Multikulti.sk

Články

Zápisky z kenského denníka

13.11.2017 - Diana Burgerová

Zápisky

foto: Diana Burgerová

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Stále sa ho snažím pochopiť. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny, ktorú už nazývam domovom, nenechala iba pre seba, vznikol tento cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka. Bude subjektívny, občas i faktografický, vtipný aj smutný. No najmä o tom, v čom sme iní či až príliš rovnakí. Celý cyklus so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venujem mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

2. časť: Nesúďte, aby ste ani vy neboli súdení

Sobota 23. júla 2017, asi o druhej ráno

Oni nekradnú, oni si to iba berú – povie pani sediaca v druhom rade na sedadle v uličke. Nevenujem jej príliš veľa pozornosti, spolu s ostatnými cestujúcimi pozerám z okna autobusu do tmy. Z kamióna vyvaleného na ceste vyhadzuje ktosi obrovské vrecia, vyskakuje von, naberá náklad i nohy na plecia a mizne za kopcami hliny za cestou. Prichádzajú ďalší. Prichádzajú húfy ľudí. Naskakujú, vyskakujú, nakladajú vrecia na motorky a miznú z dohľadu. Pozriem na tú pani ešte raz.

A potom mi to dôjde. Oni kradnú. Alebo si to len berú?

....

Piatok 22. júla 2017, 17:30

Pre istotu sa hlásim na nástupišti autobusovej spoločnosti Dreamline Express v Mtwape o pol hodiny skôr. Cestujem do Nakuru, mesta vzdialeného od toho môjho asi 740 kilometrov. Cesta dlhá ako z Bratislavy do Košíc a späť. Takmer. Je mi jasné, že autobus ani tentokrát nevyrazí z tohto miesta. Budú nás musieť prepraviť na stanicu do Mombasy.

Ulica je plná trúbiacich nedočkavých vodičov sediacich v nablýskaných džípoch aj hrdzavých matatu. Tie využijú každú štrbinku, do ktorej by neskúsený vodič nezašiel ani bicyklom. Biznis je biznis. Kto pozbiera viac cestujúcich, ten si odnesie v ten večer domov viac peňazí.

Je horúco a dusno, hoci slnko už ustupuje k západu.

Oznam pre cestujúcich do Nakuru - autobus vyrazí priamo z Mombasy, už sme zabezpečili matatu, ktoré vás tam odvezie - hlási zamestnankyňa expresu osadenstvu  zhromaždenému v blízkosti ventilátora.

O pár minút už sedím v prednom rade bordovej dodávky. Z dvoch reproduktorov umiestnených tak, aby ozvučili celé matatu, hrá hip-hopová pieseň. Tmah, moja kenská sestra, by mi s istotou vedela povedať, či je to kenský, ugandský alebo tanzánijský rapper. Pozná ich najmä podľa prízvuku, hoci by spievali aj po anglicky. Tmah je na takéto veci odborníčka.

Na kolenách mám veľký turistický ruksak, cez ktorý nič nevidím. Prísť o vizuálny zážitok z jazdy matatu je vždy škoda. No tentokrát neľutujem, získala som aspoň strategické miesto v dodávke. Trvalo mi asi mesiac, kým som odpozorovala, odkiaľ sa vystupuje najlepšie, keď v matatu s kapacitou desať až dvanásť ľudí sedí, krčí sa či čupí osemnásť pasažierov.

Najvychytenejšie sú dve miesta hneď vedľa vodiča. No tie sú takmer vždy obsadené. Prvý rad je ešte stále víťazstvom. Najhoršie sú na tom sediaci v druhom a treťom rade pri okne vpravo. Prepchať sa cez spolusediacich vo svojom rade, kde občas nie je miesta ani kam si nohy zložiť, je umenie. Keňanov v tom obdivujem. Prejdú svižne pomedzi všetky ľudské prekážky, ako keby levitovali. Vždy ich pri tom sledujem, ak náhodou sedím v tom nešťastnom poslednom rade. Učím sa. No keď príde rad na mňa, búcham ľuďom predo mnou do hlavy a pasažierom vedľa šliapem po nohách.

- Prepáčte, prepáčte. Ježiš, to som nechcela. Ešte raz prepáčte. Mzungu (beloška) rozmaznaná hromadnou dopravou, v ktorej si možno privstať z miesta skôr, ako prostriedok zastaví na danom mieste.

No na matatu nedám dopustiť. Tá vrava, hudba, detský plač, podávanie tašiek aj sliepok, krátke zdvorilé debaty. To mi pri prvej ceste trolejbusom v Bratislave po návrate z Kene chýbalo najviac. Bolo tam na mňa zrazu akési ticho. Cestujúci zahľadení do mobilov. Rozrušil ich iba hrmot trolejov, keď sa odpojili od vedenia. 

Matatu s nami kýva doprava i doľava. Predbieha všetky toyoty aj nissany, ktoré za ním rozhorčene trúbia. Musí nás včas dopraviť na nástupište Dreamline Express do Mombasy. Premávka nemá konca kraja. Ak autobus vyrazí o siedmej miesto o šiestej, ešte stále to bude v poriadku.

Spomeniem si na mamu Esther. Na týchto vodičov vždy hromží, keď vidí ako manévrujú na cestách. Najmä večer. Kenské cesty sú osvetlené len málokde a riziko nehody je vysoké. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zomrie ročne v Keni na cestách od troch do trinásť tisíc ľudí. Najviac ohrození sú chodci a cyklisti, jednu tretinu obetí tvoria práve cestujúci verejnej dopravy.

Byť vodičom matatu je tiež pomerne riskantná záležitosť. Neraz som počula, ako si po havárii matatu všetko zlizne práve on. Má najväčšiu zodpovednosť za šťastný príchod do cieľa. V najlepšom prípade mu dobre vynadajú, v tom horšom dostane poriadnu bitku. Niektorí preto z miesta nehody utečú skôr, ako sa cestujúci spamätajú zo šoku. Boli vraj už aj takí, ktorých viac nikto nikdy nevidel.

Raz som bola sama svedkom nehody takejto dodávky. S kamarátom Kalamom sme sa vracali z trhu. Hoci sa neprevalila, stála zmätene zaparkovaná na okraji cesty, všetci pasažieri už boli vonku. Vodičovi krvácalo čelo. Nik iný našťastie nebol zranený.  Okolo dodávky sa spustila trma-vrma. Ľudia hromžili.

Po historkách o lynčovaní vodiča som mala strach, že to schytá i tento muž. Bol mierne v šoku. Chcela som uplatniť svoje poznatky z kurzu prvej pomoci, no Kalama ma zastavil. Nepleť sa do toho, kým nevieš, aká vážna je situácia – poradil mi. Vďakabohu sa všetko skončilo smiechom a potľapkaním vodiča po pleciach.

Tak, čo sa stalo, Kalama – vyzvedala som od kamaráta, ktorý sa s kýmsi zhováral. Ťahala som ho za rukáv ako malé dieťa. Keňania keď sa zarozprávajú, to je na dlho. Vodič s krvavou tvárou bol nakoniec hrdinom, vďaka ktorému prežili cestujúci i kohosi nevychovaná koza, ktorá mu vbehla do cesty.

Stále piatok 22. júla 2017, 19:30

Autobus sa pohýna vpred. Konečne vyrážame na desať až dvanásťhodinovú nočnú cestu do Nakuru. Záleží to od situácie na vozovke aj od charakteru vodiča. Predpokladaný čas príchodu do cieľa: 7:00 v sobotu ráno.

Rozhodnúť sa, či cestovať v noci alebo za dňa je v krajine, ktorú ešte dobre nepoznáte, celkom ťažké. Ak máte šťastie, naskytnú sa vám dennou cestou krásne pohľady na slony aj nosorožce, párnokopytníky aj divé prasce. Tá do Nakuru vedie cez Národný park Tsavo, lemuje Národný park v hlavnom meste Nairobi i starý les Ngong, aj prekrásnu prírodnú oblasť Naivasha severozápadne od Nairobi. No svoje čaro má i prebúdzanie sa prírody spolu s vychádzajúcim slnkom, keď autobusom prefrčíte okolo divej zvery noriacej sa z buše.

Tentokrát padla voľba na noc zo strategického dôvodu. S mojou priateľkou a slovenskou dobrovoľníčkou Asenou sme odchádzali hneď ďalšiu noc do Ugandy na špeciálnu misiu s krycím názvom Honba na nové víza. Pol dňa stráveného v jej byte v malom mestečku Molo neďaleko od Nakuru bol sladkou vidinou Aseninho vareného jedla a pár hodín oddychu pred ďalšou dobrodružnou cestou do susednej krajiny.

Keď sa autobus predral rušnými ulicami Mombasy, na ktorých sa stále predávalo, nakupovalo, sprostredkovávalo a jednalo o ceny tovaru, obklopila nás tma. Ostatní cestujúci sa pohrúžili do hlbokého spánku, novín či šeptavých rozhovorov.

Najvyšší čas vytiahnuť si z vaku najmilovanejšiu absyntovku Eben od Ryszarda Kapuścińského a ceruzku, aby som si do knihy mohla robiť poznámky a podčiarkovať dôležité údaje. Eben je zbierkou Kapuścińského cenných skúseností z afrického kontinentu z obdobia, kedy sa jednotlivé krajiny vymaňovali z rúk svojich kolonizátorov. Je to kniha o štátnych prevratoch, revoltách aj masakroch, ale aj o obyčajných postrehoch, absurdných zážitkoch, vôňach, vzťahoch a majestátnosti divej prírody.

Milujem cestovanie po nepoznaných územiach v noci a s reportážnou knihou v ruke. Vtedy sa naozaj cítim ako pravý dobrodruh.

Sobota 23. júla 2017, asi o druhej ráno

Prebudím sa na to, že sa nehýbeme. V prvom momente mám chuť sa pretočiť na druhý bok a znova zavrieť oči, no niečo mi tu nehrá. Ľudia vystupujú a nastupujú do autobusu, šepkajú si, tlačia sa k oknám na pravej strane. Pred nami i za nami stoja autá a kamióny v zástupe. Vzniká kolóna. Vedľa nás leží prevrátený nákladiak. Predná časť vozidla zasahuje do nášho pruhu, sklá má rozmlátené na kusy. Nechce sa mi veriť tomu, čo vidím. 

Oni ten kamión vykrádajú – vyletí zo mňa bez toho, aby som si to najprv premyslela. Chytám sa za ústa s nádejou, že tie slová zadržím, ale už je neskoro. Niektorí sa zasmejú, iní sklopia zrak. Asi som zasiahla ich citlivé miesto.

Oni nekradnú, oni si to iba berú – povie pani sediaca v druhom rade na sedadle v uličke. Nevenujem jej príliš veľa pozornosti, spolu s ostatnými cestujúcimi pozerám z okna autobusu do tmy. Z kamióna vyvaleného na ceste vyhadzuje ktosi obrovské vrecia, vyskakuje von, naberá náklad i nohy na plecia a mizne za kopcami hliny za cestou. Prichádzajú ďalší. Prichádzajú húfy ľudí. Naskakujú, vyskakujú, nakladajú vrecia na motorky a miznú z dohľadu. Po šoférovi kamiónu ani stopy. Myslím na Kalamove slová – nepleť sa do toho, kým nevieš, aká vážna je situácia. Čučím tam v nemom úžase dúfajúc, že vodič to prežil.

Pozriem na tú pani ešte raz. A potom mi to dôjde. Oni kradnú veci z havarovaného nákladiaku. Alebo si to len berú?

Chvíľu som sa zlostila. Na tých, ktorí využili situáciu vo svoj prospech, aj na tých, ktorí sedeli v autobuse a neurobili vôbec nič. Ale čo mali urobiť? Hnevám sa aj na vodiča za rýchlu jazdu, ktorú nezvládol a kamión prevrátil, ako sme sa neskôr dozvedeli. Hoci ho otĺklo, prežil to. Nikto sa pri tomto incidente nezranil. Šťastie v nešťastí. Hovorila som si, že ja by som to nikdy neurobila. Ja. To naše západniarske ja. Nehodnoť iných podľa seba! Zlosť sa pomaly menila na neurčitý pocit pochopenia.

 V tú noc sa mi už zaspať nepodarilo.

Koho je to chyba?

O tejto príhode som sa neskôr rozprávala s mnohými Keňanmi i Európanmi žijúcimi v tejto krajine desiatky rokov. Táto skúsenosť ma zasiahla. Snažila som sa pochopiť, prečo to urobili. Prečo podľa pani nekradli, ale si len brali, čo nebolo ich. Reakcie boli rôzne. Nechám vás hádať, ktoré názory patria domácim a ktoré Európanom. Nie je to také ťažké.

- Je to chyba vás bielych. Vy ste nás naučili, že si môžeme zobrať čokoľvek. Aj vy si beriete, čo vám nepatrí.

- Takéto udalosti sú pre nás darom od Boha. Boh potrestal vodiča kamiónu za rýchlu jazdu, preto sa prevrátil a ľuďom venoval všetky cennosti, ktoré kamión viezol.

- Hriech iných nás núti páchať ďalšie hriechy.

- Je to výsledok neokolonializmu, narušenie jednoduchého vidieckeho poriadku. Aj Keňania, hoci tí najchudobnejší, trpia spotrebiteľskými návykmi. Túžia po tom, čo nemajú. Aj vrece čohokoľvek, čo môže predať alebo využiť vo svoj prospech, nachvíľu zasýti jeho hlad. Doslova aj obrazne.

- Určite to bola veľmi chudobná oblasť, preto sa ľudia neštítili prísť, vyraziť dvere kamiónu a zobrať si vrecia plné múky (neviem, či to bola múka), aby mohli doma nakŕmiť hladné deti.

- Toto je v Keni nový trend. Bohatí podnikatelia, Kikuyovia, Indovia alebo wazungu (belosi), si nechávajú poisťovať svoje kamióny aj s nákladom, narafičia nehodu a nakoniec skasnú ešte viac, ako keby ten tovar predali v obchode.

- Takí už raz sme, my Keňania.

- Takí už raz sú tí Keňania.

Možno je pravdou zmes viacerých z týchto názorov. To najhoršie, čo ale môžeme urobiť, je ukázať na niekoho z nich prstom, obviniť jedného z davu. Súdiť. Mať voči nim predsudky. Zaškatuľkovať ich. Hodnotiť ich podľa seba. Urobiť to, čo každému z nás ide veľmi dobre. To, čo nás stále delí na my a oni. To, čo stále rozkladá našu spoločnosť.

Akokoľvek sa vám budem zdať po nasledujúcich pár riadkoch nenormálna, na mojom názore to nič nezmení. Keď si ešte raz predstavím celú tú absurdnú situáciu, znova usúdim, že z morálneho aj etického hľadiska je vykradnúť prevrátený kamión absolútne nesprávne. Jedna vec mi je však na tomto čine predsa len sympatická.

Mladší muž pomohol staršiemu nastúpiť do kamiónu, aby sa i jemu podarilo ukoristiť si jedno či dve vrecia. Mladšia žena pomohla staršej s dieťaťom, aby naložili náklad na motorku a ufujazdili z miesta činu skôr, ako príde polícia. Osamelí jazdec na motorke, ktorí sa zvedavo prišiel pozrieť, čo sa to tam deje, nakoniec odviezol dvoch mladých chlapcov i s vrecami do buše. Jeden starší pán podopieral druhého. Nikto z nich sa nezačal hádať, neprivlastnil si všetky vrecia. Tí ľudia si vzájomne pomáhali.

To mi pripomína Kapuścińského knihu Eben, v ktorej píše: „Iba v Európe je individualizmus oceňovanou hodnotou, v Amerike dokonca najcennejšou, zatiaľ čo v Afrike je individualizmus synonymom nešťastia a prekliatia. ...jednou z podmienok prežitia komunity je práve nevyhnutnosť deliť sa aj o najmenšiu omrvinku z toho, čo mám.“ 

To sa mi na Keni páči a na Slovensku mi to chýba. 

O autorke

Diana Burgerová je momentálne novinárkou na voľnej nohe. Láka ju tretí sektor, s ktorým čas od času spolupracuje. V Keni pôsobila sedem mesiacov ako dobrovoľníčka neziskovej organizácie Človek v ohrození. Keby mohla, na cestách po svete by strávila celý život. Medzi nomádmi, moslimami či Vikingami sa často cíti príjemnejšie ako medzi domácimi. Pre Slovákov chce písať texty z ciest, aby im ukázala, že svet sa netočí iba okolo nich. A že tí iní, ktorých sa tu tak bojíme, sú neuveriteľne úžasní ľudia.