Multikulti.sk

Články

Odpad ako živobytie

26.11.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Odpad

foto: Magdaléna Vaculčiaková

Počet vnútorných migrantov v rámci Indie predstavuje vyššie číslo, než je migrantov, čo prekročia hranice z tejto krajiny. Vnútorní migranti by mohli byť pre najväčšiu demokraciu sveta prínosom. Často však žijú v nedôstojných podmienkach, bez dodržania základných ľudských práv.

Zatiaľ čo v mestečku opodiaľ sa deti v uniformách vracajú domov zo školy, deti migrantov žijúcich neďaleko pri jednej z riek v štáte Himačal Pradeš majú na dennom poriadku zber plastových fliaš.

„Chceli sme, aby chodili do školy, učitelia ich však odmietli,“ vraví otec jednej z dvoch rodín, ktoré žijú v stanoch postavených z bambusových palíc a plastových plachiet. Deti v škole nechceli, lebo patria k dalitom – k nedotknuteľným. Tí sú v Indii na samom okraji spoločnosti, dokonca ich tu nepovažujú ani za jednu z kást.


Prístup k pitnej vode majú obyvatelia obmedzený; foto: Magdaléna Vaculčiaková

Kasty spadajúce pod nedotknuteľných tvorili podľa posledného sčítania obyvateľov z roku 2011 viac ako 16 % populácie. Kasta v Indii často predurčuje život na niekoľko generácií, vymaniť sa z kruhu chudoby je preto v mnohých prípadoch nemožné.

Vnútorná migrácia

V krajine žije podľa správy UNESCO Overview on Internal Migration in India takmer tretina obyvateľov ako vnútorní migranti. Pre ženy je dôvodom migrácie manželstvo, očakáva sa, že sa presťahujú do domu muža. Pre mužov je to práca. Migrácia je v mnohých prípadoch cirkulárna – nejaký člen rodiny odíde na čas za sezónnou prácou a zase sa vráti. Častá je však tiež migrácia celých rodín, najmä z vidieckych oblastí do miest.

Podľa spomínanej správy UNESCO zápasia vnútorní migranti v Indii s nedostatočným prístupom k príbytkom, jedlu, pitnej vode, sanitácii a zdravotníctvu či vzdelaniu. Často pracujú v nedôstojných pracovných podmienkach, bez nároku na sociálne poistenie alebo právnu ochranu.

Bez vzdelania i vody

Migranti, ktorých stretávam v horskom štáte Himačal Pradéš, žijú v stanoch, otvorených takmer zo všetkých strán. Nechcem si predstaviť obdobie dažďov.

Himačal Pradeš je prevažne horský štát; foto: Magdaléna Vaculčiaková

Z jednej strany je rieka, z druhej cesta. Okolo kopce, hory. Do rieky chodia rodiny po vodu, ktorú si prevárajú. Prístup k vode je jednou z výzev nie len týchto migrantov. Podľa správy WaterAid, v Indii nemalo v roku 2017 prístup k pitnej vode asi 63 milióna obyvateľov. „Občas nám majiteľ reštaurácie oproti dovolí použiť toaletu a osprchovať sa,“ vraví jeden z otcov dvoch rodín.

V každom stane je provizórna kuchynka a veľká posteľ s kovovou konštrukciou bez matracu. Veci uložené na bambusových poličkách. Na mieste žije deväť ľudí. A všetci, vrátane starších detí, zbierajú odpadky, aby sa uživili.

Za každým stanom je hromada ešte neroztriedeného odpadu, ktorý od rodín odkupujú sprostredkovatelia a ďalej ho predajú na miesta, kde sa recykluje. Aj deti pomáhajú pri zbere, zatiaľ čo žiaci v mestečku Rait vzdialenom len niekoľko kilometrov sa vracajú zo škôl. Podľa analýzy India Governs Research Institute, napríklad v štáte Karnataka tvorili daliti (pozn. autorky v rokoch 2012 – 2014) až polovicu detí, ktoré vylúčili zo školy.


Zatiaľ, čo žiaci v mestečku Rait, vzdialenom len niekoľko kilometrov, sa vracajú zo škôl, deti dalitov tam neprijímajú; Magdaléna Vaculčiaková

Zberači odpadu – riešitelia problému

Trend urbanizácie spôsobuje aj presuny indického obyvateľstva predovšetkým z rurálnych oblastí do miest. Aj v hlavnom meste Dillí sa mnohí migranti z najnižších kást živia zbieraním odpadkov.

„Zbieraním zarobia viac ako prácou na stavbe,“ hovorí projektový koordinátor Amitaayu Varma z neziskovej organizácie Chintan. Organizácia pracovala s vnútornými migrantmi. Získavala veľké zákazky od štátu a súkromných firiem na zber odpadu, ktorý mal lepšie ohodnotenie práce, ako keď rodina zo štátu Himačal Pradéš predáva plast cez sprostredkovateľa. Odpad zbierajú od hotelov, reštaurácií, firiem, ale aj na hlavnej vlakovej stanici. Zasluhujú sa tak o riešenie jedného z najväčších problémov životného prostredia, ku ktorému dochádza aj kvôli urbanizácii, aj v dôsledku zvyšovania životnej úrovne.

Vyššia životná úroveň sa však často netýka ani migrantov, čo sa presunuli do veľkých miest. „Zberači odpadu bývajú často hneď vedľa smetísk, aby mali prácu jednoduchšiu,“ popisuje Amitaayu. Dodáva, že vnútorní migranti žijú často v hlavnom meste v slumoch, bez prístupu k vode a elektrine.

Ženy na kolesách

V podobnej oblasti žije aj rodina Kushi, odkedy sa prisťahovali do hlavného mesta. Avšak, Kushi zobrala osud do svojich rúk a rozhodla sa, že sa nebude len prizerať náročnej situácii svojho otca, ale bude tiež zarábať. Pridala sa k projektu Ženy na kolesách organizácie Avaz Foundation.

Keď prišla Kushi do Dillí, mesto vôbec nepoznala. Na pracovný pohovor do kaderníctva netrafila. „A pozri, teraz sa tu v taxíku pohybujem bez GPS,“ povedala mi mladá taxikárka, keď ma v roku 2015 prevážala oblasťami podobnými tej, v ktorej žije jej rodina.


Kushi je taxikárkou v indickom Dillí; foto: Magdaléna Vaculčiaková

Šoférujúce ženy v Indii nie sú taká samozrejmosť ako ženy za volantom u nás, aj kvôli bezpečnosti. Podľa Národnej prieskumnej agentúry v Indii pracuje približne pätina žien. Povolanie taxikárky patrí medzi neakceptovateľné povolania. Navyše, ženy v slumových oblastiach, kde často končia rodiny vnútorných migrantov, vykonávajú najhoršie platené práce.

Pre mnohé ženy v Dillí je to práve vďaka spomínanému projektu príležitosť, ako sa stať samostatnými, ale aj naučiť sa finančnej gramotnosti či sebabrane.

„Vyberáme ženy z chudobných oblastí, pretože tie zo stredných a vyšších tried vidieť za volantom stále viac. Naše šoférky zarábajú aj viac ako 10-tisíc rupií mesačne (asi 125 EUR). Prácou v piatich domácnostiach denne by zarobili možno tretinu. A celý život by robili to isté. Vďaka nášmu programu môžu v kariére napredovať,“ povedala pre denník SME Padmakshi Badoni z Azad. V projekte je zapojených viac ako stovka žien.

Kushi na šoférovaní fascinuje sloboda i nezávislosť. Možno aj preto, že ako vnútorná migrantka v Indii mala len veľmi malú nádej, že raz bude tieto hodnoty poznať.