonca texty píše. Na vlastnú päsť sa učí japončinu, zbožňuje ich kultúru a do Japonska sa hlási na univerzitu. Pripomenula mi moje sestry, ktoré sú takmer v rovnakom veku. Prirodzene sme sa spriatelili. Nikto z nás vtedy netušil, aký to bude mať rýchly spád.

Od nasledujúceho rána sme spolu chodili na prechádzky so psami, behávali sme dva kilometre alejou stromov po Aloo Drive na koniec dediny a naspäť. Keď mala voľnú chvíľu, zastavila sa u mňa doma na čaj. Dedinu a kraj som ešte len spoznávala, bolo príjemné nájsť si tak skoro po príchode do cudzieho sveta niekoho spriazneného. Z N bolo cítiť, že jej chýba blízka osoba, kamarátka.

Študovala na akejsi americkej škole online kurzy. Vravela mi, že v miestnej škole ju šikanovali, preto jej matka zvolila takúto alternatívu. Väčšinu dňa bola zavretá v malom domčeku v jednej izbe s mamou. Esther mi raz povedala, že to bolo rozhodnutie K. Keď sa uchádzali o bývanie, na výber mali jednoizbový domček alebo dom pri bazéne s troma miestnosťami. K sa rozhodla pre jednu, aby mala dcéru stále pod kontrolou. N trávila čas prevažne za počítačom. Jej najlepšia priateľka pochádzala z Indie. Nikdy sa však nestretli zoči-voči. Svoje radosti aj útrapy zdieľala s ľuďmi iba virtuálne.

Von vychádzala zväčša ráno a podvečer, aby vyvenčila na dvore ich tri mačky. V Keni, kde každý jeden tvor žije slobodným životom a na vlastnú päsť, K a N zatvárali na celé dni svoje zvieratá do domu. Keď som videla, ako naša malá mačacia pobehajka, ktorú Esther ktosi priniesol z ulice, vystrájala s našimi psami na dvore, či liezla k susedom, no vždy sa vrátila, bolo mi tých troch úbohých tvorov ľúto. Mali svoju pol hodinku slobody len dvakrát za deň, hoci veľmi obmedzenú. Akonáhle sa pohli smerom k plotu či k zrázu nad zátokou, naháňali ich K aj N africkou metlou zo suchých palmových prútov, aby sa nevzdialili už ani o milimeter. Nezostávalo im nič iné, len čučať v tráve čumiac na vtáky lietajúce nad nimi, či naháňať jašteričky vyhrievajúce sa na kameňoch pri bazéne.

Vtedy sa mi prvýkrát zazdalo, že tu niečo nebude v poriadku.

Svet podľa K

N potrebovala špeciálne kredity za mimoškolské aktivity. Esther mi vnukla nápad vziať ju k nám do tréningového centra, kde by mohla vypomáhať s prípravou ekofestivalu. Aspoň by sme ju socializovali a vytiahli ju na pár hodín týždenne z domu. Vtedy prišiel čas zoznámiť sa s K.

Ešte predtým mi o nej N čosi prezradila. Pochádzala zo severovýchodného Ruska z malej dediny. Mala vraj ťažké detstvo. Rodina bola chudobná. So svojimi sestrami vyrastala u starej mamy s mongolskými koreňmi. Tú veľmi ľúbila. Počas štúdia na vysokej škole na Ukrajine spoznala otca N, s ktorým odišla pred 30-timi rokmi do Kene. Vzali sa a žili u manželových rodičov v Mombase. Pred niekoľkými rokmi sa rozviedli. Podľa K ju manželova rodina nikdy neprijala, lebo bola  biela. Navyše na nej vraj skúšali bosorátctvo, pretože sa jej v ničom nedarilo. Aj N chceli podľa K ako malú skántriť. Manželova sestra ju nechávala hrať sa na dvore, kde mali chlapi mačety a pracovné náradie. Vraj naschvál, aby si dieťa ublížilo. Muža podporovali v tom, aby si našiel lepšiu ženu, pravú Keňanku. Keď sa tak stalo, rozviedla sa s ním.

K nepracuje. Nájomné, benzín, školné, internet, kredit aj stravu obom platí otec a bývalý manžel. Podľa slov N je to bohatý a významný človek, prečo by sa teda o svoju rodinu, ktorú rozbil, nemal postarať. Nevedela som, ako na takéto chúlostivé informácie zareagovať. Bolo z nej cítiť umelý odpor k otcovi, ktorý nešťastné matky vštepujú svojim deťom do hláv. Keď N dodala, že mama je vášnivá podporovateľka Putina, zobrala mi posledný kus nádeje na radosť zo stretnutia s ňou.

Neisto som ju pozdravila a podala som jej ruku. Stisk mala rozhodne silný. Mala približne 55 rokov, jemné vrásky pod očami a na čele. Prešedivené vlasy s blonďavým nádychom nosila zapletené do dokonalého stiahnutého drdolu. Striktný výraz takmer bez úsmevu.

Nechcela N dovoliť prejsť so mnou v prvý deň do práce pešo. Musela presne vedieť, kadiaľ a kam bude jej dcéra so mnou, neznámou sólo cestovateľkou, čo jej nebolo veľmi po chuti, dva až trikrát do týždňa chodiť.

Za volantom sedela ako napnutý luk. Počas niekoľkých jázd, ktoré som s nimi autom absolvovala, vždy hromžila na lokálnych vodičov aj cyklistov, motorkárov aj chodcov. Nazývala ich nechutné opice. Nevymykala sa tak stereotypnému obrazu Rusov v subsaharskej Afrike. Na internete nájdete niekoľko príručiek pre ruských turistov obsahujúce základné pravidlá správania sa v týchto krajinách. Jedným z nich je, z etických, ale i bezpečnostných dôvodov, nenazývať domácich obyvateľov opicami.

Automaticky som vždy stiahla dolu okno, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu. K ma veľmi rýchlo zahriakla. Sama som si v duchu nadávala. Musela som si pri každej činnosti dávať pred ňou pozor. „V Keni je neslýchané mať otvorené okná, niekto nám môže z auta čosi ukradnúť alebo doň skočiť. To je veľmi nezodpovedné, milá Diana. Budem ti toho musieť ešte veľa vysvetliť. Tu nie si v Európe, dcérka. Tašky pod nohy N, ale rýchlo!“ zavelila zakaždým vojačka K ruskou angličtinou. Neznášala som, keď mi hovorila dcérka.

Nebola prvá ani posledná, kto ma vystríhal pred zlodejmi číhajúcimi na otvorené okná. No tí čakajú väčšinou na autá stojace v zápchach či na parkoviskách, nie na poloprázdnych prašných uliciach, kde auto upaľuje 70-tkou. Rozhorčene sa na mňa dívala, keď som jej opakovala, že chodievam sama z mesta do mesta aj na pláž matatu, že občas využijem služby taxikárov na motorkách. Že sa s ľuďmi na ulici rozprávam, aj keď ich nepoznám. Nevnímala podstatu toho, čo som sa jej snažila povedať – nepriťahujem si negatívne zážitky a nehádžem všetkých do jedného vreca. Nemalo to na ňu pozitívny účinok, skôr naopak.

„Ja tu žijem 30 rokov a viem, o čom hovorím. Všetci sú rovnakí,“ odvrkla K. Tým úplne zmarila akékoľvek šance na otvorený dialóg. Absolútne popierala moju nadobudnutú skúsenosť s ľuďmi v tejto krajine. Ona upodozrievala všetkých, ja nikoho. Bála sa čohokoľvek, ja ničoho. Nevravím, že môj prístup je najrozumnejší, ale nehodlám ho zmeniť. Strach nie je múdry radca. Rešpekt a obozretnosť áno.

Necítila som sa v jej prítomnosti príjemne. No N mi bola blízka, zaškatuľkovať ich obe by bolo po takom krátkom čase kruté a zbytočné.

Uhoľ pohľadu

Blížil sa koniec marca a Esther spolu s vnúčatami Juliette a Toshom, ktoré ostali v jej starostlivosti po zosnulej dcére, netrpezlivo každý deň očakávali príchod svojich dvoch dcér a tiet, Eny a Tmah s ich deťmi. Keď ten deň konečne nastal, celý náš dvor ožil radosťou. S Enou aj Tmah sme si rýchlo našli k sebe cestu, popíjali sme spolu čaj, hrali sa s deťmi v bazéne, viezli ich do školy či na výlety. Časom sme si na seba tak zvykli, že som si už ani nezamykala dvere na dome. Deti ku mne chodili, kedy sa im zachcelo. V chladničke aj v tajnej skrýši na sladké vždy našli, čo hľadali. Najmä deväťročný Tosha a malá päťročná Eli, dcéra Tmah. Púšťali ma s nimi samú na pláž, ktorá nebola práve najbližšie. Museli sme si najskôr privolať motorky, tie nás dopravili na nástupište matatu za dedinou, ktoré nás odviezlo takmer k pláži. Hoci som vozila mamu Esther do kostola a deti zo školy domov, nemám vodičský preukaz a na hlavnú cestu som si ešte netrúfla. Kvôli policajtom som ani nemohla. Zžila som sa s rodinou i s prostredím. Prijala som ho také, aké je aj so svojimi nedostatkami. A tých nie je málo.

Jediný, kto z príchodu Estherinej rodiny nebol nadšený, bola K. Sťažovala sa na hluk, ktorý robili deti pri hre aj na večerné seansy pri televíznych správach a telenovele. Niekoľkokrát búchala na steny domu, aby sme boli tichšie.

Každý si nosí svoj kríž

Bolo mi to ľúto najmä kvôli N. Pri peších cestách do práce sa mi čoraz častejšie na matku sťažovala. Opisovala ju ako zmyslov zbavenú paranoidnú osobu, ktorá dokáže meniť náladu každých päť minút. No sama sa na ňu, hoci nevedomky, ponášala. Tomu sa ale v takýchto podmienkach zrejme vyhnúť nedá.

Neraz ma prekvapila svojim správaním. Niekedy pozitívne či negatívne, inokedy ma šokovala natoľko, že som na pár minút onemela. Bála sa prejsť okolo kráv, ktoré postávali pri poli, kadiaľ viedla najrýchlejšia cesta do práce. Ak by sa ma niekto opýtal, aké zviera mi pri spomienke na Keňu zíde na rozum ako prvé, bola by to určite kravka alebo koza. Toto mladé dievča, ktoré v tejto prekrásnej krajine vyrástlo, vôbec nepoznalo jej vône a obrazy, ba takmer ani chute. Zvykla som si cestou do práce kupovať chapati či strukovinami plnené samosi od milých žien na ulici. N nemala takmer nikdy peniaze. Matka ju ráno nakŕmila ďatľami, aby jej na celý deň dodali energiu, no N skoro vyhladla. Bola mlsná rovnako ako ja. Kupovala som jej preto zo dve či zo štyri pochutiny, aby zahnala hlad. Ak víkend predtým strávila s otcom, nakúpila si desať kusov z jedného či druhého jedla sama. Potom ju v práci bolelo brucho, ale bola spokojná.

Vo chvíľach, keď som z nej cítila vplyv K, hovorila o svojom otcovi alebo o Estherinej rodine. „Keby sa moja mama nevydala za otca, ale za toho druhého bohatšieho muža, ktorý ju chcel, mali by sme sa teraz omnoho lepšie,“ povedala mi raz. Keď som jej jemne vysvetlila, že v Keni patrí k vyššej strednej triede a bez svojho otca, hoci s nimi nežije v jednej domácnosti, by zrejme nemala nič z toho, čo má dnes, dala mi za pravdu. No keď rozprávala nepekne o Esther to, čo jej narozprávala matka, hrešila som ju ako mladšiu drzú sestru. Tvrdiť o hocijakej žene, že je bývalá prostitútka a svoj majetok získala takýmto spôsobom, je absolútne neopodstatnené, neoverené obvinenie a urážka. Vošlo do mňa vtedy asi tristo čertov a dala som jej ich v ten deň pocítiť, až kým sme sa nerozlúčili na dvore pred domom. Estherinu minulosť som poznala, bola plná bolesti aj krásy, a práve N som ju nehodlala vešať na nos. Nezaslúžila si ju vedieť.

Paranoja

Aj napriek tomu sme spolu trávili veľa času. Chodievala ku mne pozerávať filmy a dokumentárne seriály, rozprávali sme sa o  dievčenských témach, o oblečení, chlapcoch a našich cestovateľských snoch. Nahrádzala mi moje sestry.

S K to však začínalo ísť dolu z kopca. Keď sme v jeden večer s N sledovali film Brooklyn, ktorý sme obe už videli niekoľkokrát, no mali sme ho v obľube, započuli sme kroky za oknom. Potom hlboké ticho. Opakovalo sa to niekoľkokrát. Kroky a ticho. Upodozrievala som tú našu šibalskú mačku a psy. Potom sa N naklonila k oknu, za ktorým stála K. Pozorovala nás. Bohvie, odkedy tam stála.

V ten večer som sa v dome zamkla a zatiahla som závesy na oknách. Sama som sa chvíľu cítila paranoidná. Tá žena mi mierne naháňala strach.

Vytriezvenie

Všetko vyhrocovala do extrémov. N volávala do tréningového centra skoro každú hodinu, aby si overila, či sme naozaj tam. Objednávala si náš med, na ktorý nebola ochotná počkať, kým sa z práce poobede vrátime domov. Motorkár jej ho musel doviesť v tú chvíľu, kedy naň dostala chuť. Raz nám ho dokonca takmer vrátila, pretože jej môj dobrý priateľ Kalama priviezol med v nezaspinkovanej papierovej taške. „Čo ak sa cestou niekde zastavil, med otvoril a nalial doň otravu, čo?“ vrieskala na N do telefónu. Prestali sme chodiť na pláž pozorovať východ slnka, pretože K sa bála nechať mačky samé v dome. Niekde vraj čítala, že Keňania mačky neznášajú a zabíjajú ich pri rôznych rituáloch ukrutným spôsobom. Podľa nej by toho bola schopná aj Tmah, ktorá ju vraj neznášala a chcela sa jej pomstiť. Zastavoval sa mi rozum.

V apríli som v mojom domčeku hostila slovenskú priateľku Asenu, ktorá sa na pobrežie prišla zohriať zo studeného Mola zo stredu krajiny. Na dvere domu nám po raňajkách zlostne klopala K. Asena pozvala N, aby si s nami zacvičila, tá to s radosťou prijala, no bez matkinho povolenia. „Odkedy ťa moja dcéra pozná, nevenuje škole dosť pozornosti a ona si nemôže kvôli tebe dovoliť zanedbávať povinnosti,“ zvyšovala na mňa vo dverách hlas. Chvíľu nám trvalo, než sme pochopili, kam mieri. Asena, ktorá situáciu zvládla so stoickým pokojom skúsenej ženy, ktorú len tak niečo nerozhádže, zhodila celú vinu na seba a za pozvanie N sa K dokonca ospravedlnila.

Hnevalo ma jej chorobné správanie, hystéria a spôsoby ktorými nielen svojej dcére znepríjemňovala život. Bola som pripravená zažiť v Keni čokoľvek, no ani vo sne mi nenapadlo, že mojím najväčším problémom bude biela žena, ktorá nebola spokojná so životom a obviňovala zo svojho nešťastia celý svet.

Posledné entrée

N prestala chodiť dobrovolničiť do centra, nemohla so mnou tráviť čas ani doma. Matka sa jej, alebo skôr mne, vyhrážala, že ma udá na polícii. Stala som sa nepriateľom číslo jeden. Ostali sme v kontakte už iba cez telefón. K im vraj hľadala nové bývanie. Opäť. U Esther sa zdržali necelé tri mesiace, len o dva menej ako na predošlom mieste blízko Bamburi. Aj tam sa dostala do konfliktu s majiteľom a so susedmi. 

Naše cesty sa rozišli v sobotu 29. apríla, keď mi od nej podvečer prišla SMSka:

„Čo si o tebe myslí moja matka: 1. Si k nej neúctivá. 2. Z jej osobnej skúsenosti vyplýva, že priateľstvo medzi nami nemôže fungovať, pretože si o sedem rokov staršia ako ja. Myslí si, že ma chceš len využiť na to, aby si si tu našla muža a pri tom zapríčiníš, aby som otehotnela. 3. Tvojím cieľom je predať ma na čiernom trhu na orgány, pretože som zdravá a tiež nepijem alkohol, neberiem drogy a nefajčím. 4. Snažíš sa ma obrátiť proti nej. Manipuluješ mnou a ovládaš ma. 5. Tiež si myslí, že si lesbička a chceš, aby som sa lesbou stala tiež. (Vieš ako nenávidí hnutie LGBTI, myslí si, že to je spiknutie démonov.) Nič si z toho nerob, ona je raz taká...“

Nevedela som, čo mám na takéto protirečiace si obvinenia vôbec povedať. Chcelo sa mi smiať, ale aj plakať. Dosiaľ som v živote utrápenejšiu osobu nestretla. Uvedomila som si, že zo všetkých ľudí, s ktorými sa mi v Keni skrížili cesty, dokonca ani medzi tými najchudobnejšími nebolo duše, ktorá by tak veľmi potrebovala pomoc ako K. Nemám ani poňatia, čo sa jej v živote prihodilo, že sa z nej stala takáto ošemetná bytosť. Chcela by som vedieť, či v kútiku duše pohŕdala kenským či africkým ľudom skôr, ako sa vôbec stala súčasťou ich sveta. Čosi mi vraví, že tomu tak mohlo byť a i preto sa stala strojcom vlastného nešťastia.

O niekoľko dní sa presťahovali. Naše kontakty sa pretrhli.

Zídu z očí, no nie z mysle

Esther o nej hovorila ako o človeku so zlou dušou. Pre mňa nebola bezpodmienečne zlá, skôr slabá. Možno by s tým mnohí nesúhlasili. Dokázala z minúty na minútu obrátiť veci hore nohami a všetkých postaviť do pozoru. Ale nie pre to, že by mala svoje konanie premyslené, naháňala strach a ľudia sa jej radšej vyhli alebo prispôsobili, aby predišli scénam a konfliktom. Kto si takto vydobýja svoje, nie je silný človek. Dcéra jej za chrbtom „jedla zakázané ovocie“, ku ktorému som ju nepriviedla ja. Strácala ju medzi prstami a vôbec o tom netušila. Bola som len matériou, dopečeným cestom, ktoré nebolo v jej moci tvarovať. Obraz, ktorý nemal vyrásť z N. Stratila by aj to posledné, čo jej v živote zostalo.

Občas na N ešte pomyslím. Rada by som vedela, či sa jej podarilo dostať sa na univerzitu do Japonska. Nazývala to cestou spásy, ktorá viedla ďaleko od matky. Obávam sa však, že K ju bude nasledovať kamkoľvek sa pohne. Potom sa ukáže, aká silná je N.

No omnoho častejšie myslím na mamu Esther. Všetkým nám odľahlo, keď tieto dve utrápené duše opustili náš domov a my sme sa mohli chichotať a kričať od radosti, koľko sme chceli. Estherina rodina sa mi stala za môj pobyt v Keni vlastnou. Dnes ich všetkých, okrem zosnulých – najstaršej dcéry a manžela, veľmi dobre poznám. Trávili sme spolu od mesiaca k mesiacu čoraz viac času. S nimi som vyskúšala veci, na ktoré som sa ani na Slovensku necítila. Hoci som bola len nájomníčka domčeka od vedľa, väčšinu času som trávila v tom ich. Kŕmili ma, aj keď nemuseli. Pozývali ma na svadby či do kina. Keď potrebovali pomoc oni, neštítila som sa chytiť do ruky metlu či prezliecť periny novým návštevníkom.

Ak som chcela spoznať ich kultúru a zvyky, jedlo aj názory, múdrosť aj odlišnosti, stačilo, aby som urobila to, čo nám často ide v živote najťažšie – načúvať iným a rešpektovať ich. Zapojiť sa do ich bežného života. Nikdy sme sa preto na seba nepozerali z vrchu, neodcudzovali sme sa pre farbu pleti či vlasov, pre vek či vzdelanie, pre vieru či národnosť. Práve naopak. A tak som sa ja, dievča zo Slovenska, stala súčasťou kenskej rodiny, ktorá ma pozná lepšie ako tá slovenská.

---

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.