Multikulti.sk

Články

Mexický antropológ: Keď sa žena vzdelá, mení spoločnosť

30.11.2017 - Magdaléna Vaculčiaková

Mexický

foto: Marco Castillo; zdroj: Noel Rojo

„Komunity medzi sebou zápasia, kto je migrant, kto nie, kto má lepšie auto. Ženy sú ešte neviditeľnejšie, hoci majú viac povinností,“ tvrdí antropológ Marco Castillo o dôsledkoch migrácie na ženy, ktoré zostávajú v Mexiku, zatiaľ čo ich muži, otcovia či bratia migrujú. 

S antropológom sme sa rozprávali o tom, čo migrácia v Mexiku znamená, prečo majú ženy migrantov menšiu podporu od štátu aj o tom, ako migrácia ovplyvňuje životné prostredie a zdravie žien. Organizácia APOFAM, v ktorej Marco pôsobí, pracuje vo viac ako 150 mexických komunitách so ženami, ktoré zostali.


Zdroj: Noel Rojo

APOFAM pracuje s rodinami migrantov po celom Mexiku, prečo práve s nimi?

Mexiko je krajinou migrácie. Idea migrácie sa vytvára okolo muža – hrdinu, ktorý ide „dobyť“ USA, ide podstúpiť veľké riziko a obetuje sa, aby sa postaral o svoju rodinu. Na druhej strane je realita v pôvodných komunitách. Aj voči nim má mexický štát povinnosti, avšak v Mexiku sa téma migrácie spája iba s tými, čo odchádzajú. Už 16 rokov pracujeme s tými, ktoré zostávajú. Väčšinou ženy, staré mamy, mamy, manželky.

Ako teda migrácia ovplyvňuje ženy, čo zostávajú?

Migračný proces sa žije aj v domovoch. Ženy musia úplne zmeniť svoj spôsob života. Stanú sa mamami a otcami, starajú sa aj o rodičov, či o rodičov manžela, ktorý odišiel. Pribudnú im nové povinnosti, napríklad sú zodpovedné za verejné oslavy, kde reprezentujú rodinu.

Majú za to ženy nejaké ocenenie?

Nemajú, dokonca ani zo strany mužov, lebo oni sú tí, ktorí zarábajú, ženy len robia to, čo im prináleží. Nemajú ani podporu od štátu. Niekedy musia ženy pracovať na polovičný úväzok, aby mali dosť peňazí.

Dostávajú rodiny migrantov nejakú podporu od štátu?

Štát dáva týmto rodinám takú istú podporu ako ostatným rodinám. Prevláda názor, že tí, čo zostávajú, sú Mexičania ako všetci ostatní, nie členovia rodín migrantov. Dôvodom je aj to, že takmer každý má v Mexiku niekoho z rodiny v USA, takže migrácia sa dotýka desiatok miliónov ľudí. Mexický štát nemá stratégie ani politiky pre tieto rodiny.

Okrem toho však migráciu často používa ako výhovorku. Ak ženy žiadajú o podporu, nemusia ju dostať, lebo majú niekoho v zahraničí, kto sa o ne stará. Napríklad sa posudzuje, aký veľký májú dom, koľko v ňom je izieb, koľko vlastnia áut. Je však jasné, že keď prídeš do domu migranta, majú auto, majú väčší dom. Ženy však tieto domy nevlastnia. Často žijú vo vnútri v chudobe. Dokonca pracujeme so ženami, ktoré sa do domu môžu nasťahovať, až keď príde manžel, inak žijú v domčeku za novopostaveným. Aj to hovorí o falošných predstavách o živote rodín migrantov v Mexiku

Ako teda s týmito ženami pracujete vy?

V rôznych komunitách máme rôzne aktivity.. Polovica mexických migrantov je v USA ilegálne, čo znamená, že nemôžu prísť kedykoľvek domov na návštevu. Spoločne so ženami teda hľadáme spôsoby, ako by mohli členov svojich rodín navštíviť. Snažíme sa vytvárať skupiny, ktoré budú aktívne v sociálnych či kultúrnych projektoch. Ženy, napríklad, zakladajú združenia a v rámci nich vyrábajú rôzne umelecké výrobky. Skupina si spoločne zažiada o víza s odôvodnením, že sa zúčastní v USA nejakého festivalu alebo školenia. Takto je jednoduchšie dostať víza, než ako keď si o ne ženy žiadajú jednotlivo. Už viac ako sto žien takto mohlo navštíviť svojich blízkych.

Chcú muži, aby za nimi ženy prišli do USA?

Najprv sme si mysleli, že to bude pre mužov najväčší darček. Boli však muži, ktorí povedali: Načo ste ich priviedli? Hanbia sa, keď do USA prídu ženy, ktoré hovoria iba pôvodným jazykom, ani nie po španielsky. Niektorí muži už majú inú rodinu – deti a manželku. Zažili sme rôzne prípady.


Zdroj: Noel Rojo

To musí byť pre ženy ťažká skúsenosť.

Je to ťažké, ale ženám to otvorí oči. Samy sa rozhodujú, či pôjdu, aj za cenu, že si možno budú musieť zložiť ružové okuliare.. Veľa z nich zistí, že ich synovia ani nežijú v takých podmienkach, o akých im hovorili. Po dvoch týždňoch chcú ísť domov, späť do svojej dediny. Poskytujeme týmto ženám všetky formy podpory, aké potrebujú. Ak majú takýto traumatický zážitok, hovorí s nimi psychologička.

Stalo sa, že by žena chcela zostať v USA?

Sú aj ženy, ktoré chcú zostať, najmä mladšie ženy, ale zatiaľ to žiadna neurobila. Ak jedna zostane, nabudúce stratia šancu všetky, takže komunity majú vopred dohodnuté pravidlá.

Na čo muži najčastejšie posielajú peniaze?

Remitencie (prostriedky, ktoré zasielajú migranti do svojich domovských krajín, pozn. aut.) najčastejšie slúžia na to, aby sa napredovalo s vecami, ktoré už predtým boli prioritou rodín. Je to mýtus, že remitencie robia rozdiel medzi chudobou a bohatstvom. 

Remitencie sú na podporu, mať lepšie vzdelanie – ísť do lepšej školy, používajú sa na zdravie starších ľudí, na jedlo – z remitencií ješ trošku viac alebo nakupuješ v supermarkete. Ďalej investujú rodiny do technológií, do komunikácie. Kultúrna remitencia je internet, LCD, auto.

Komu posielajú muži remitencie?

Záleží od toho, ako je rodina organizovaná. Zvyčajne je hlavou rodiny svokra a ona dostáva peniaze, ale keď už má manželka svoj dom s deťmi, dostáva peniaze ona. Obyčajne dostávajú remitencie osoby, čo majú väčší rešpekt. Migranti prispievajú aj na rozvoj komunity, napríklad pripravujú z peňazí oslavy. Ide o akýsi rezistenčný model, kedy sa Mexičania síce začleňujú do kapitalistického systému, ale zároveň podporujú, aby ich komunity fungovali.

Dalo by sa povedať, že toto sú pozitívne dôsledky migrácie?

Áno. Migrácia je aj akt rezistencie. Všetci chceme byť členmi globálneho sveta, aj ľudia z komunít. Hoci sa nám nepáči kapitalizmus, ale technológie a to, čo nosíme oblečené, áno. Migrácia je napokon veľmi premyslená a múdra stratégia komunít, ako sa postaviť tlaku na to, aby ich ekonomika bola dynamickejšia.

Zdroj: Noel Rojo

Nebola dostatočne?

V 60 a 70. rokoch štát zobral farmárom všetky dotácie a dal im tak najavo, že pestovať už nemá zmysel, lebo neprodukujú dosť. Okrem toho sem prichádza televízia, cesty a štát „predáva“ komunitám nápad, že potrebujú peniaze.

Mali tri možnosti, ísť pracovať do fabriky do veľkých miest a prijať cestu, ktorú im určuje ekonomický model. Druhá možnosť bola zostať v komunite a pokúsiť sa žiť takmer z ničoho. Alebo môžu skúsiť ísť do USA, čo im umožní zarobiť ešte viac, ako keby pracovali vo veľkom meste v Mexiku. Okrem toho môžu podporiť rozvoj svojej komunity. Migrácia je stratégia dedín, ako sa začleniť do kapitalistického systému a vyťažiť z neho.

Okrem toho, že pomáhate ženám navštíviť ich členov rodín, ako ešte s nimi pracujete?

Snažíme sa pozerať na to, ako využiť migráciu nielen cez remitencie, ale ako to urobiť cez debaty o životnom prostredí a právach žien. Kladieme si otázku, ako môžeme využiť migráciu ako politický akt.

Ako súvisí migrácia so životným prostredím tu v Mexiku?

Ľudia odchádzajú,  migrujú, ale nikto sa nestará o pôdu. Vo všetkých komunitách fungujú ťažobné projekty alebo im národné a nadnárodné spoločnosti berú vodu či iné zdroje. Berú im zdroje, lebo sú to komunity migrantov – komunity, ktoré už sú zapojené v ekonomickom systéme – takže sa predpokladá, že nebudú pracovať na pôde. Skoro všetky komunity, v ktorých pracujeme mali napríklad lepší prístup k vode predtým, ako z nich ľudia začali odchádzať.

Ovplyvňuje prístup k prírodným zdrojom aj životy žien?

Minulý rok sme robili štúdiu o všetkých komunitách a zistili sme, že ženy trpia liečiteľnými chorobami. Dôvodom je nedostatok vzdelania, to, že nevedia, že sa tieto choroby dajú liečiť, ale aj preto, že nemajú prístup k vode. Téma životného prostredia a zdravia je téma politická.

Je v politike vďaka migrácii viac žien?

Áno, môžu hrať oveľa silnejšie role. Snažíme sa dosiahnuť, aby komunity viac uznávali svoje ženy. A nielen komunity, ale aj miestne autority. Za toto bojujeme.

A ako sa vám v tom darí?

Ak sa ma spýtaš, ktoré sú najväčšie výzvy, tak najväčší odpor kladú manželia žien, s nimi musíme neustále komunikovať.

Už je nám však jasné, že je možné dosiahnuť v tomto smere zmenu. Totiž, práve cez aktivitu získavania skupinových víz môžeme ľuďom ukázať konkrétne výsledky našej práce. Aj muži vďaka tomu vidia, že je možné dosiahnuť to, čo sľubujeme.

Keď teda dokážete mužovi, že to, čo robíte má zmysel, ako pracujete so ženami, aby poznali svoje práva a mohli sa časom stať líderkami vo svojich komunitách?

Robíme workshopy o ľudských právach aj o tom, ako zlepšiť komunikáciu v rámci rodín, či ako si rozdeliť povinnosti. Ženy, ktoré sú súčasťou našich aktivít, sa delia o svoje povinnosti, napríklad aj deti sa začínajú účastniť aktivít organizácie, aby sa mama mohla venovať projektom bez toho, aby mala príliš veľa povinností. Ženy sa naučia novým zručnostiam a potom ich tiež môžu v rámci cesty do USA učiť Mexičanky tam. Vďaka našim projektom vidíme, že ženy sú bohaté na rôzne schopnosti.  Aj bez remitencií by mohli komunity fungovať práve vďaka ženám. Napríklad v komunitách, kde pracujeme, sa mladí nevenujú pestovaniu drog. Keď sa žena vzdelá, mení spoločnosť.

---

Rozhovor vznikol v rámci globálneho multimediálneho projektu Women Who Stay – Ženy, ktoré zostali. Slovenská novinárka Magdaléna Vaculčiaková a mexicko-americký fotograf Noel Rojo zbierajú v rámci projektu príbehy žien, ktoré zostávajú vo svojich pôvodných komunitách, zatiaľ čo ich muži migrujú za hranice.

Na Multikulti.sk sme zatiaľ uverejnili úvodný text zo série článkov Ženy, ktoré zostali a príbeh Kenie z juhu Mexika.

Kroky tímu projektu Ženy, ktoré zostali tiež môžete sledovať na Facebooku a Instagrame.