Multikulti.sk

Články

Prečo som tu

30.05.2016 - Marek Vadas

Prečo

foto: Robert Gabris

Príbeh mladého utečenca je z knihy Miroslavy Hlinčíkovej a Martiny Sekulovej Integrácia ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku: Hľadanie východísk. (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2015), v ktorej sa snažia odpovedať na otázku, ako by sa dal integračný program nastaviť tak, aby mal na každodenný život a integráciu utečencov čo najpozitívnejší vplyv a aby dorovnal ich často ťažké začiatky na Slovensku.

Mám dvanásť. Nie, žeby som si to pamätal. Do karty mi to napísala úradníčka v záchytnom tábore. Bolo to ďaleko od domova, teda od domu, v ktorom som sa narodil, aj od toho, v ktorom ma teraz držia.

Mám dvanásť a som čierna huba, som černejší ako Cigán, som zlodej a bandita, a mám sa vrátiť, odkiaľ som prišiel. Dozvedel som sa to na výlete v meste, kam ma nedávno vzala pani Mária spolu s ostatnými miestnymi deťmi. Mám sa spakovať, a ja by som sa celkom rád aj spakoval, ale nemám kam.

Na začiatku cesty mi otec povedal „teraz spi“ a ja som spal. Šiel som so zatvorenými očami, driemal aj chrápal, a pritom kládol nohu pred nohu. „To si nevšímaj,“ povedal mi a ja som si nič nevšímal. „Zavri oči a mysli na niečo pekné. Už tam budeme.“ Oči som teda neotváral, premýšľal som o futbale a pečenom mäse a dozretom mangu a plávaní, Ringovi a rybačke, hojdal som sa na otcových pleciach, nadskakoval nad dierami na ceste, letel nad krajinou s roztiahnutými rukami. Potom som sa ocitol niekde ďaleko a prišiel deň, keď nás rozdelili.

Auto otvorili bieli muži v uniformách. Na pohovore som mal vysvetliť, ako a prečo som sa sem dostal. Čo tu plánujem robiť. Povedal som to už stokrát. Každý úradník si to zapísal a založil do spisu. Pri prvom rozhovore som povedal všetko. Pri druhom nie, ale to by som nerozoberal. Ten človek mal v očiach niečo divoké, niečo, čo sa nedá opísať, ale čomu som nemohol dôverovať. Mal som strach a bol som ticho.

Ako som povedal, rovnaké otázky som dostával pravidelne. Za stolom sa striedala kopa ľudí a každý sa o mňa zaujímal. Vždy chceli vedieť všetko odznova. Asi o mne napíšu knihu. Po niekoľkých stranách sa bude začínať zas a zas.

Najprv som sa nazdával, že opakovanie má len potvrdiť moje slová. Veď možno ma iba chcú nachytať pri klamstve. Ale išlo im asi o niečo iné, na čo som doteraz neprišiel.

Keby som dostal za úlohu zistiť pravdu ja, obrátil by som sa na starého Josepha. Ten mal v dedine posvätný kameň. Človek sa na kameň postavil a odpovedal. Ak by zaklamal, dostal by bolesti alebo by rovno zomrel, podľa toho, akú závažnú vec by zapieral. Ak by som Josepha s kameňom nemal poruke, skúsil by som hada. Videl som to veľakrát. Chytil by som mambu pod krkom, tesne pred tvárou človeka, ktorého by som spovedal. Pri odpovediach by ho prezradil jeho pohľad. V očiach sa dá čítať ako zo šlabikára. Nemajú Josepha s kameňom, nemajú hada, v poriadku. Pýtal by som sa trebárs desaťkrát. Potom by som mu jednu švacol. Aby som mu ukázal, o čo ide. Aby sme si boli načistom. Bolo by mu jasné, aké sú moje zámery. Určite by som ho nespovedal stokrát. Nevidím v tom zmysel.

A tak som len opakoval vety, už automaticky, bez rozmýšľania. Nemal som energiu niečo si vymýšľať. Veľakrát som dúfal, že sa mi podarí stvoriť príbeh, ktorý by ich uspokojil. Zavreli by nadobro fascikel a povedali: „Voilá! Konečne!“ Bol som ale úplne prázdny.

Neviem, prečo som odišiel a prečo tu nie je môj otec. Prečo nie som doma, ani prečo nie som niekde inde, ani prečo som práve tu. Neviem dokonca ani to, prečo patrím k svojmu otcovi, a nie k niekomu inému, ani prečo som na svete. A hlavne neviem, prečo sa ma na to pýtajú. Miestni vyzerajú, že podobné otázky ich netrápia, majú ich vyriešené úplne prirodzene a sú pripravení kedykoľvek odpovede vysypať.

Odchádzam do nového domova. Volá sa detský domov. Je to obrovská stará budova s parkom a dlhým vstupným schodiskom, ktoré strážia dva kamenné levy. Možno ich postavil niekto od nás. Muselo to ale byť veľmi dávno, pretože zvieratá vyzerajú zúbožene, na hlavách majú diery a jednému chýba predná laba.

Z tábora sme prišli dvaja, ale Čudák takmer vôbec nerozpráva. Neviem, odkiaľ presne je, ani ako sa volá, pripojil sa k nám omnoho neskôr. Dali nás spolu na izbu. Chodí od okna k posteli a späť, lezie mi to na nervy. Myslí na tú noc, keď sa pre nás všetko zmenilo. Na štvordňovú záverečnú cestu, keď sme po dlhých mesiacoch natlačení za balíkmi konečne odišli za svojím cieľom, na západ. Bola to chvíľa. Napchali nás dovnútra, môjho otca a Čudákovu mamu so strýkom odtlačili späť. Pre dospelých nezostalo miesto. Mali ísť ďalšou dodávkou za nami. Chcel som za nimi vyskočiť, ale dostal som po hube. Kým som sa spamätal, auto sa už natriasalo po výmoľoch. Otca som viac nevidel.

„Nájdu nás,“ hovorím, ale Čudák sa ku mne obráti chrbtom a tresne päsťou do steny.

Ľahnem si spať. Povedali mi, že sen, ktorý sa mi bude na novom mieste prvú noc snívať, sa mi splní. Mám obavy, čo to bude a lepšie by bolo, keby sa mi nesnívalo vôbec nič. Počas cesty som takmer vôbec nespal, aj keď trvala skoro rok. Vždy, keď som zavrel oči, objavili sa nočné mory, zobudil som sa na svoj krik a nevedel som sa prestať triasť.

Po niekoľkých minútach radšej vstanem a pozerám z okna. Koruny stromov hádžu v noci pri mesiaci iné tiene ako doma. Zhluky listov pripomínajú vyškerené tváre. Roztvorené ústa miestnych bohov, pripravené zahryznúť.

Môj veštecký sen vyzeral asi takto: Kotúľam pneumatiku po prašnej ceste, tlačím ju z celej sily do kopca a bežím popri nej do údolia, potom si na ňu sadám a skáčem na nej ako na obrovskej lopte, odrážam sa do výšky, až sú ľudia podo mnou drobní ako mravce, doskáčem na križovatku plnú áut a motoriek, uhýbam, aby som sa im nedostal pod kolesá, jedno z áut do mňa drgne a ja podskakujem stále rýchlejšie, nakoniec už nestíham pneumatiku ovládať, vyletím a padám, neviem sa nadýchnuť, črevá ma šteklia. Takže toto sa mi má splniť. Na druhej strane to mohlo byť omnoho horšie, takže mi odľahne.

Čím ďalej som bol od domova, tým boli moje sny desivejšie. Viem, že sa v nich o mňa pokúšali zlé sily. Akoby ma trestali, že som odišiel. Videl som v nich tie najhoršie veci, aké si človek vie predstaviť, a možno ešte horšie. Oheň, smrť, nože, palice s klincami, muži s čiernymi šatkami na tvárach, krik. V snoch som bol slabý a zraniteľný. Vysávali zo mňa energiu a keď som sa prebudil, cítil som sa unavenejší ako predtým. Starí ľudia u nás hovorili, že na sny si treba dávať pozor, nepriateľ sa k vám cez ne najľahšie dostane. Treba sa mu postaviť, byť odvážny. A ja som toho nepriateľa musel mať silného ako všetci diabli.

A tu zrazu takéto čosi – skáčem na pneumatike. Neviem, čo to malo znamenať, ale v každom prípade som sa neprebudil v hrôze uprostred noci, spal som pokojne do rána. Ktovie, čo bude zajtra. Musím byť pripravený.

„Bueaaeuau?“ pýta sa ma žena s obrovskými okuliarmi.

Nemyslite si, že neovládam jazyky. Chodil som do školy. Ajdontandrstend, žnepakompri, to všetko viem. Myslím ale, že bude lepšie, ak sa naučím ich reč. Aj tak tu niet čo iné robiť.

Po niekoľkých dňoch robím v jazyku pokroky. Na hodinách treba sledovať učiteľkine pery. Silu, akou zviera svaly na lícach a brade, intonáciu hlasu, pohyby obočia, tvar vrások, pokrčenia nosom. Človek potom rozumie omnoho lepšie. Zo začiatku sme na ženu iba pozerali, ale teraz už chápem aj výrazy, ktoré sa nedajú nakresliť. Ukladám si ich do pamäti jeden za druhým, pekne vedľa seba, aby som ich mal pripravené, keď sa ocitnem v najhoršom. Keď opakujem melódiu slov ako povolenie, štatút, domov alebo rodina, cítim jemné mravenčenie.

Stále žiadne správy o otcovi. Meno Njikam nebolo v databázach zaznamenané. Budeme čakať. Naučil som sa dve pesničky. Jedna sa volá „Ide ťava Saharou“. Nemá rytmus ani melódiu, je o ťave.

Čudák má o učiteľku viac. Chodieva s ňou popoludní do parku. Vidím ho z okna, ako so sklonenou hlavou kope do kamienkov a ani raz sa na ňu nepozrie. Keď sa vráti, švacne sebou o posteľ a pozerá do plafóna. Poviem mu, že je len otázka času, kedy nájdu našich rodičov. Stačí len vydržať. Potom s nimi pôjdeme spolu na západ. Alebo späť domov, kam povedia.

Čudák sa posadí, päsťami sa zaprie do postele. Vyzerá, akoby sa chcel rukami odraziť a vyskočiť na mňa.

„Tu si vo väzení, nechápeš?“ zakričí a celý sa pritom trasie. Oči má krvavo červené, bojím sa mu do nich pozerať. Žiadna cesta späť nie je možná, naše dediny už neexistujú. Rodiny sú už na západe a nás tu držia za trest. Som hlupák. Potom poláme stoličku.

Mám kresliť, čo mám rád, na čo si pamätám, o čom snívam. Kresliť ma baví, pretože pri kreslení nepotrebujem hľadať slová. Ani nič dokazovať, vysvetľovať, obhajovať. Hotové výkresy si Pani Mária berie za stôl a tam ich študuje. Mračí sa, priviera oči, akoby im rozumela. Na konci hodiny jej prinesiem všetko ostatné, čo som práve dokončil. Vyberie ten najväčší.

„Čo to znamená?“ pýta sa.

„Kalvária.“

„To je Ježiš?“

Prikývnem.

„Prečo má na chrbte mačku?“ chce vedieť.

„Mám rád mačky. Mal som kresliť to, čo mám rád.“

Vystrie ruku, aby mala papier čo najďalej. Vzdychne a zakrúti hlavou. Potom ma pošle obedovať.

Čudák zmizol. Uprostred noci ma zobudil šramot. Na podobné zvuky som už bol zvyknutý, môj sused sa totiž často potme ponevieral po izbe a po chodbách. Asi si útek dlho pripravoval. Zazrel som ho, ako opatrne vychádza a pomaly zatvára dvere.

Ráno ho dve hodiny hľadali po všetkých izbách, záchodoch, aj v odľahlých kútoch parku. Vedel som, že je to zbytočné. Odišiel na západ. Možno som ho mal zastaviť. Vstať a odísť s ním. Urobil aspoň niečo, zatiaľ čo ja tu sedím so založenými rukami a čakám.

Dnes sa mi nechce kresliť. Aj tak to nemá zmysel. V izbe mám celý štós výkresov, a nič z toho. Maliar zo mňa nikdy nebude. Odkladám pastelky, zatváram oči a vraciam sa s otcom domov. Z námestia sa ozýva muzika, zo zhorených ruín je opäť kostol a pred ním sa hrá futbalový zápas. Vo vzduchu voňajú pečené ryby, ženy pri ceste predávajú ovocie a arašidy. Kúpim si vrecko orieškov a celý si ho nasypem do úst. Sú čerstvé, šťavnaté a sladké. Slávnostne vyobliekaní susedia nás vítajú, otec sa smeje a pije palmové víno plnými dúškami, až mu steká po tričku a nohaviciach. Rozbehnem sa na náš dvor, kde čakajú sestry a oblizuje ma pes Ringo. Poviem im, že sme sa vrátili iba na skok, o chvíľu musíme pokračovať v ceste. Dám si aj kúsok ryby, ale jej chuť na jazyku mizne, Pani Mária mnou zatrasie. Pozerá na prázdny papier. Chvíľu mi trvá, kým zistím, kde som. Pustí ma.

Za dverami sa skloním a viažem si šnúrky. Zvnútra počujem, ako niekomu vysvetľuje, že trpím traumou a potrebujem viac podnetov, aby som sa z toho dostal.

Šli sme na výlet do mesta. Tam som sa dozvedel to o tej čiernej hube a banditovi. Ale najprv sme sa zastavili v kostole. Na omši bolo veľa voľných miest. Spomenul som si na náš kostol, ktorý už neexistuje. Pätnásť hudobníkov, balafóny, bubny, mbira, niekedy aj trúby. Tu sa tiež spieva, ale poriadne falošne, nikto nebubnuje, netancuje, neusmieva sa. Ježiš je biely ako mlieko.

Pani Mária mi kúpila sviečku s krížom.

Na ulici som sa snažil predstaviť si, že som doma. Namiesto lámp som videl palmy, namiesto ostrovčekov s burinou obrovské zakvitnuté buganvílie, tunajšie stromy som vymenil za košaté mangovníky a asfalt za krvavočervený laterit, od ktorého sa odrážali všetky farby sveta. Aj črty ľudí naokolo sa menili, ale nestretol som nikoho, kto by sa na mňa podobal. Podnety sa skončili, nastúpili sme do autobusu.

V novom jazyku mi to ide čoraz lepšie. Už dokážem bez zaváhania viesť jednoduchý rozhovor. Ale nemyslím si, že by som v ňom niekedy vedel vysvetliť, čo cítim. Keď nad tým tak rozmýšľam, asi by som to nevedel vyjadriť ani v tom rodnom.

Vyberiem spod postele obrázky, ktoré som za celý čas v domove nakreslil. Zapálim sviečku, čo som dostal v kostole. V plameňoch sa moja cesta začala. Papiere horia pomaly, blčia nazeleno. Pani Mária na nich aj tak nenašla veci, ktoré som sa tam pokúšal zachytiť. Neviem, prečo som jej nakoniec tvrdil, že moja mama je Ježiš Kristus. Prikladám ich nad knôt jeden za druhým, obzerám si ich, ako miznú, a potom zvyšky púšťam do vedra na odpadky.

Spomeniem si na otázky, na ktoré som mal kedysi odpovedať. Prečo som tu, čo tu robím. Jedného dňa sa to dozviem, niekto mi to prezradí, alebo na to prídem sám. Alebo príde otec a povie mi to. Odpovede snáď existujú.


Príbeh mladého utečenca je z knihy Miroslavy Hlinčíkovej a Martiny Sekulovej Integrácia ľudí s medzinárodnou ochranou na Slovensku: Hľadanie východísk. (Inštitút pre verejné otázky, Bratislava, 2015), v ktorej sa snažia odpovedať na otázku, ako by sa dal integračný program nastaviť tak, aby mal na každodenný život a integráciu utečencov čo najpozitívnejší vplyv a aby dorovnal ich často ťažké začiatky na Slovensku. Kniha obsahuje aj autorské texty Jany Beňovej, Michala Hvoreckého, Zusky Kepplovej a Mareka Vadasa.

Publikácia je výsledkom projektu Tajomstvá z denníkov migrantov na okraji: viac inklúzie pre ľudí s medzinárodnou ochranou, ktorý bol podporený z Fondu pre mimovládne organizácie, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2009 – 2014, občianskym združením Včelí dom a grantom VEGA 2/0024/14 ÚEt SAV.