Multikulti.sk

Články

Na cestách si overujú, či sú ich predstavy pravdivé

22.10.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Na

foto: archív Ivany Grešlíkovej

Máme ich všetci – stereotypné predstavy nielen o iných kultúrach a živote v iných krajinách, ale napríklad aj Bratislavčania o slovenskom východe. S mnohými ľudmi z inej časti sveta sa nám tiež spájajú predsudky. Ťažko sa im ubrániť, najmä vtedy, keď nemáme možnosť overiť si, aká je naozaj realita.

Martina, Ivana, Viera a Mária s Andrejom strávili na cestách spolu už celé mesiace, ba roky. Pre Multikulti.sk rozprávali o tom, ako si vyvracali predsudky o Indoch, Francúzoch či ľuďoch na Taiwane.

Predsudky o iných krajinách a kultúrach sú prirodzené, aj u cestovateľov, ktorí už navštívili mnohé krajiny sveta. „Prirodzene ich získavam od väčšinovej spoločnosti, najmä v prípravných fázach pred cestou. A počas cestovania sa ich zase prirodzene zbavujem, keď sa zžívam s danou kultúrou. Zostávajú len stereotypmi, ktoré každý pozná, ale neprikladám im nejaký veľký význam,“ vraví cestovateľka Viera Valentová, aktuálne na potulkách Južnou Amerikou. Priznanie si, že predsudky máme, môže byť začiatkom k tomu, niečo s nimi urobiť.

„Predsudky sú u mňa často strachom, na ktorý nie som pyšná. Aj preto sa nerada nechávam ovplyvňovať dojmami iných cestovateľov, a vždy tvrdím, keď hovorím o vlastných zážitkoch, aby to ľudia brali len ako moju skúsenosť, a šli sa do konkrétnej krajiny pozrieť sami, aby si ju zažili na vlastnej koži,“ upozorňuje blogerka Ivana Grešlíková, ktorá je na cestách už viac ako štyri roky. So stereotypmi to môže byť aj inak.


Foto: archív Ivany Grešlíkovej

Martina Kolárovcová z Look After You Leap upozorňuje aj na to, že stereotypné predstavy o inej kultúre a krajine môžu byť aj akousi navigáciou pri kontakte s neznámym. „Napríklad, keď si vedľa mňa v reštaurácii Číňan nahlas grgol, v Indii ma stále posielali zlým smerom, lebo sa mi hanbili povedať, že nevedia, ktorým smerom mám ísť, alebo mi v Mexiku povedali, že jedlo či autobus príde hneď („ahorita“) a potom som naň ešte hodinu čakala,“ uvádza príklady. Dopredu mala informácie, že Indovia nevedia, kde čo je, či Mexičanom inak plynie čas, takže sa jej s realitou vyrovnávalo jednoduchšie. „Dôležité však je neočakávať, že každý miestny bude spadať do stereotypnej predstavy a uvedomiť si, že niektoré stereotypy sú vyslovene nepravdivé a šíriace nenávisť,“ upozorňuje.

Priblížiť sa

Základom vyvrátenia predsudkov či aj potvrdenia stereotypov je prísť vôbec s cudzou kultúrou do kontaktu, ideálne aj na niekoľko mesiacov, a pokúsiť sa jej priblížiť.

Ivana Grešlíková žila posledný rok vo Vietname, Portugalsku či v Turecku v neturistických oblastiach, kde sa pohybovali iba miestni, vďaka house sittingu. Miestnym sa starala o dom a domáce zvieratká. Cudziu kultúru najviac spoznáte, keď s ľuďmi žijete. Sú však aj iné spôsoby.

„Skvelým spôsobom, ako sa novej kultúre na cestách priblížiť, je food tour, teda párhodinová ochutnávka miestneho jedla s domácim sprievodcom na rôznych miestach, kde jedia len domáci. Často sa debaty o jedle môžu zvŕtnuť na rozhovory o politike, sociálnej situácii, ako vnímajú miestni turistov,“ vraví blogerka.

Predpokladom k akejkoľvek komunikácii o hlbších témach je spoločný jazyk.

Pár slovíčok v jazyku miestnych je prvým krokom k spoločnému zoznámeniu sa a odbúraniu potenciálnych predsudkov. Naopak, predpokladať, že každý miestny bude ovládať angličtinu, ktorú ovládate aj vy, môže viesť k zbytočným sklamaniam.

„Pred cestou do Južnej Ameriky som rok poctivo študovala španielčinu. Minimálne základné zdvorilostné frázy treba ovládať. A čím ťažší ich jazyk je, tým viac vás lokálni ľudia odmenia veľkým úsmevom, keď sa vám podarí správne v miestnom jazyku vysloviť frázy ako sa máš, prepáč čimôžem ti pomôcť,“ vraví Martina.

Viera, ktorá bloguje na OurWay.sk na cestách stopuje, býva u miestnych. „Často lámem ľady tým, že čítam miestne noviny. Keď narazím na niečo, čomu úplne nerozumiem, pýtam sa miestnych. A potom ich už len počúvam. Väčšina ľudí rada vysvetľuje a ja rada počúvam,“ vraví.

Pridáva sa k nej aj Mária Slezáková (s priateľom Andrejom ich môžete sledovať na ich blogu Marushka.sk). „Idem za kopec preto, že sa chcem niečo dozvedieť a kto to vie predsa lepšie ako ľudia, čo tam žijú celý život? Tak sa ich pýtam. Ako malé dieťa – chodím po dedinskom trhu, chytím to divné ovocie a bez hanby poviem – čo je toto?“ vraví cestovateľka.

Nepravdivé predstavy?

Američania jedia samé nezdravé jedlá, Francúzi nevedia po anglicky, alebo tak nechcú rozprávať, Istanbul je nebezpečný, rovnako ako Balkán, a najhoršia je India! A ešte, všetci moslimovia sú teroristi. Ak sa pozriete „za kopec“, možno zistíte, že tieto tvrdenia nie sú celkom pravdivé.

„V boji proti predsudkom mi pomohol aj môj pobyt v Indii. Ako ubytovanie som často využívala homestay (izbu v dome, kde bývajú aj domáci) a absolútne nezáležalo na tom, či boli majitelia moslimovia, budhisti, hinduisti, alebo ateisti,“ uvádza Martina.

Podobnú skúsenosť mala aj Ivana. „Mnohí, ktorí v Indii boli, boli v úžase z pohostinnosti miestnych. A po dvoch mesiacoch v krajine musím len súhlasiť. Napríklad, v meste Udaipur ma pozvali k sebe domov na čaj miestni starší pár po tom, ako ma videli prechádzať okolo ich domu. Prekvapilo ma to, lebo som to v takom rušnom meste nečakala, ale ako povedali na záver, keď sme sa lúčili: toto je naša nátura, nátura Indie, pozvať pocestných k sebe domov,“ spomína.

Naopak, Tajwančanov si Ivana predstavovala ako uzavretých. Myslela si tiež, že sa s nimi bude ťažko komunikovať. „Možno to bolo tým, že som krajinu dovtedy registrovala len v súvislosti s tým, že sa snaží osamostatniť od Číny. Takže bolo obrovským prekvapením stretnúť srdečných Tajwančanov, ktorí nám ponúkali jedlo len tak, lebo nás stretli počas treku v prázdnom lese alebo nás zobrali stopom, aj keď nevedeli ani slovo po anglicky,“ vraví Ivana.

Keď vás strašia iní

Viera spomína na to, ako ju pred Erazmom v Turecku viacerí varovali, že v Istanbule nebude môcť kvôli bezpečnosti chodiť sama a určite nebude môcť v krajine stopovať. “Po príchode do Istanbulu a rozkukaní sa som zistila, že je to kozmopolitné mesto, kde žijú aj Západniari, sú tu európske bary a je tam aj bezpečne. A funguje tam aj stopovanie, vďaka nepopísateľnej moslimskej pohostinnosti,“ spomína cestovateľka na obdobie pred piatimi rokmi.

Nebezpečný na stopovanie bol údajne aj Balkán. „Miestni sa nás často pýtali, ktorú krajinu ideme navštíviť ako ďalšiu a potom nám povedali, aby sme sa jej radšej vyhli. Len u nich bolo bezpečne, a vraj ak o sto kilometrov ďalej prekročíš hranicu, sú tam už iba samí klamári a zlodeji. Samozrejme sme tieto rady ignorovali a vychutnali si krásny a bezproblémový výlet,“ vraví Martina.


foto: Archív cestovateľky Martiny Kolárovcovej z Indie

Negatívne odporúčania sa najmä medzi ne-cestovateľmi často šíria aj o Indii. „Nedávno sme sa vrátili z Indie. Okolie sa chytá za hlavu, no my tam za tri týždne ideme znova. Internet je plný negatívnych skúseností opisujúcich biedu a špinu indických slumov. Nejde na to pozerať našou optikou – komfortná zóna bežného Európana sa s optikou bežného Inda ani z ďaleka neprekrýva. Mám pocit, že máme v médiách často tendenciu preháňať negatíva a bagatelizovať podstatu,“ vraví Andrej.

Indonézania nie sú teroristi a Američania nejedia nezdravo

Viera na cestách zistila aj to, že nie všetci Američania jedia nezdravo, že môžu vedieť nájsť Slovensko na mape rýchlejšie ako niektorí Francúzi, či že Francúzi po anglicky hovoria.

„Tri letá som pracovala v stravovacích zariadeniach a denne som videla ako si naši zákazníci zakladali na zdravej strave, vyžadovali od nás používanie špeciálnych surovín. A tiež som nikde inde nezažila toľko športujúcich ľudí, najmä bežcov v uliciach,“ vraví o USA.

Opäť, krajina je obrovská, každý štát – každé mesto je iné. Po troch mesiacoch v Denveri v Colorade však súhlasím s týmto tvrdením – moja skúsenosť je tiež taká.

Keď som prvý raz išla sama do Indonézie, obávala som sa, aké to bude cestovať sama krajinou s najväčšou moslimskou populáciou vo svete. Raz zastavil nočný autobus o tretej ráno na skoré raňajky, keďže bol zrovna ramadán, počas ktorého sa neje od východu slnka po jeho zapadnutie. Pristúpil ku mne Indonézan a vraví mi: „Ja nie som terorista, všetci si to o nás myslia, ale nie je to pravda“. Zahanbila som sa, že mal potrebu obhajovať sa pred beloškou.

Podobný príbeh si z Indonézie doniesli aj Andrej a Mária. „Zoznámili sme sa tam so spisovateľom Bobbym Revoltom. Pamätám sa, ako kreslil  prstom do piesku a pri tom sústredene vysvetľoval ako ho mrzí súčasné povrchné vnímanie islamu. Bol moslim a aj keď nebol nikdy v Európe, tak vedel veci prekvapivo presne a s odstupom pomenovať. Rozprával o strachu z nepoznaného, o médiách, manipulácií, o tom, ako jednoducho človek skĺzne do povrchných súdov a čierno-bieleho videnia. Taktiež spomenul, že je to vždy o ľuďoch. Rozdiel medzi umierneným kresťanom a umierneným moslimom nie je na druhý pohľad až taký veľký a z ďaleka nie všetci moslimovia sú radikálni islamskí fundamentalisti,“ spomína Andrej Matias.

Nebyť v rezorte

Ideálne by bolo, keby sme sa vyjadrovali iba k tomu, čo poznáme. Na Slovensku, kde je ešte stále veľmi malá rozmanitosť (najmä v mestách mimo Bratislavy), a preto tu vládne veľký strach z inakosti, často podporovaný médiami či dokonca politikmi, sú tieto možnosti zatiaľ obmedzené.

Aj preto stojí za to počúvať cestovateľov a cestovateľky, ktorí cestujú pomaly a pýtajú sa a počúvajú miestnych.

„Cestovatelia majú príležitosť prinášať nové, neopozerané a nestereotypné predstavy o vzdialených kultúrach, ak informujú o svojich zážitkoch s prihliadnutím na miestnych ľudí,“ myslí si Viera. „Skvelé je, ak sa nesnažia poukazovať len na šokujúce, negatívne správy, ale hľadajú styčné body v rôznych kultúrach,“ dopĺňa.

Našťastie, na Slovensku dnes už máme viacero cestovateľov, ktorí cestujú pomaly, aj mimo turistických chodníkov a na dovolenkách sa nezatvárajú do rezortov-

Ak sa u nás nechceme cítiť ako v takom pomyselnom rezorte, nebojme sa najbližšie prihovoriť cudzincom, ktorí sa snažia na hlavnej vlakovej stanici zistiť, akým autobusom sa dostanú do centra.