Multikulti.sk

Články

Festival Mobilis priniesol do Liptovského Mikuláša umeleckú a kultúrnu rozmanitosť

13.11.2017 - Róbert Repka

Festival

foto: Divadelné zoskupenie Odivo s predstavením Stopy v pamäti na festivale Mobilis; Ján Humaj

Sú témy, ktoré sa neustále v rôznych obmenách objavujú, diskutujú a analyzujú, no nikdy nevyčerpajú. Jednou z takýchto tém je láska, jej podoby, miesto, význam či zmysel. Práve téme lásky sa rozhodol venovať festival literatúry a súčasného umenia Mobilis, ktorý sa koncom októbra konal v Liptovskom Mikuláši. Jeho už štvrtý ročník s názvom Lovestory organizuje kultúrne centrum Diera do sveta sídliace v priestoroch bývalého Župného domu. Festival ponúkal žánrovo rôznorodý program ako diskusie, divadlo a koncerty, no bol obohatený aj o performance, scénické čítanie, rozhlasovú hru či detské hry a predstavenia.

Na prvý bod programu prichádzam o čosi skôr ako je jeho začiatok a vidím, ako sa miestnosť postupne plní. Výtvarník a teoretik umenia Robert Švarc, ktorý sa vo svojej prednáške rozhodol venovať téme smrteľnosti a lásky v umení, okamžite púta publikum nielen špecificky bohatým a odborným vyjadrovaním, ale aj ráznou a ostrou gestikuláciou a mimikou. Aj napriek tomu, že si vybral veľmi zložitú tému, veľmi ľahko a zrozumiteľne objasňuje prečo témy smrti a lásky tak výrazne a často vystupujú v dejinách umenia, no stále ostávajú zdrojom inšpirácie v súčasnosti. Vo svojej prednáške neprichádza k jasným a určitým záverom, ponúka však obraz človeka – umelca stojacemu zoči tvárou v tvár láske a smrti. Robert tak za sebou zanecháva uvažujúce mikulášske publikum, ktoré už medzitým zaplnilo kapacitu priestorov Župného domu.

Čo ma na publiku najviac prekvapilo, je jeho rozmanitosť. Očakával som prevažne niekoľko mladých ľudí so záujmom o umenie, avšak v publiku je veľmi vysoké zastúpenie starších, ako aj stredoškolskej mládeže. Vidím tiež bývalého učiteľa zo strednej školy, športovcov, bývalých pankáčov, pracujúcich aj nepracujúcich, manželské páry aj zahraničných návštevníkov. Dvaja vozičkári potvrdzujúci bezbariérovosť priestorov, sa poznámkou, že si aj napriek nedostatku miest majú kde sadnúť, postarali o prvý nekorektný, ale kolektívne pochopený vtip. Kto na podujatí chýba, sú akýkoľvek zástupcovia miestnej samosprávy. Aj napriek tomu festival nepôsobí ako jednostranná udalosť umelcov pre umelcov, ale viac ako otvorené mestské fórum.

To je najzreteľnejšie vidieť počas štyroch diskusií, pričom ja som sa zúčastnil na troch. Každá z diskusií mala inú koncepciu, zámer a kvalitu, no zároveň každá obsahovala určitý nedostatok. Prvá diskusia Pištu Vandala (Štefana Chrappu) sa koná hneď po Robovej prednáške, s ktorou je v ostrom kontraste. Postupne sa mení skôr na jednotlivé predstavenie hostí, Miroslava Kocúra s projektom LEAF, Ľudmilu Kolesárovú z Dobrého Anjela a generálneho sekretára YMCA Dalibora Perašína. Rozoberajú fungovanie a význam svojich projektov, osobné motivácie, ktoré ich k práci viedli a zhodujú sa na tom, že pomáhať je potrebné. Diskusii preto najviac chýba konfrontácia odlišných postojov a názorov a postupne skĺzava do obhajoby jednej životnej tézy.

Kým tejto debate moderátor dominuje a zabáva publikum, v diskusii sociológa Romana Džambazoviča, psychiatra Pétera Hunčíka a filozofa Matúša Porubjaka pôsobí Roman Hofreiter takmer nadbytočne. Diskusia sa mala venovať podobám lásky a intimity v 21. storočí, ich premenám, fenoménmi a aktuálnymi trendami. Ustrážiť totiž troch akademikov v stanovenej téme je obzvlášť náročné, preto sú diváci skôr svedkami troch odborných prednášok na tri rozličné témy v závislosti od expertízy hostí. Diskusii chýba konzistentnosť, usporiadanosť, definícia základných pojmov a konceptov, čo vedie k tomu, že nie všetci diváci dostanú to, čo sa od diskusie očakávalo.


Zľava: moderátor Roman Hofreiter, psychiater Péter Hunčík, sociológ Roman Ďžambazovič a filozof Matúš Porubjak na diskusii Láska a intimita v 21. storočí, foto: Ján Humaj

Vysoké očakávania boli aj pri diskusii s poľským autorom Wojciechom Góreckim, ktorému vydavateľstvo Absynt vydalo zbierku Planéta Kaukaz. Kým ja stojím pri bare, preplnená sála počúva pestré a pútavé rozprávanie autora, ktorý ponúka takmer antropologickú sondu do kultúrnej rozmanitosti a politickej nejednoznačnosti Kaukazu. Tu je však problémom neadekvátny preklad z poľštiny do slovenčiny, kedy sú Wojciechove bohaté odpovede zredukované len na pár informácií.

Každá z diskusií sa teší plnému publiku, ktoré nemlčí, ale reflektuje, čo na diskusiách odznelo, pýta sa a v mnohých prípadoch je kritické. Debata však nekončí spolu s programom, ale rezonuje naďalej. Návštevníci ďalej komunikujú, konfrontujú svoje názory a hodnotia.Najčastejšie sa presúvajú na maličký priestor pred vstupom do Župného domu. Na tomto mieste prebieha počas festivalu snáď najviac debát a interakcií medzi skupinkami známych aj neznámych ľudí. Postupne vzniká mikropriestor, ktorý diskusiu rozpútanú programom festivalu posúva ďalej, prehlbuje a ďalej analyzuje. Cez spontánne spoznania, zoznámenia, konfrontácie a debaty medzi neznámymi ľuďmi tak mikulášska verejnosť definuje jeden z významov tohto festivalu pre mesto. Tým je práve možnosť stretnutia, zdieľania a konfrontácie rôznych kultúr a skupín mikulášskej verejnosti.

V galérii, synagóge aj v telocvični

Možnosti takejto konfrontácie s kultúrnou rozmanitosťou sa presúvajú za hranice kultúrneho centra Diery do sveta v prípade umeleckých predstavení. Tie sa totiž konajú v miestnych inštitúciách, ktoré verejnosť môže zažiť aj iným spôsobom než na aký sú určené. Prvý večer sa presúvame do bývalého kultúrneho domu, kde vystúpi na Slovensku už známe divadlo SKRAT s predstavením Extrakty a náhrady. Ukazujú nám momenty z budovania partnerského života, zoznámenie, pochybovanie, rozchod či spoločnú každodennosť, ktoré vyobrazujú v bizarných až absurdných polohách. Občas sú jednotlivé situácie ironické a vtipné, niekedy smutné a priam tragické, no vo všetkých prípadoch vyobrazené bez príkras, v celej ich nahote. V nahote herci končia aj posledný akt vystúpenia a ja sa seba pýtam, prečo vôbec milovať? Dá sa láska nahradiť?

Podobným spôsobom zobrazuje v galérii Petra Michala Bohúňa fragmenty vzťahu aj bystrické divadlo Odivo, avšak v ich predstavení Stopy v pamäti nejde o vzťah milostný. V zhasnutej výstavnej sále, kde inak prebieha výstava Martina Benku, sa vynárajú subtílne scény, ktoré cez postupnú konfrontáciu zobrazujú konfliktný vzťah dvoch ľudí. Využívajúc svetlo a tieň a neskôr doprovod intenzívnych bicích nástrojov, tento konflikt graduje a mení sa na zápas jednotlivca so sebou samým, jeho minulosťou a budúcnosťou, no najmä psychickým ochorením. Vnútorný zápas cez tiene premietnuté na galerijné steny postupne presahuje od jednotlivca cez priestor smerom k divákom.

Predstavenie Stopy v pamäti nezávislého divadelného zoskupenia Odivo, foto: Ján Humaj

Podobne vážnu tému, ktorú je potrebné si pripomínať, spracúva Nové divadlo v predstavení Anna Franková. V depresívne sychravom a chladnom počasí vchádzam do pochmúrnej mikulášskej synagógy. Tá je zvnútra surová, chladná, nahá, brutalistická a tmavá, pripomínajúca posledné útočiská prenasledovaných. Rezolútne dotvára tragickosť príbehu, ktorý je prerozprávaný verne a bez zbytočného experimentovania.

Predstavenie Anna Franková v mikulášskej synagóge; foto: Ján Humaj


Lucia Korenná ako Anna Franková v rovnomennom predstavení Nového Divadla, foto: Ján Humaj

Na druhej strane, experiment je vlastný mikulášskemu divadlu Gasparego, ktoré v telocvični Gymnázia Michala M. Hodžu v rovnomennom predstavení adaptuje dielo francúzskeho semiológa Rolanda Barthesa Fragmenty milostného diskurzu. Herci spolu s tanečným súborom odkrývajú jazykový charakter milostného citu s jeho všadeprítomným napätím, intenzitou a neustálou fatalitou. Predstavenie, ktoré sprevádza hudobné zoskupenie, je živé, plné pohybu, neustálej premeny a voľba telocvične ako divadelného priestoru tak nadobúda ďalší rozmer.

Komunikácia medzi milencami, párom, partnermi, či priateľmi je témou aj Estónskych performerov Arrowgroup a výtvarníčky Jany Zatvarníckej. V priestoroch Základnej umeleckej školy Jána L. Bellu sa v krkolomnom rozpoložení, jeden visiac na horolezeckom lane a Jana ležiaca, pokúšajú o dialóg za pomoci okolitých hudobných nástrojov. Ďalším dielom je audiovizuálna interaktívna inštalácia, v ktorej sa pokúšam s náhodným divákom zosynchronizovať audio a video vlnenie na jednu úroveň.

Po každom z predstavení sa vraciame späť do Diery do sveta, kde program pokračuje koncertmi slovenských hudobníkov. Už známe hlúčiky návštevníkov znova otvárajú debatný krúžok pred vstupom do Župného domu, ktorý sa s postupujúcim časom a klesajúcou teplotou zužuje. Stretávajú sa v ňom diváci, účinkujúci, diskutujúci, hudobníci, organizátori, dobrovoľníci a spolupracovníci festivalu. V neustále živenom cigaretovom opare vytvárajú takmer rodinnú atmosféru a ja si uvedomujem, že som svedkom reprodukcie niečoho, čo možno nazvať kultúrna scéna v Liptovskom Mikuláši.


Ľudmila Klimková z divadla Gasparego a jeho scénického čítania Fragmenty milostného diskurzu, foto: Ján Humaj

Vytvoriť si nový vzťah k mestu

Vďaka festivalu Mobilis som počas štyroch dní zažil umelecky a kultúrne rozmanitý Liptovský Mikuláš, do ktorého budem mať ako rodák o dôvod viac na častejšiu návštevu. Po skúsenostiach z iných menších európskych miest vidím, že práve oslavou lokálnej kultúry a umenia má Mikuláš potenciál na to aby sa im priblížil. Diera do sveta, ako nový kultúrny bod na mape mesta, prekračuje svoje hranice smerom do mestského priestoru. Preto som mal na festivale možnosť vidieť nie len špecifickú kultúrnu komunitu, ale aj širšiu mikulášsku verejnosť, na ktorú festival pôsobí a snaží sa ju priviesť k vzájomnému dialógu.

Pre Dieru do sveta nie je kultúra doménou jedného uzatvoreného priestoru, ale súčasť verejného života v meste. Mobilis je príkladom, ako sa môže v Liptovskom Mikuláši organizovať a formovať alternatívne kultúrne dianie. Alternatívne, no nie opozitné, voči tradícii jarmokov, trhov, zabíjačiek či mestských slávností. Festival však do mesta neimportuje novú a neznámu kultúru, no nadväzuje na lokálnu progresívnu umeleckú tradíciu. Za zmienku stojí práve osamelý bežec Ivan Laučík, spisovateľ Pavel Vilikovský, prvý ochotník Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, či maliarka Ester Šimerová-Martinčeková s manželom fotografom Martinom Martinčekom. Diera do sveta preto vytvára nový prúd v kultúrnej tradícii mesta, podieľa sa na tvorbe špecifickej lokálnej kultúrnej identity  a dáva môžnosť znovu definovať a nanovo nadobúdať vzťah k mestu.

Z dlhodobého hľadiska je však nevyhnutné, aby verejnosť pochopila prínos a význam takýchto udalostí a postupne sa stala ich aktívnou súčasťou. Diera do sveta ponúka program a aktivity pre všetky sociálne skupiny, nik nemá dôvod cítiť sa vylúčene alebo nevítane. Umožňuje rôznym komunitám a skupinám mikulášskej verejnosti stretávať sa a učiť sa chápať a tolerovať nové neznáme elementy. Zároveň prispieva k rastu kolektívneho povedomia, formovaniu občianskej verejnosti, spoločnému vzťahu k mestu a jeho kultúre a sociálnej súdržnosti a dôvere.

Mesto totiž netvoria len materiálne štruktúry, architektúra, ale aj súbor sociálnych a kultúrnych vrstiev, procesov a vzťahov. V závislosti od toho, aké zážitky majú ľudia s mestom, ako ho vnímajú, pociťujú a žijú, si k nemu vytvárajú vzťah. Mesto pre nich nadobúda dôležitosť a význam. Festival je zážitkom, ktorý vytvára podmienky pre nové vzťahy ľudí k mestu a ľudí medzi sebou. Je jedným z dôvodov, prečo by malo obyvateľom na ich meste záležať, prečo by mali takéto udalosti a komunity navštevovať a podporovať.

Pohyblivý v pohyblivom

Festival spája rôznorodé a odlišné miesta a skupiny ľudí a umožňuje im zažiť mesto a samých seba iným spôsobom. Demonštruje tak, ako by mohli fungovať spoločenské vzťahy a mestský život v Liptovskom Mikuláši. Ľudia okolo Diery do sveta ma presvedčili, že Liptovský Mikuláš má potenciál byť kultúrnym mestom, v ktorom je možné zažiť unikátne kultúrne a umelecké zážitky. Jedinečný je už samotný festival, ľudia ktorí ho organizujú, jeho priateľská atmosféra, spôsob ako sa návštevníci k sebe správajú a množstvo spontánnych a náhodných stretnutí a zoznámení. Jeho tému preto nebolo vždy nutné hľadať v programe, tá bola totiž všadeprítomná, stačilo ju precítiť a zažiť.

Prvý ročník festivalu sa konal v roku 2014, na desiate výročie úmrtia básnika, publicistu a pedagóga Ivana Laučíka, ktorému bol venovaný. Rodák z Liptovského Mikuláša a člen literárnej skupiny Osamelí bežci, do ktorej patrili tiež Peter Repka a Ivan Štrpka, debutoval v roku 1968 básnickou zbierkou Pohyblivý v pohyblivom (Mobilis in mobili), odkiaľ pramení názov festivalu. Spočiatku literárne zameraný festival rozšíril svoj program, pričom jeho cieľom je vytvárať priestor pre verejné stretávanie sa, vzdelávanie a kultiváciu. Ročník 2014 bol taktiež otvorením vtedy nového kultúrneho priestoru Diera do sveta, ktoré má ambíciu vytvoriť zázemie pre nezávislú, alternatívnu a menšinovú kultúru.  Za projektom stoja Laučíkovi žiaci, Ján Mikuš, Jana M. Hanzelová, a Helena Hajková, ktorí v Diere ponúkajú kníhkupectvo so súčasnými titulmi z oblasti filozofie, sociológie, umenia, dizajnu a kultúry, no taktiež lokálne dizajnérske a gastronomické produkty. Ich program sa zameriava na filmové premietania, literatúru, divadelné predstavenia, súčasné mladé umenie, besedy, prednášky a koncerty.