Multikulti.sk

Články

Z denníkov utečencov...

11.06.2015 - Martina Sekulová, Miroslava Hlinčíková - Inštitút pre verejné otázky

Z

foto: Tomáš Rafa

Denník predstavuje osobnú výpoveď človeka, názory, myšlienky či pocity, ktoré bývajú v každodennom živote skryté a nevypovedané. V nasledujúcom texte vám prinášame úryvky z denníkov[1], ktoré si počas šiestich mesiacov viedlo osem domácností utečencov – jednotlivcov či rodín, ktorí sa líšili vekom, krajinou pôvodu a dĺžkou pobytu na Slovensku. Výňatky z denníkov vám priblížia subjektívny pohľad a príbehy ľudí, ktorí u nás získali medzinárodnú ochranu (azyl alebo doplnkovú ochranu). V nich zaznamenali nielen to, čo prežili, ale poodhalili aj každodennosť svojich životov na Slovensku. Sami sa tak stali spisovateľmi, rozprávačmi svojho príbehu…

Štvrtok, 2. október 2014, Sonam

Môj život je plný radosti a aj utrpenia. Keď otvorím oči, vidím moju rodinu v krvi. Ostala som z celej dvanásťčlennej rodiny len ja a žena, ktorá stratila všetkých. Všetky deti, okrem mňa jedinej. Áno, moja matka. Z celej našej veľkej rodiny sme ostali len my dve.

Streda, 8. október 2014, Swapna

Pred rokmi sa mi narodila dcéra. V tú noc, keď bolo dvanásť hodín, ozývali sa výbuchy. Neviem ako som prežila tú hrôzu. Nemôžem ani vysvetliť, ako som tú noc prežila. My sme videli toľko hrozných vecí, toľko smrti, toľko zranených ľudí, detí v nemocnici. Bože milostivý, mne je tak ťažko na toto všetko spomínať. Ide mi srdce vyskočiť a ruky sa mi trasú. Potom sa musím upokojiť a pokračovať.

Sobota, 11. október 2014, Minaxi

Prišli sme na Slovensko a tu nás chytili policajti. Boli sme v tábore mesiac, potom nás presťahovali do iného. Mesačne nám dávali 50€. Chodievali sme na raňajky a obedy. Na večeru nám dali len chleba. Nezobrali mi deti do školy, pretože sme mali len doplnkovú ochranu. Bývali sme v ubytovni. Preto sme ušli ďalej, aby sa moje deti vzdelávali. Tam sme bývali niekoľko mesiacov. Moje deti chodili do školy, naučili sa pekne hovoriť. Mesačne nám dávali dosť peňazí na život. Boli sme šťastní. Bohužiaľ nás Slovensko chcelo naspäť. A tak nás deportovali sem. Opäť sme sa vrátili do tábora, kde sa k nám správali zle. Bývali sme tam dva mesiace. Potom nás presťahovali. Najprv moje deti zas nezobrali do školy, potom sa to však našťastie podarilo.

Pondelok, 13. október 2014, Minaxi

Skoro ráno, o 6:00 môj muž šiel von. Ja som varila obed pre deti. Potom som šla do školy... Zašla som za triednou učiteľkou a opýtala sa, ako sa učia moje deti. Učiteľka povedala, že sú veľmi šikovné a poslušné. Moja dcéra dostala jednotku s hviezdičkou z čítania. Veľmi som sa tešila.

Piatok, 21. november 2014, Ieva

Môj syn sa narodil na Slovensku. Teraz má tri roky. Teším sa, že moje deti chodia do škôlky a školy. Vedia už veľmi dobre po slovensky.

Streda, 10. december 2014, Sonam

Slováci sú veľmi dobrí ľudia. Ja tu žijem dlhšie... A ešte som nezažila žiadnu negatívnu skúsenosť. Správali sa k nám dobre. Ale nie všetci, niektorí, keď počuli, že som moslimka, boli vystrašení. Myslia si, že islam je teroristické náboženstvo. Chcem sa naučiť jazyk a chcem im vysvetliť, že islam nie je náboženstvo vojny. Význam slova islam je mier. A keď je názvom náboženstva mier, ako môže byť jeho nasledovník teroristom? Toto všetko je politika, pretože existuje nejaká skupina militantov, ktorí bojujú v mene islamu. A zabíjajú nevinných ľudí. Ale oni nie sú moslimovia, oni chcú poškvrniť meno islamu. Títo ľudia nemajú žiadne náboženstvo.

Piatok, 19. december 2014, Raviv

V decembri začala vianočná atmosféra. Chodil som na vianočné trhy, ochutnal som slovenské dobroty. Vtedy som pocítil, že sme všetci rovnakí. Že tu bývame a sme veselí. Zorganizoval som romantickú večeru pre frajerku, ktorá bola prekvapená. Mal som krásny večer. Vždy som veselý, keď urobím niečo pre ľudí, ktorých mám rád a oni sú z toho šťastní. Vtedy mám úžasný pocit. Tešil som sa na Vianoce, lebo môj kamarát a bývalý spolužiak ma pozval k nemu domov, k jeho rodine.

Pondelok, 22. december 2014, Ieva

Počas posledných dvoch mesiacov sme čelili viacerým problémom. Nemohli sme kúpiť našim deťom darčeky. Nemôžeme si to dovoliť. My by sme aj chceli, aby naše deti mali darčeky ako iné deti, ale nemali sme peniaze, pretože sme museli zaplatiť zálohu za byt.

Pondelok, 12. január 2015, Sonam

Mám rôzne zdravotné problémy. Nemôžem kvôli tomu teraz ani pracovať. Ale ja naozaj veľmi chcem prácu. A môj najväčší problém, kvôli ktorému nemám prácu, je jazyk. Slovenský jazyk je veľmi náročný. Učím sa, ale je to pre mňa veľmi ťažké. Mám pocit, ako keby bola moja pamäť už plná. Ale potom, keď idem niekam von a vidím ľudí, cítim sa hneď lepšie. Ľudia na Slovensku sú veľmi milí. A vždy, keď sa vrátim domov, pocítim obrovskú zodpovednosť. Zodpovednosť za rodinu a za moje deti. Je veľmi náročné v krajine ako Slovensko zabezpečiť deťom jedlo, ubytovanie a všetko ostatné. Mám na mysli hlavne financie. Pretože na Slovensku sú skvelí ľudia, avšak problémom je práca. A keď ju aj náhodou nájdete, príjem je taký nízky, že môže stačiť iba malej rodine. A pod malou rodinou myslím dve, maximálne tri osoby.

Nedeľa, 25. január 2015, Raviv

Január bol ťažký v práci. Celý mesiac bol negatívny. Cítil som sa utlačený, nevítaný. Cítil som beznádej. A to len kvôli tomu, že som sa narodil v cudzej krajine a volám sa tak, ako sa volám. Nemôžem byť so ženou, do ktorej som sa zaľúbil, ani sa s ňou stretávať. Jej rodina ma ani nechce spoznať. Cítil som sa zle a nemal som nikoho, komu by som sa posťažoval. Našiel som si dvoch priateľov a to je ceruzka a papier. Začal som kresliť obrázok ženy, ktorá mi učarovala.

Štvrtok, 5. február 2015, Ieva

Máme jeden veľký strach – strach o naše dokumenty. My ešte stále nemáme trvalé dokumenty na Slovensku. Sme v strese, či budúci rok ich dostaneme alebo nie, a či tu budeme môcť zostať alebo nás vezmú preč. Kedykoľvek pozeráme správy o našej krajine a situácii v nej, myslím na tvár mojej matky. Je stará a ostala tam. Neviem, čo s ňou bude, keďže som bola jediná, ktorá sa o ňu mohla postarať. A teraz naozaj neviem, či bude schopná čeliť situácii v našej krajine a každodennému bombardovaniu. Už je to viac ako šesť rokov, čo som nevidela moju mamu a neviem, ako sa má. Veľmi mi chýba. Neviem, či ju ešte vôbec niekedy uvidím.

Streda, 11. február 2015, Galina

Dnes ráno som sa zobudila s myšlienkou, že urobím to, čo ma robí šťastnou. Veľmi rada kreslím a maľujem. Už od detstva si pamätám, že od základnej školy som trávila veľa času kreslením. Bohužiaľ postupne som sa tomu prestala venovať. Až po príchode na Slovensko som zase dostala inšpiráciu. Avšak som nemala dosť času sa tomu venovať. A teraz, keďže som doma na PN, som s tým trochu začala.

Štvrtok, 12. február 2015, Sonam

Je zaujímavé, že Slovensko je pre imigrantov ako ťažký a nútený pochod. Nie krajina na život. Ak niekto chce opustiť svoj štát, musí všetko predať, aby mal dostatok peňazí na zaplatenie za cestu do Európy. Keď sem však príde, vidí, že tu je život ťažší. Každý odišiel z krajiny kvôli vojne. A keď sú tu, musia opäť utekať, ale už z iných príčin. Finančné problémy a práca. Ja ale nechcem odísť do inej krajiny, pre mňa je dôležité vzdelanie mojich detí. Preto tu zostávam…

Piatok, 27. február 2015, Raviv

Predsudky vždy boli a budú… Snažím sa zabudnúť, odkiaľ som, ale ľudia sa stále budú pýtať, čo robím na Slovensku? Prečo si tu? Neviem, čo mám ešte spraviť, aby nás ľudia nedávali do jedného vreca.

Nedeľa, 1. marec 2015, Sonam

Pokračujeme v žití svojho života. A snažíme sa najlepšie, ako vieme, aby bolo lepšie. Aj počasie sa zmenilo. Toto ročné obdobie prinieslo prekrásny deň. Počas týchto slnečných dní sa cítim voľajako lepšie ako predtým.

Štvrtok, 12. mare 2015, Natalia

Potom som mala veľkú radosť, keď som dostala predvolanie na 1-izbový byt. Na ten deň nikdy nezabudnem. Nech už sa nemusím dvatdsiatydruhýkrát sťahovať. Nech už mám pokoj. Áno, celý svet je v nepokoji, ale keď máš kde bývať, v kútiku srdca sa raduješ, že ešte stále sú dobrí ľudia ochotníi pomôcť.

Piatok, 20. marec 2015, Sonam

Teraz už, keď sa vyberiem niekam von, už nemávam pocity, že som tu cudzincom. Stávam sa totiž čoaz viac súčasťou tejto spoločnosti. Aj ľudia zo Slovenska bojujú o prežitie a za rozvoj ich vlastnej krajiny. Mám preto záujem ostať tu a pokúsiť sa tu žiť.

Tieto úryvky boli zaznamenané v rámci projektu Tajomstvá z denníkov migrantov na okraji: viac inklúzie pre ľudí s medzinárodnou ochranou[2], ktorý reaguje na pretrvávajúce bariéry a problematickú participáciu migrantov s udelenou medzinárodnou ochranou v spoločnosti. S podporou Nadácie otvorenej spoločnosti a Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014 (www.eeagrants.org) ho v období od septembra 2014 do júna 2015 realizuje Inštitút pre verejné otázky.

 

 


[1] Výňatky z denníkov boli štylisticky a jazykovo upravené a v niekoľkých prípadoch preložené z anglického do slovenského jazyka. Všetky identifikačné údaje sú anonymizované a krstné mená sú fiktívne.

[2] Viac informácií o projekte nájdete na http://www.ivo.sk/7686/sk/projekty/tajomstva-z-dennikov-migrantov-na-okraji-viac-inkluzie-pre-ludi-s-medzinarodnou-ochranou