Multikulti.sk

Články

V cele číslo 9

16.06.2016 - Mohammad Habeeb

V

foto: Robert Gabris

Mohammad Habeeb je jedným z najvýznamnejších sýrskych prekladateľov do arabského jazyka, ako aj spisovateľom a vysokoškolským učiteľom.V roku 2015 musel definitívne opustiť svoju krajinu po sústavnom obťažovaní zo strany vládnych vojakov a milície. Azyl mu poskytla organizácia ICORN (International Cities Of Refuge Network), ktorá sa stará o spisovateľov a umelcov, ktorým hrozí v ich krajine nebezpečenstvo z dôvodu hájenia slobody prejavu a demokratických hodnôt.

Keď mu bachar otvoril dvere na cele č. 9, zrazu sa mu z hlavy vyparilo všetko, čo mal načítané o väzenskom prostredí a celách. V tej chvíli sa mu zrútili všetky predstavy, ktoré si vytvoril v mysli o tom, ako bude znášať ten nezdravý brloh plný lepkavej temnoty. Tma ho zhltla skôr, než mohol pochopiť tú lepkavosť, ktorá sa mu začala vkrádať do tela cez póry na pokožke. Akoby stál nahý uprostred nepreniknuteľnej čiernoty. Zmätene prešľapoval na mieste ako zviera lapené do neviditeľnej pasce. V jednu chvíľu, trvanie ktorej by nevedel určiť, sa mu zazdalo, že prišiel o zrak. Nesmie však dovoliť, aby sa ho zmocnila panika. Zhlboka sa nadýchol a čakal, kým si oči zvyknú na tmu, aby zistil v akej veľkej cele sa vlastne ocitol. Čakal. V momente, keď pocítil, že už je pripravený, aby čelil onomu zisteniu, mu v hlave skrsla myšlienka: „Tak pre toto Cigáni inštinktívne tiahnu k nomádstvu a nikdy sa neusadia. Kvôli tomuto nechcú bývať v domoch, ktorých steny sa navzájom dotýkajú a majú presne vymedzený priestor. No možno sa už zmenili. A ty si to ani nepostrehol.“

Znovu si spomenul na početné návštevy väzníc, na knihy a romány, ktoré o takýchto kobkách prečítal. Opäť si v mysli premietol všetky scenáre psychologickej prípravy, ktoré si vytvoril, kým čakal, až ho čochvíľa zatknú. Avšak nič z toho nezafungovalo. Nijako to nemohlo rozptýliť tú tmavú, chladnú a lepkavú temnotu pripomínajúcu jed.

Pomyslel si: „Kto bol prvý zlosyn v histórii, ktorému napadlo, aby živých ľudí zatvárali do takýchto hrobov. Ako takéto niečo vôbec môže dopustiť ľudský rozum?” Spomenul si na báseň od Abú al-Kásim al-Šábbího, ktorú sa naučil ešte v škole: „Základný kameň môjho domu z kovu je strechou pre môj dom z kameňa. A tak nech si len veje vietor a zmáča ho dážď.“

No tento malý hrob, ktorý sa nachádza päť metrov pod zemou, nepostavili, aby chránil jeho obyvateľov pred nepriazňou krutého počasia.

Povedal mi: „Myslel som si, že človek je v totálnom bezpečí medzi pevnými a teplými stenami. Tým lepšie, ak je tam s ním nejaký spriaznený človek, s ktorým sa môže potešiť zabalený v teplom kokóne mlčania a vychutnáť sladkú chuť slastných vzdychov. Určite si spomenieš na tie chvíle, keď som unikal pred životnými sklamaniami a pred ľuďmi. Pred svojimi omylmi a trpkými sklamaniami. Ach, ako veľmi som vtedy chcel byť sám. Vtedy som nachádzal v uzavretých priesoroch útechu, no v tejto lepkavej temnote sa nič také nenachádza. Naopak, hrozí, že ma každú chvíľu udusí. Aký obrovský je rozdiel medzi temnotou, ktorá preniká do špiku kostí a tou dobrovoľnou, do ktorej sa človek uchyľuje, keď má chuť kontemplovať.”

Pravdou je, že videl, ako sa steny cely stali pritesnými pre mnohých, čo tu boli pred ním. Každý na to reagoval ináč. Otvoril ústa. Chcel zakričať, aby tma zmizla. Alebo aby ho už prestala ohmatkávať.

Zvláštne, že tento príval spomienok akoby mal za úlohu uľahčiť ľudskému trápeniu, alebo oslobodiť človeka z tohto hrobu. Spomienky ho v čase vrátili o jedenásť rokov späť. Keď poprvýkrát vstúpil do domu a mal pocit, že na neho každú chvíľu padnú steny. Nemohol v ňom vydržať a tak si vymyslel výhovorku a odišiel. Keď sa to niekoľkokrát zopakovalo, začal to prisudzovať negatívnej energii, ktorou steny nasiakli. Mohla byť energiou tak obyvateľov domu, ako aj ich návštevníkov.

Tma nereagovala ani na výkriky, ani na prosby. Bude musieť túto bitku vybojovať sám. Bude jej jediným svedkom? Naozaj jediným?

Keďže nepreniknuteľná tma nakoniec zahalila očiam všetko, rozhodol sa, že si vypomôže hmatom. A neskôr čuchom. Áno, napadlo mu, že bude oňuchávať steny a prikrývku, na ktorej stál. Prikrývka, ako si neskôr uvedomil, bola to jediné v celej cele. Prekvapil ma týmto zvláštnym rozhodnutím. Žiadny z jeho predchodcov to takto nerobil. Nezažil som, aby niekomu napadlo oňuchávať steny. Avšak tento nový obyvateľ ovoniaval veci v ktoromkoľvek dome. Robil to však veľmi obozretne. Len vtedy, keď sa naskytla vhodná príležitosť. Oňuchávanie považoval za veľmi dôležitý indikátor toho, v akom duševnom rozpoložení sa nachádzajú obyvatelia domu. Ovoniaval podpery na ľaviciach, na ktorých sedel, inokedy zase záclony zatuchnuté od dymu z cigariet. Tak ich aj vždy nazýval – rezervoár pre cigaretový dym.

Opýtal som: „Naozaj majú miesta svoju špecifickú vôňu, farbu a zvuk a sú uložené ako určitá stopa v teplých kútoch? Alebo sa tento rezervoár nachádza len v subtílnej ľudskej pamäti a ľudia k nemu siahajú, kedykoľvek sa im zachce. Myslíš, že samotný sklad spomienok takisto hrá určitú úlohu v procese tohto tvorenia? Domnievaš sa, že filtruje detaily a má na starosti výber tých čerstvých, aj tých dávno minulých spomienok podľa toho, aký má k nim vzťah?“

Otázka ho vytrhla z vlastných spomienok. Tváril sa však, že ju nepočul a rozhodol sa využiť príležitosť, aby robil niečo iné. Postavil sa a rozpažil ruky na šírku cely. Studené steny, ostré ako žihadlo boli bližšie, ako si myslel. Nechal padnúť ruky pozdĺž tela ako paralyzované. Steny sa začali pomaly hýbať. Tma ešte viac zhustla a stemnela. Ako čepeľ hydraulických nožníc dotýkajúcich sa jeho ramien sa chladné steny ešte viac priblížili a začali drviť jeho telo rovnako neúprosným spôsobom, akým ľad útočí na hladinu vody.

Nakoniec sa steny zrazili. Rozmliaždili ho a jeho telo premenili na lepkavú kašu ešte skôr, než ho nadobro pohltila tma. Steny tak dosiahli vrchol rozkoše v rovnakej chvíli, keď jeho praskajúce končatiny vydali posledný vzdych.

Zomknuté steny sa prestali hýbať. Načúvali žalospevu duše nad rozmliaždeným telom a radovali sa. Steny boli jediným svedkom toho, ako sa prirodzený stav vecí v tomto hrobe obrátil naruby. Telo, o ktorom sa domnieval, že je schopné vydržať čokoľvek, ochutnalo trpkú príchuť porážky. Jeho sila bola len púhou ilúziou. Telo pripomínajúce lepkavé želé opúšťa ducha. Zahaľuje ho čiernočierna tma. Pulz života a duch sa primkýnajú k sebe. Neoplakávajú ho. Veď nemá zmysel oplakávať telo, ktoré padlo živé.

Pulz života sa triasol obťažkaný vôňou detských a mládežníckych snov. Pritiahol k sebe zmysly a povedal: „Poďte! Už nás čakajú.“ Z pórov mlčiacich stien unikali stovky vôní. Bolo cítiť potuchnutú bazalku, ktorá vyčkáva na vánok alebo vietor, len aby sa mohla povzniesť nad zápach krvi a pudy tyrana.

Stretnutie to bolo príjemné. Bezpochyby. Veď také sú všetky stretnutia intímnych priateľov. Či existuje niečo krajšie ako počuť v zmäti hlasov v cudzine známy hlas, čo poteší srdce povedomou melódiou?

Po tom, čo sa spoznali, rozprestrel na podlahe cely jedinú prikrývku, ktorá tam bola a vyložil na ňu topánky. V cele sa vznášala vôna zatuchnutej bazalky. Vytvárala teplo, ktoré rozptyľovalo temnotu a umožňovalo zmierenie sa so životom i smrťou. Kvôli tomu bolo nevyhnutné znovu sa narodiť. Jeho duša bola v tej chvíli oveľa pokojnejšia ako mĺkvy hrob. Nestaral sa už dokonca ani o svoje ponížené telo, ktoré sa náhlilo spojiť sa s dušou.



Mohammad Habeeb je jedným z najvýznamnejších sýrskych prekladateľov do arabského jazyka (T. S. Eliot, José Saramago, Erich Fromm, Carl Gustave Jung a iní), ako aj spisovateľom a vysokoškolským učiteľom. V roku 1989 spoluzakladal Výbor na obranu demokratických slobôd a ľudských práv v Sýrii a stal sa redaktorom undegroundového časopisu Hlas demokracie. V roku 1991 bol prvýkrát zatknutý pre šírenie letákov kritizujúcich porušovanie ľudských práv. V roku 2015 musel definitívne opustiť svoju krajinu po sústavnom obťažovaní zo strany vládnych vojakov a milície. Azyl mu poskytla organizácia ICORN (International Cities Of Refuge Network), ktorá sa stará o spisovateľov a umelcov, ktorým hrozí v ich krajine nebezpečenstvo z dôvodu hájenia slobody prejavu a demokratických hodnôt.