Multikulti.sk

Články

Obraz utečencov v médiách na Slovensku

14.01.2016 - Alena H. Chudžíková

Obraz

foto: visualhunt.com

1. Úvod

 

Táto kapitola sa venuje analýze politického a mediálneho diskurzu o utečencoch na Slovensku zo začiatku septembra 2015. Toto obdobie považujem za počiatok formovania diskurzu v previazaní na situáciu Slovenska a pozíciu SR k prijímaniu utečencov. Významnú časť mediálneho obsahu, ktorý súvisel s migráciou, tvorili informácie o politických riešeniach, resp. politických vyjadreniach. Preto sa v kapitole venujem aj previazanosti mediálneho a politického diskurzu.

     Politický diskurz možno v užšom zmysle definovať ako diskurz, ktorého autormi sú politickí aktéri na rôznych úrovniach. Analýza politického diskurzu umožňuje identifikovať postoje politických aktérov k špecifickým otázkam (tzv. fundamentálnu politickú kogníciu), z ktorých následne vychádza normotvorba (van Dijk, 1997). Cieľom kapitoly je analýza diskurzívnych praktík, ktoré sa podieľajú na konštruovaní obrazu utečencov. Vychádzam
z tézy, že politický diskurz o menšinových skupinách (vrátane migrantov a utečencov) prispieva k formovaniu medziskupinových vzťahov v spoločnosti, a špecificky aj k problematizácii týchto vzťahov, k formovaniu marginalizácie a exklúzie. Analýza politického diskurzu tak umožňuje náhľad do možných dopadov na normotvorbu a ovplyvňovanie verejnej mienky. Politickí aktéri patria k tzv. elitám, ktoré majú vzhľadom na svoje postavenie prístup
(a zároveň kontrolu prístupu) k diskurzu. To znamená, že majú možnosť do značnej miery ovplyvňovať čas, miesto a okolnosti, v ktorých sa odohráva zdieľanie významov, komunikácia. Ešte donedávna platilo, že menej vplyvné skupiny (verejnosť) majú viac-menej pasívny prístup k verejným diskurzom – napríklad k politickému a mediálnemu (van Dijk, 1989b).
S nástupom nových médií sa to radikálne mení, čomu sa však prispôsobujú aj tzv. tradičné médiá čoraz väčším dôrazom na online obsah. Dochádza k zmene úlohy publika z relatívne autonómneho, ale stále skôr pasívnejšieho príjemcu, na konzumenta a zároveň producenta mediálneho obsahu. Objavuje sa dokonca termín „produsers“ ako slovná hračka spájajúca aspekt produkcie obsahu (produce) s jeho konzumáciou, užívaním (users) (Lewis – Westlund, 2015). Možno však povedať, že v oblasti prinášania informácií o konaní a vyjadreniach politických aktérov si tradičné médiá na Slovensku zatiaľ zachovávajú dominantnejšiu pozíciu, aj keď roly producentov a konzumentov mediálneho obsahu sa menia. S prechodom na interaktívne online platformy začali médiá vnímať publikum ako aktívnejšie, avšak
v súvislosti so spravodajstvom stále nie ako tvorcu obsahu. Keďže médiá môžu (ale nemusia) politickým aktérom poskytovať priestor a majú možnosť aj vyjadrenia politických aktérov spracúvať a tematizovať určitým spôsobom, je práve súhra politických a mediálnych aktérov kľúčová pri reprodukcii špecifických sociálnych reprezentácií.

     Moc médií je predovšetkým symbolická a presviedčacia. Médiá majú potenciál do istej miery kontrolovať či ovplyvňovať myslenie svojho publika, avšak nie priamo jeho konanie (Van Dijk, 1995). Môžu výrazne ovplyvňovať postoje verejnosti, a vo vzťahu k téme kapitoly špecificky aj postoje k rôznym menšinám a migrácii. Van Dijk (1996) vplyv médií označuje za sociálnu moc, teda kontrolu jednej skupiny (médií) nad konaním a myslením inej skupiny (verejnosť). Realizuje sa prostredníctvom tzv. privilégia médií rozhodovať o rozsahu a spôsobe pokrytia udalostí a tém. Online vydania tlače navyše zásadne rozširujú vplyv na formovanie postojov, zvlášť u mladých ľudí. Moc médií je však obmedzená – publikum si vždy zachováva aspoň istú mieru autonómie pri čítaní či sledovaní správ, neprijíma ich len pasívne (van Dijk, 1995). Vzťah medzi médiami a publikom je bilaterálny – médiá síce majú kontrolu nad voľbou tém, rozsahom a spôsobom ich pokrytia, avšak zároveň majú ambíciu získať určitú čítanosť či sledovanosť, a teda sa „trafiť“ do preferencií publika (Costas a Baker, 2008). Publikum je totiž pri výbere mediálneho obsahu selektívne a utilitaristické. Vyberá si to, čo ho zaujíma, či napl´ňa jeho potreby. Ďalším znakom správania publika je intencionalita. Vyberá si teda často obsah, ktorý už zapadá do jeho interpretácií sveta (McQuail, 1999).   

 

2. Metodológia

 

Predmetom analýzy boli články publikované v troch najnavštevovanejších online denníkoch – sme.sk, aktuality.sk a topky.sk.[1] Do úvahy som brala návštevnosť v priebehu septembra 2015. Uvedené médiá som zvolila ako najnavštevovanejších zástupcov online mienkotvorných médií (sme.sk), bulváru (topky.sk) a spravodajských portálov, ktoré nie sú v súčasnosti označované za mienkotvorné (aktuality.sk). Vzhľadom na šírku témy bolo nevyhnutné zúžiť výber mediálnych výstupov tematicky i časovo.

     Tematicky som sa zamerala na články, ktoré pojednávali o stanoviskách Slovenska
vo vzťahu k prijímaniu utečencov alebo informovali o situácii na Slovensku. Do analýzy som nezahŕňala mediálne výstupy, ktoré informovali o situácii v zahraničí, hoci je zrejmé, že tieto správy výraznou mierou prispievajú k formovaniu diskurzu. Keďže však priestor kapitoly nie je neobmedzený, ponúkam len určitý limitovaný výsek z mediálneho a politického diskurzu o utečencoch.

     Za zlomovú udalosť vo formovaní politického a mediálneho diskurzu o migrácii a utečencoch v previazaní na Slovensko možno považovať tragédiu z 27. augusta 2015, keď
na slovensko-rakúskych hraniciach v prevádzačskej dodávke zahynulo 71 utečencov (Kern, 2015). Téma prijímania utečencov sa touto udalosťou bezprostredne dotkla aj Slovenska. Na jednej strane vyvolala mimoriadne nenávistné reakcie časti obyvateľstva, najmä na sociálnych sieťach a v internetových diskusiách. Na druhej strane však zmobilizovala časť občianskej spoločnosti a známych osobností k tomu, aby sa verejne postavili voči nenávisti

vo verejnej diskusii. Vyššia zaangažovanosť verejnosti (najmä prostredníctvom iniciatívy Výzva k ľudskosti, ku ktorej sa svojím podpisom prihlásilo približne 12-tisíc obyvateľov Slovenska) vytvorila určitý tlak na otvorenie diskusie o pozícii Slovenska vo vzťahu k prijímaniu utečencov. Bezprostredne po tragédii na slovensko-rakúskych hraniciach sa začal intenzívnejšie formovať spoločenský diskurz v prepojení na domácu pôdu, teda nielen spravodajstvo o dianí vo svete.

     Materiál na analýzu tvorili všetky články uvedených troch spravodajských portálov publikované v období od 3. 9. 2015 do 9. 9. 2015, ktoré obsahovali kľúčové slovo „utečenci“. Vyhľadávaním s použitím uvedeného filtra som identifikovala celkovo 56 online článkov
(24 na portáli www.sme.sk, 23 na portáli www.aktuality.sk a 9 na portáli www.topky.sk).
V prípade portálu www.sme.sk predstavovalo 15 (62,5 %) článkov tlačové správy prebraté z tlačových agentúr a zvyšných 9 (37,5 %) boli články autorské. Vyhľadávanie na portáli www.aktuality.sk vygenerovalo 7 tlačových správ (30,4 %) a 16 autorských článkov
(69,6 %). Portál www.topky.sk autorstvo článkov neuvádza. Všetky články boli následne podrobené kombinácii obsahovej a diskurzívnej analýzy.

     Keďže cieľom kapitoly bolo priblížiť mediálny a politický diskurz v sledovanom období, zozbierané materiály boli analyzované z troch hľadísk:

1)  Spôsob, akým médiá informovali o utečencoch, kde boli predmetom analýzy len autorské články. Z analyzovaného súboru článkov takmer polovicu (23) tvorili prebraté agentúrne správy, ktoré neprinášali originálny obsah a vo väčšine prípadov reprodukovali vyjadrenia iných aktérov, či už politických (14 článkov), cirkevných alebo odborníkov a aktérov občianskej spoločnosti (portál www.topky.sk neuvádza pôvod alebo autorstvo článkov).
V prípadoch prebratých agentúrnych článkov nebolo celkom možné hovoriť o diskurze, ktorý analyzované médiá produkovali, keďže sa nedal identifikovať ich jedinečný vklad. Značnú časť obsahu totiž tvorili vyjadrenia politických (alebo iných) aktérov, avšak bez toho, aby ich jednotlivé médiá akokoľvek dodatočne rámcovali. Politickí aktéri teda dostávali v médiách dosť rozsiahly priestor bez kontextualizácie svojich vyjadrení. Samozrejme, význam pre rámcovanie témy má aj výber tlačových správ, ktoré sa jednotlivé médiá rozhodnú prebrať, či spôsob úpravy nadpisov, prípadne doplnenie o obrazový materiál. Tento aspekt by však vyžadoval hlbšiu analýzu všetkých dostupných agentúrnych správ, aby bolo možné identifikovať preferencie či trendy pri preberaní a publikovaní tých, ktoré sa v pozorovanom období objavili na analyzovaných portáloch. Nevytváranie vlastného obsahu pri preberaní agentúrnych správ môže mať viacero príčin, napríklad nedostatok personálnych kapacít či potrebu rýchlej produkcie správ, čo môže špecificky súvisieť s online spravodajstvom.

2)  Spôsob, akým politici a političky rámcovali tému utečencov. Pri citátoch politických aktérov v zátvorke uvádzam meno autora vyjadrenia a odkaz na médium a článok, v ktorom sa výrok objavil (s celou referenciou v zozname použitých zdrojov na konci kapitoly).

3)  Spôsob, akým médiá spracúvali vyhlásenia politických aktérov týkajúce sa utečencov, kde som sa zamerala na spôsob, akým ich médiá kontextualizovali (ak vôbec). 

 

3. Utečenci v médiách

 

Mediálny diskurz v sledovanom období možno charakterizovať ako pomerne vyvážený
a konzistentný, prinášajúci informácie o návrhoch riešení na domácej i európskej politickej úrovni a spochybňujúci odmietavý postoj vlády k prijímaniu utečencov. A to dokonca aj
v prípade bulvárneho online denníka, hoci tu by bolo možné hovoriť skôr o nekonzistentnosti. Portál www.topky.sk na jednej strane síce primárne spracúval témy s potenciálom vyvolávania negatívnych emócií a strachu (napr. tzv. „vzbura“ utečencov v Medveďove, cvičenie ozbrojených zložiek v Malackách ako príprava na príchod stoviek utečencov), ale na druhej strane prinášal aj obsah s potenciálom vyvolaný strach korigovať.

     Téma utečencov sa v analyzovaných médiách spracúvala najmä cez témy aktivít štátnych orgánov (napr. cvičenie ozbrojených zložiek v Malackách, zastavenie vlaku z Budapešti
na hraniciach), politických riešení na zahraničnej úrovni (rokovania v Bruseli, spoločné stanoviská krajín V4), kvót (odmietanie kvót slovenskou vládou, postoje ostatných krajín EÚ ku kvótam), pozície Slovenska v rámci Európy (vyjadrenia európskych lídrov na margo odmietavého postoja slovenskej vlády) a pomoci poskytovanej obyvateľstvom (informácie
o humanitárnych zbierkach a občianskych iniciatívach). Prostredníctvom témy utečencov tak médiá skôr konštruovali Slovensko a jeho pozíciu v rámci Európy vo vzťahu k riešeniu globálnej krízy než samotnú migráciu či utečencov.

 

3.1. Solidarita ako komodita

 

Odmietavý postoj slovenskej vlády dávali médiá do kontextu postojov iných krajín Európskej únie a poukazovali na nedostatočnú solidaritu s ostatnými členskými štátmi. Solidaritu však rámcovali nie ako hodnotu, ale ako výmenný artikel, ako otázku „niečo za niečo“:

 

Menej peňazí z fondov EÚ by malo za následok, že na projekty ako rekonštrukcia starého mosta v Bratislave či obnovovanie infraštruktúry aj krajských a okresných miest by Slovensko muselo dať viac peňazí zo svojho štátneho rozpočtu.“ (Mikeš, 2015)

 

Zároveň sa vyskytoval koncept utečencov ako niekoho, „na koho doplatíme“, pretože ich neprijatie negatívne ovplyvní nielen dostupné finančné zdroje z EÚ, ale aj zahranično-politickú pozíciu krajiny. Z prijímania utečencov sa tak čiastočne stala ekonomická otázka. Kritika nedostatočne principiálneho postoja politických aktérov sa objavila vo viacerých článkoch či komentároch. V niekoľkých prípadoch bola táto kritika namierená aj proti predstaviteľom katolíckej cirkvi. Navrhované kvóty autori portálu www.aktuality.sk
vo väčšine prípadov rámcovali ako „nariadenie“, „diktát Bruselu“ a umiestnili tým tému kvót do diskurzu o centralistickej vláde Bruselu a suverenite Slovenska. Kvóty síce boli konceptualizované ako nevhodné riešenie, pretože ide o nariadenie „zhora“, avšak na druhej strane médiá väčšinou zdôrazňovali potrebu väčšej solidarity s krajinami, ktoré prijímajú najväčšie počty utečencov.

 

3.2. Občianske a dobrovoľnícke iniciatívy 

 

Utečenci boli v médiách konštruovaní ako niečo, čo treba riešiť (problém) a zároveň ako objekty pomoci, k čomu prispievali aj správy o pomáhajúcich občianskych a dobrovoľníckych iniciatívach. V septembri 2015 ešte skutočne išlo o zabezpečovanie akútnej humanitárnej pomoci, a preto v danom období tento diskurz nie je prekvapivý. Costas a Baker (2008) uvádzajú, že okrem sociopolitickej agendy, ktorú dané médium sleduje, sa aktuálne udalosti tiež prirodzene podieľajú na rozsahu a spôsobe pokrývania tém. Vo svojej analýze mediálneho diskurzu o migrantoch a utečencoch v britskej tlači preukázali silnú koreláciu medzi viacerými udalosťami a zvýšeným mediálnym pokrytím témy migrácie. De facto humanitárna kríza z jesene 2015 tak významne ovplyvnila tiež vnímanie utečencov v role objektov humanitárnej pomoci.

     Občianske iniciatívy boli v médiách pozitívne prezentované ako náhrada štátu, ktorý si neplní svoju úlohu, napríklad v článku s nadpisom „Fico utečencov nechce. Slováci sa
na ich biedu nechcú len prizerať
“ (Kyseľ, 2015). Analyzované médiá tiež sprostredkúvali informácie o konkrétnych možnostiach pomoci a zapojenia sa do dobrovoľníckych aktivít, pričom občiansku zaangažovanosť pri pomoci rámcovali ako „príjemné prekvapenie“, čím naznačili, že takýto rozsah pomoci nie je na Slovensku typický.

 

3.3. Kontextualizácia témy prijímania utečencov

 

Analyzované médiá (okrem portálu www.topky.sk) tému utečencov do značnej miery kontextualizovali a dávali ju do súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými voľbami. Portál www.sme.sk napríklad poukazoval na to, že téma môže byť využitá v predvolebnej kampani a spochybnil tak motivácie politických aktérov, ktoré stáli za ich prevažne negatívnym postojom k prijímaniu utečencov. Portál www.aktuality.sk zase priniesol informácie o tom, že príchod utečencov do Európy nie je nič nové ani nezvyčajné. Poukázal na skúsenosti Rakúska s prijímaním utečencov z Balkánu počas vojen v 90. rokoch 20. storočia. Taktiež upozornil na to, že Rakúsko prijímalo aj utečencov z Československa v období komunizmu. Implicitne tak naznačil potrebu určitej reciprocity, avšak zároveň pripodobnil skúsenosti krajín strednej Európy k skúsenostiam súčasných utečencov. Zjemnil tak symbolickú vzdialenosť medzi „nami“ (in-group) a „nimi“ (out-group).[2] Upozornil tiež na skúsenosti Slovenska s prijímaním väčších počtov žiadateľov o azyl v rokoch 2001 až 2004, pričom sa odvolal na konkrétne zdroje informácií. Do tohto kontextu zasadil navrhovaný počet 1 505 žiadateľov o azyl, ktorých by Slovensko malo prijať v rámci kvót. Autor článku explicitne uviedol, že Slovensko má kapacity na prijatie vyššieho počtu utečencov, než sa vláda zaviazala.

 

3.4. Hľadanie senzácií

 

Tento spôsob rámcovania som identifikovala len v prípade článkov portálu www.topky.sk, čo vzhľadom na bulvárny charakter média nie je prekvapením. Články v monitorovanom období v značnej miere a pomerne detailne pokrývali najmä tri udalosti. Prvou bolo tragické úmrtie 71 utečencov pri slovensko-rakúskej hranici; druhou incident, pri ktorom sa „vzbúrili“ cudzinci zaistení v Medveďove a treťou prípad, keď sa medzi obyvateľmi Malaciek rozšírila panika kvôli údajnej výstavbe veľkého utečeneckého tábora, pričom v skutočnosti išlo o cvičenie ozbrojených zložiek. Týmto témam bolo na portáli topky.sk venovaných 6 z 9 článkov a okrem nich neprinášali správy o návrhoch riešení na politickej úrovni.

     Vo väčšine článkov využívali emocionálne nabité lingvistické prostriedky („panika“, „šok“, „hrozná tragédia“). Aj v prípade, že v článku v skutočnosti ponúkali mylné informácie (napríklad v prípade Malaciek), uvádzali len, že informácie „sa nepotvrdili“, ale ani „nepopreli“. Medzititulky boli často zjavne zavádzajúce, napríklad „Nočný prevoz stoviek utečencov“ bol titulkom k odseku, v ktorom sa žiadny „nočný prevoz stoviek utečencov“ nepotvrdil. Tento typ komunikácie je však pre portál www.topky.sk štandardný, a nemožno teda usudzovať, že súvisí špecificky s témou príchodu utečencov do Európy.

 

3.5. Vyvažovanie témy 

 

Popri hľadaní senzácií však aj bulvárny online denník www.topky.sk dával priestor vyváženejším vyjadreniam a jeho spôsob rámcovania utečencov teda možno charakterizovať ako značne nekonzistentný. Hoci omnoho väčší priestor venovali analyzované médiá vyjadreniam politických aktérov, všetky poskytovali určitý priestor aj odborníkom na migráciu, sociológom či profesionálom, ktorí utečencom na Slovensku poskytujú integračné služby. Články s takýmto obsahom svedčia o snahe médií vyvažovať negatívne nastavený verejný diskurz. Rozhovor s právničkou Zuzanou Števulovou z Ligy za ľudské práva na portáli www.topky.sk bol napríklad vedený tak, aby objasňoval pojmy súvisiace s príchodom utečencov do Európy. Okrem toho približoval aj kontext integrácie a príklady úspešných
cudzincov, ktorí na Slovensko prišli ako utečenci. Tým dávali téme ľudský rozmer, pričom utečencov individualizovali a humanizovali. Priestor odborníkom dával aj portál www.sme.sk. Spôsob kladenia otázok v rozhovore so Zuzanou Vatráľovou, riaditeľkou Medzinárodnej organizácie pre migráciu, naznačuje snahu vyvrátiť najčastejšie obavy obyvateľstva, napríklad strach z kultúrnej rozmanitosti. Portál priniesol vo viacerých článkoch vyjadrenia ľudí z praxe, ktorí s utečencami na Slovensku pracujú a poskytujú im integračné služby. Prostredníctvom odborníkov tak utečenci dostali hlas, ktorý v danom období v médiách inak úplne absentoval. Médiá teda vyberajú, odmietajú alebo kladú dôraz na špecifické témy, na ich rozsah a frekvenciu informovania, pričom utečenci a migranti nemali žiadny zásadný vplyv na to, akým spôsobom boli zobrazovaní oni a ich konanie či motivácie (Costas a Baker, 2008).

 

 

3.6. Kvantifikátory a kolektívne metafory 

 

Aj pri istej miere používania prostriedkov humanizácie a individualizácie utečencov, ktorá bola prítomná v analyzovaných článkoch, dominantným zostávalo diskurzívne konštruovanie utečencov prostredníctvom kolektívnych prírodných metafor „masy“, „(masívnej) vlny“, „prílevu“, „prílivu“. Tieto pojmy zbavujú utečencov individuality a ľudskej jedinečnosti, vytvárajú z nich uniformnú kolektívnu entitu. Čitatelia si pritom nepamätajú doslovné znenie mediálnych textov, ale ich vlastné porozumenie a interpretácie obsahu textu. Zdá sa teda, že jedným z kľúčových faktorov ovplyvňujúcich porozumenie a zapamätávanie čitateľov, je frekvencia špecifických reprezentácií utečencov. Pojmy ako masa, (masívna) vlna, prílev, príliv patrili k najčastejšie používaným pri pokrývaní témy príchodu utečencov
do Európy. Tento typ používania pojmov, tzv. kolokácie (teda spájanie slov, napr. prílev-utečencov), fungujú ako spúšťač podvedomých asociácií (t. j. keď sa povie jedno slovo,
asociuje sa nám aj to, ktoré sa s ním často používa), čím sa určitý diskurz udržiava (Costas a Baker, 2008).

 

4. Politici o utečencoch

 

Nasledujúca podkapitola sa venuje vyjadreniam politických aktérov, ktoré v sledovanom období priniesli analyzované články. Pozornosť som nezameriavala na vyjadrenia autorov článkov a mediálnych komentátorov, len na priame výroky politických aktérov. Je zrejmé, že materiál na analýzu je pomerne úzky a nie kompletný, keďže nezahŕňa ďalšie rozmanité diskurzívne akty politických aktérov (napr. blogy, parlamentné rozpravy či kompletné tlačové konferencie). Mojou ambíciou preto nie je komplexná analýza politického diskurzu, ale pre krátkosť priestoru skôr sonda do jeho výseku.

 

4.1. Otázky solidarity

 

Otázka solidarity bola jednou z dominantných tém politického diskurzu v sledovanom období, avšak keď politici hovorili o solidarite, vo väčšine prípadov odkazovali na solidaritu
s krajinami na vonkajších hraniciach Schengenu, do ktorých na jeseň 2015 prichádzalo najviac utečencov. Volanie po väčšej solidarite s krajinami s najväčšími počtami prijatých utečencov bolo marginálne. Prevažujúcim diskurzom bolo spochybňovanie toho, ako si štáty na vonkajšej hranici Schengenu plnia svoje záväzky v súvislosti s ochranou hraníc, objavili sa tiež podozrenia zo sprenevery finančných zdrojov alokovaných na ich ochranu:

 

Zároveň by Európska únia mala skontrolovať, ako boli vynaložené a kde sa stratili
každoročne prideľované peniaze Grécku a Taliansku z rozpočtu únie na ochranu južnej morskej hranice, keď zrazu je v Európskej únii toľko nelegálnych imigrantov (Anton Martvoň).
“ (Sme.sk, 2015g)

Nedostatočné plnenie si svojich povinností využívali aktéri politického diskurzu na zbavenie sa zodpovednosti za riešenia, pričom argumentovali tým, že Slovensko si svoje záväzky
v oblasti zabezpečenia východnej hranice s Ukrajinou plní, a preto „právom žiada, aby sa hranice Schengenu riadne chránili“ (Sme.sk, 2015c). Slovensko rámcovali v pozitívnom svetle v kontraste k ostatným štátom ako svedomitého člena EÚ, ktorý si plní všetky svoje povinnosti, ale mal by doplácať na tých, ktorí tak nerobia. V tomto naratíve je prítomná istá miera vnímanej nespravodlivosti či krivdy. V porovnaní s ochranou východnej hranice o dl´žke 97 km pritom predstavuje ochrana južnej (pobrežnej) hranice o dl´žke niekoľko tisíc kilometrov úplne inú výzvu. Tieto fakty neposkytovali ani médiá, ktoré uvedené vyjadrenia priniesli.

     Zodpovednosť za riešenie tzv. utečeneckej krízy napríklad premiér pripisoval krajinám
na vonkajších hraniciach Schengenu – Taliansku a Grécku, v ktorých navrhol zriadenie záchytných táborov, kde sa budú utečenci identifikovať a rozdeľovať (Sme.sk, 2015a).

     Pozícia R. Fica naznačuje, že politickí aktéri mali pomerne limitované vnímanie globálnej zodpovednosti. Globalizácia a prepojenosť jednotlivých častí sveta totiž vyžaduje aj redefiníciu politickej zodpovednosti vlád voči svojim občanom. Globálna politická zodpovednosť predpokladá tiež vyrovnávanie sa s otázkou udržiavania alebo vzdávania sa časti suverenity v rozhodovaní v záujme dosiahnutia riešení. A vo vzťahu k efektívnemu riešeniu globálnych otázok, akou nútená migrácia nepochybne je, je nevyhnutné zdieľať časť rozhodovacej suverenity, či už s medzinárodnými agentúrami alebo nadnárodnými súbormi pravidiel (Bearsworth, 2015). Rozhodnutia na týchto úrovniach pritom nie sú arbitrárne, ale sú predmetom negociácií za účasti členov spoločenstva (napríklad EÚ).

     Zbavovanie sa zodpovednosti vo vzťahu ku globálnej otázke prijímania utečencov naznačuje aj konštruovanie Slovenska ako slabej krajiny, ktorá nemá kapacitu prispieť k riešeniam (a teda nemá ani takú zodpovednosť ako silnejšie a bohatšie krajiny), a nie ako krajiny, ktorá má potenciál (a teda aj zodpovednosť), ktorý môže v tejto súvislosti využiť. Pozitívne rámcovanie Slovenska však bolo v sledovanom období marginálne a tento diskurz sa vyskytol ojedinele len vo vyjadrení prezidenta zo 7. septembra 2015, verejnej ochrankyne práv (Sme.sk, 2015h) a dvoch poslancov, Martina Poliačika (Poliačik, 2015) a Rudolfa Chmela (Sme.sk, 2015h).

     Ako argument na odmietnutie kvót či dobrovoľného prijímania utečencov sa používala neschopnosť krajiny riešiť vnútroštátne a vnútrospoločenské výzvy, akou je napríklad integrácia Rómov. Tento argument zostával v rovine konštatovania neschopnosti:

 

My nie sme schopní integrovať Rómov, tak sa netvárme, že sme schopní integrovať
niekoho, kto sem príde s úplne iným náboženstvom a tradíciami (Robert Fico).
“ (Kováč, 2015).

 

V iných kontextoch, napríklad pri téme nezamestnanosti, premiér sociálne vylúčenie Rómov použil v diskurze ako prekážku rozvoja krajiny, a ako zdôvodnenie rastúcej nezamestnanosti, pričom vinu implicitne pripisoval samotným Rómom (pozri napr. Folentová, 2014).
V prípade, keď by Slovensko malo prijať určitý počet utečencov, zase vyhovoval naratív „neintegrácie Rómov“, avšak premiér implicitne priznával „našu neschopnosť“ („nie sme schopní integrovať Rómov“, viď citát vyššie). Podobne ako migrácia, aj sociálne vylúčenie sa účelovo využilo na dosiahnutie potrebných politických cieľov.

 

4.2. Odmietanie kvót

 

Jednou z najdominantnejších tém politického diskurzu bolo odmietanie kvót, avšak v sledovanom období väčšinou bez zdôvodnenia či argumentácie.

 

Ponúkame spoluprácu, ale prečo by som ja mal byť človek, ktorý príde kvákať do Bruselu len to, čo chce počuť niekto iný? Toto nie je sebecké. Všetkým, čo potrebujú ochranu života, zdravia či slobody, sme pripravení pomôcť, ale kvóty nie sú žiadnym riešením (Robert Fico).“ (Aktuality.sk, 2015a)

 

Premiér zdôraznil dobrú vôľu Slovenska spolupracovať a ochotu pomôcť, ale len v podobe, aká by vyhovovala nám. Do úvahy nebral potreby a záujmy iných štátov v oblasti prijímania utečencov, pričom sa vymedzil voči (prípadnému alebo reálnemu) označovaniu tohto postoja za sebecký.

     Politickí aktéri boli pomerne jednotní vo vyjadreniach, že kvóty nie sú žiadnym riešením, prípadne, že nie sú dobrým riešením, a to bez ohľadu na stranícku príslušnosť. Najmä premiér prezentoval kvóty ako niečo, o čom nemáme možnosť urobiť suverénne rozhodnutie. Zdôrazňovanie tohto aspektu vo viacerých jeho vyjadreniach obsiahnutých v analyzovanom materiáli (pozri napr. Aktuality.sk, 2015b o „nanucovaní povinných kvót“ a o „integrácii nasilu“) naznačuje, že kvóty boli problémom práve kvôli vnímanému nedostatku suverenity
v rozhodovaní. Premiér zároveň poukázal na principiálnosť postoja slovenskej vlády, ktorá nebude niečo robiť len preto, že to chce niekto iný. Tento postoj sa objavil aj vo vyjadreniach Antona Martvoňa, v ktorých prezentoval Slovensko ako „bojovníka do posledného dychu“:

 

V rámci Európskej únie nám neostáva veľa spojencov a reálne hrozí, že tlaku zo strany členských štátov, do ktorých migranti smerujú, budeme v poslednej fáze čeliť osamotení (Anton Martvoň).“ (Sme.sk, 2015g)

 

Uvedený naratív je v línii politického diskurzu národnej identity, keď je zdôrazňovaná autonómia, suverenita a ochrana národných záujmov vis-á-vis členstvo Slovenska v EÚ. Zároveň zapadá do diskurzu neustáleho zápasu, ktorý slovenský národ musí zvádzať o svoje prežitie, čím sa implikuje ohrozenie a zároveň výnimočnosť alebo hrdinstvo (Chudžíková, 2013).

     Jediným zdôvodnením, ktoré pri odmietaní kvót politickí aktéri používali, boli záujmy samotných utečencov, resp. migrantov (či dokonca ekonomických migrantov), keďže tieto pojmy politickí lídri často používajú ako synonymá:

 

KDH rovnako ako slovenská vláda odmieta rozdeľovanie ekonomických migrantov na zá-klade povinných kvót. V prípade ekonomických migrantov je to proti zmyslu európskej azylovej politiky a proti cieľom samotných migrantov.‘“ (Ján Figeľ) (Sme.sk, 2015b)

 „Cieľom samotných migrantov“ bolo podľa aktérov politického diskurzu Rakúsko, Nemecko, či iné krajiny západnej Európy. V prípade odmietania kvót sa tento cieľ považoval
za legitímny a mal by byť rešpektovaný, keďže môže poslúžiť ako zdôvodnenie pozície Slovenska. V iných prípadoch sa však tento cieľ morálne spochybňoval ako vypočítavosť.

 

Prečo však, ak je niekto vo Francúzsku a tvrdí, že uteká pred hrozbou, potrebuje ísť
do tunela a uteká do Veľkej Británie? Necíti sa bezpečne vo Francúzsku? Nemôžeme
akceptovať, že sa niekto rozhodne prísť pracovať do Európy, nelegálne prekročí hranice
a my ho tu vítame (Robert Fico).
“ (Sme.sk, 2015a)

 

Aj toto rámcovanie dôvodov a mechanizmov migrácie, spolu s nedostatočným odborným zázemím (ktoré naznačuje nevyjasnenosť pojmov), svedčí o utilitaristickom uchopovaní témy. Ako uvádza KhosraviNik (2010), téma migrácie je umiestnená v rámci diskurzu politickej rivality, ktorý je prepojený na stranícku politiku. Téma prijímania utečencov sa
na jeseň roku 2015 stala nástrojom politického boja. Trend inštrumentalizácie utečencov bol potvrdený už v skorších analýzach v zahraničí. Costas a Baker (2008) napríklad analyzovali koreláciu medzi výskytom rôznych udalostí (prírodné katastrofy, teroristické útoky, ozbrojené konflikty a pod.) a rozsahom pokrytia migrácie v britskej tlači. K zvýšeniu frekvencie informovania však došlo aj pred britskými parlamentnými voľbami, keď sa migranti a utečenci stali súčasťou mediálnej kritiky vlády, teda súčasťou diskurzu politickej rivality. Migranti a utečenci sa premenili na jeden z nástrojov udržania politickej hegemónie, boli len témou politickej debaty, nie jej aktérom.

     Potreby utečencov sa nezohľadňovali ani pri riešeniach, ktoré politickí aktéri na Slovensku navrhovali, čo môže súvisieť s dehumanizáciou utečencov (viď nižšie) ako masy, ktorá nemá špecifické potreby. Zohľadňovali sa najmä záujmy a potreby „nás“ (in-group). Návrhy riešení sa takmer výlučne sústreďovali na udržanie utečencov za hranicami (finančná pomoc na technickú asistenciu a podporu lepšej ochrany vonkajších schengenských hraníc, podpora projektov stabilizácie krajín pôvodu utečencov, finančná a materiálna pomoc krajinám
s významnou populáciou utečencov). Ochrana hraníc a bezpečnosti domáceho obyvateľstva dostávala prioritu. Aj v prípade nastavenia pravidiel fungovania rakúskych utečeneckých táborov v blízkosti hraníc so Slovenskom sa tieto pravidlá posudzovali z hľadiska ohrozenia či neohrozenia domáceho obyvateľstva:

 

„ ‚V týchto zariadeniach je naozaj veľmi striktný poriadok, ak ho nieto nedodrží, siaha sa na peniaze. Ak ide o vážnejší problém, okamžite nastupuje polícia a takýto človek sa
presunie do centrálneho záchytného tábora. Ostávajú len ľudia, ktorí režim dodržiavajú,
povedal po stretnutí Frešo s tým, že takýto systém je podľa neho humánny a férový voči rakúskym i slovenským obyvateľom.“ (Sme.sk, 2015f)

 

Utečenci z posudzovania férovosti a humánnosti pravidiel vypadli, resp. v ňom ani nikdy nefigurovali. Práve ich sa pritom systém správy utečeneckých táborov týkal najviac. Pravidlá sa síce vzťahovali len na nich, ale zvažovali sa len dopady pravidiel na iných („nás“). Médiá nekonfrontovali jednostranný dôraz na zabezpečenie poriadku a ochrany. Nedodávali humanitárny kontext a potrebu zabezpečenia dôstojných podmienok pre utečencov.

     Takáto konceptualizácia bola v súlade s celkovým konštruovaním utečencov v politickom aj mediálnom diskurze, v ktorom nemajú individuálnu tvár ani hlas. Ani jeden z analyzovaných článkov nepriniesol vyjadrenia utečencov či bývalých utečencov usadených na Slovensku. Priestor v médiách v niektorých prípadoch dostávali vyjadrenia odborníkov na migráciu či ľudí z praxe, ktorí poskytujú utečencom na Slovensku asistenciu. Do istej miery tak sprostredkovali ich hlas, keď priblížili ich skúsenosti so životom a integráciou na Slovensku. Stále to však zostávalo v rovine hovorenia o „nich“).

 

4.3. Utečenci ako protiklad ekonomických migrantov 

 

Utečenci boli v sledovanom období konštruovaní ako zúfalí „chudáci“ potrebujúci okamžitú pomoc, zdôrazňoval sa humanitárny rozmer. Využívali sa pojmy ako „ľudia v núdzi“, „pomoc“, čo dodalo politickému diskurzu rozmer ľudskosti.

     Rámcovanie utečencov cez optiku pomoci síce bolo časté, avšak zvyčajne bolo spojené aj s požiadavkou dôsledného rozlišovania medzi utečencami, ktorí pomoc potrebujú, a ekonomickými migrantmi, ktorí ju nepotrebujú. V rámci debaty o migrácii veľmi rýchlo došlo
k (re)definovaniu pojmu „ekonomický migrant“. Ekonomickí migranti boli démonizovaní ako „príživníci“, ktorí do Európy prichádzajú len za vidinou lepších ekonomických vyhliadok. Tento motív migrácie sa nepovažoval za legitímny.

     Na potrebe rýchleho vyhosťovania ekonomických migrantov sa zhodli všetci aktéri politického diskurzu, vrátane tých, ktorí v iných aspektoch vybočovali z prevažujúcich trendov a boli prijímaniu utečencov naklonení. Kultúra nedôvery a spochybňovania kredibility a legitimity motívov prichádzajúcich migrantov a utečencov teda prenikala celým politickým spektrom. Tento typ konštruovania migrantov a utečencov v politickom diskurze je známy aj z iných krajín, napríklad Veľkej Británie (Cohen, 2002). V otázke prijímania utečencov, ktoré spadá pod azylovú legislatívu, je dôležité rozlišovať medzi tými, ktorým má byť udelená medzinárodná ochrana, a tými, ktoré podmienky na jej udelenie nespl´ňajú. Spochybňovanie ekonomických motívov migrácie vo všeobecnosti ako nelegitímnych však môže mať dopad na vnímanie migrantov prichádzajúcich na Slovensko s povolením na pobyt za účelom zamestnania alebo podnikania. Ich počet pritom na Slovensku každoročne stúpa (počet platných pobytov za účelom zamestnania a podnikania stúpol z 5 467 k 30. júnu 2015
na 7 210 k 30. júnu 2016, ÚHCP, 2016).

     Politickí aktéri, najmä premiér, zároveň ako fakt uvádzali, že 90 až 95 percent z tých, ktorí v roku 2015 prišli do Európy, boli ekonomickí migranti. Tento údaj prezentovali ako všeobecne platnú, nespochybniteľnú, sociálne zdieľanú pravdu („všetci vieme, že...“), hoci neposkytli žiadne zdroje, ktoré by toto tvrdenie podporili. Ak majú čitatelia prístup len
k tomuto typu tvrdení, môžu sa skutočne zovšeobecniť na sociálne zdieľané poznanie a abstraktné reprezentácie (Van Dijk, 2002).

 

Otázka je, ako sa postaviť k mase možno viac ako jedného milióna ľudí. Či otvoríme
náruč a povieme, že všetkých berieme, alebo sa budeme správať racionálne a solidárne. To znamená, že musíme identifikovať, kto je ohrozený utečenec. Trpí hladom ten, kto nájde 5000 eur na pašeráka? Pozrite, koľko je tam mladých mužov, ktorí prichádzajú hľadať si prácu, je ich medzi nimi 90 percent (Robert Fico).
“ (Sme.sk, 2015a)

 

Vyjadrenie „trpí hladom ten, kto nájde 5 000 eur na pašeráka?“ naznačovalo, že tých, ktorí trpia hladom, by bolo možné považovať za ohrozených. Takí však údajne medzi utečencami neboli, lebo mali peniaze na zaplatenie prevádzačov. Spomínaný údaj spochybnil
v analyzovanom období len prezident vo svojom prejave zo 7. septembra 2015 a poslanec NR SR Martin Poliačik vo svojom blogu z 5. septembra 2015 (Poliačik, 2015). Pri rozlišovaní utečencov a ekonomických migrantov politickí aktéri zdôrazňovali pripravenosť Slovenska „pomôcť tým, ktorí to naozaj potrebujú“, pričom táto solidarita často zostávala
v deklaratívnej rovine. Vzhľadom na to, že viacerí politickí aktéri sa odvolávali na údaj, že 90 až 95 percent sú ekonomickí migranti, bol za deklarovanou solidaritou implicitný predpoklad, že ju v realite nikdy nebudú musieť prejaviť.

     Okrem konceptu pomoci sa aj v politickom, podobne ako v mediálnom, diskurze využívali kvantifikátory a kolektívne metafory, ktoré vedú k dehumanizácii utečencov ako skupiny bez kapacity racionálne konať. Priznanie racionality konania utečencov bolo prítomné
v jedinom prípade, a tým bol prejav prezidenta zo 7. septembra 2015, v ktorom zdôraznil:

 

Ale položme si otázku: koľko ľudí u nás by nevynaložilo všetok svoj majetok, ak by im
a ich rodinám hrozila smrť? A koľko rodičov by neposkytlo prostriedky aspoň na záchranu svojich detí? Urobil by to každý, kto by mal takúto možnosť (Andrej Kiska).
“ (Sme.sk, 2015e).

 

Okrem racionality konania v tomto prejave navyše prezident pripodobnil utečencov
k „nám“, keď povedal, že konajú tak, ako by sme v podobnej situácii konali my. Okrem humanizácie utečencov tak symbolicky zmenšil priepasť medzi in-group a out-group, čo je opačnou diskurzívnou stratégiou, ako využívali ostatní politickí aktéri.

     K spomínaným kvantifikátorom patria pojmy ako „masa“, „prílev“, „(masívna) vlna“, „záplava“, „milión“, ktoré používali aktéri politického aj mediálneho diskurzu bez rozdielu, dokonca aj tí, ktorí boli prijímaniu utečencov naklonení (napríklad prezident). Utečenci boli individualizovaní zriedkavo – vtedy sa hovorilo o „mužoch, ženách a deťoch“ alebo
o „konkrétnych ľuďoch“. V jednom prípade minister vnútra povedal:

 

(U)tečenci nie sú zrnká piesku, ryža alebo nejaká komodita, ktorú musíme prerozdeliť. Sú to živí ľudia s väzbami na príbuzných, náboženstvo, kultúru. (...) Na konci dňa s kvótami budú najviac nespokojní utečenci, a predsa o nich ide (Robert Kaliňák).“ (Sme.sk, 2015c).

 

V tomto prípade však išlo o účelovú individualizáciu na zdôvodnenie odmietania systému kvót. Kvantifikačné diskurzívne praktiky sú typickou zložkou reprezentácie migrantov, resp. utečencov napríklad v mediálnom diskurze vo Veľkej Británii (Gartrell, 2016).

     Aj diskurz „pomoci tým, ktorí to potrebujú“ bol selektívny, keď sa vyzdvihovali kresťania ako najohrozenejšia skupina. Pomoc len pre kresťanských utečencov zdôvodňovali politickí aktéri dvojako: 1) cieleným prenasledovaním kresťanov na území ovládanom tzv. Islamským štátom a 2) predpokladom úspešnej integrácie z dôvodu „kultúrnej a náboženskej blízkosti.“

     V Sýrii však jediné ohrozenie nepredstavuje len tzv. Islamský štát. Správy ľudskoprávnych organizácií už v roku 2014 potvrdili útoky na civilistov (bez rozdielu vierovyznania), plošné používanie zbraní, arbitrárne zatýkanie či mučenie, ktoré páchali tak skupiny v mene vlády, ako aj neštátne ozbrojené skupiny (Human Rights Watch, 2015). Kresťania teda zďaleka nepredstavovali jedinú ohrozenú skupinu. Miera deštrukcie krajiny navyše v Sýrii nadobudla také rozmery, že už v roku 2015 neumožňovala dôstojný a bezpečný život.

     Predpoklad politických aktérov, že blízkovýchodní kresťania sa na Slovensku úspešne integrujú práve preto, že sú kresťania, opäť naznačil nedostatočné odborné zázemie v oblasti integrácie migrantov. Podobnosť vierovyznania nepochybne môže byť katalyzátorom integrácie na Slovensku, avšak v žiadnom prípade nemôže byť postačujúcim faktorom. Takáto interpretácia naznačuje veľmi zjednodušené a lineárne vnímanie integrácie, ktorá je však, práve naopak, komplexom previazaných procesov a zmien na oboch stranách – teda
na strane prijímajúcej spoločnosti, aj na strane prichádzajúcich migrantov. Pripisovanie takéhoto významu vierovyznaniu zároveň naznačuje esencialistickú interpretáciu kultúry – kresťania boli rámcovaní ako homogénna skupina bez ohľadu na iné kultúrne, politické, socio-ekonomické či geografické vplyvy.

 

4.4. Kontextualizácia vyjadrení politických aktérov

 

Ako uvádzam vyššie v časti venovanej metodológii, v sledovanom období tvorili značnú časť publikovaných článkov prebraté agentúrne správy, do ktorých už jednotlivé médiá nevkladali autorský obsah. Politickí aktéri tak dostávali pomerne široký priestor na komunikáciu svojich postojov k prijímaniu utečencov bez toho, aby boli uvádzané v kontexte či akokoľvek rámcované.

     Ku kontextualizácii politického diskurzu, teda k vytváraniu mediálnych vkladov, v istej miere dochádzalo v autorských článkoch, v ktorých žurnalisti napríklad upozornili na spolitizovanie témy utečencov v rámci predvolebného boja (Krbatová, 2015). Autorské texty obidvoch analyzovaných portálov (www.sme.sk a www.aktuality.sk) boli pomerne kritické
k odmietavému postoju vlády k prijímaniu utečencov na Slovensku. Upozorňovali na využívanie politiky strachu a dávali priestor aj alternatívnemu diskurzu, aj keď v menšej miere. Alternatívny politický diskurz bol však v sledovanom období mimoriadne limitovaný a predstavoval ho najmä prezident (prejavom zo 7. septembra 2015) a ojedinele niekoľko poslancov, napríklad Martin Poliačik (blog z 5. septembra 2015) a Rudolf Chmel, ktorý sa spolu
s verejnou ochrankyňou práv Janou Dubovcovou pripojil k Výzve k ľudskosti.

 

5. Záver

 

     Kapitola prináša náhľad do výseku politického a mediálneho diskurzu o utečencoch
na Slovensku zo septembra 2015, keď sa oba tieto diskurzy začali vo väčšej miere formovať. Vzhľadom na priestorové limity nemá kapitola ambíciu byť vyčerpávajúcou či reprezentatívnou analýzou, ale skôr sondou do časti diskurzu.

     V oboch diskurzoch možno identifikovať niekoľko spoločných prvkov. Jedným z nich je využívanie kolektívnych prírodných metafor pri rámcovaní utečencov prichádzajúcich
do Európy – „vlna“, „príliv“, prílev“. Z utečencov sa tak stala „masa bez tváre“, s čím súvisí aj absentujúci hlas utečencov v médiách. Hlas dostávali len sprostredkovane cez odborníkov na migráciu alebo ľudí z mimovládnych organizácií, ktorí na Slovensku s utečencami pracujú a poskytujú im integračné služby. Jedným z možných vysvetlení, prečo vyjadrenia utečencov v médiách chýbali, je, že na Slovensko v tom čase reálne neprichádzali. Hlas však nedostávali ani bývalí utečenci alebo migranti usadení na Slovensku, ktorých vyjadrenia by mohli byť relevantným príspevkom k diskurzu. Je však možné, že v emocionálne vypätej spoločenskej atmosfére sa cudzinci žijúci na Slovensku odmietli pre médiá vyjadriť. Okrem toho treba brať do úvahy aj to, že väčšina pracovníkov médií pochádza
z majoritnej spoločnosti a z tejto pozície (identity) aj implicitne uvažuje a koná. Je teda väčšia pravdepodobnosť, že oslovia a odcitujú zástupcov a inštitúcie väčšinovej spoločnosti (van Dijk, 1989a).

     Často diskutovanou témou bola solidarita, ktorá sa však väčšinou obmedzovala na solidaritu s inými krajinami. Diskurz solidarity s konkrétnymi ľuďmi (utečencami) bol pomerne marginálny, čo pravdepodobne súvisí s ich rámcovaním ako kolektívnej entity, ktorá nemá taký potenciál vyvolávať v ľuďoch empatiu ako individuálne príbehy či situácie. Rámcovanie utečencov ako „masy“ zároveň implikovalo istú homogenitu, hoci v septembri 2015 ešte nedochádzalo k etnizácii témy utečencov. Ojedinelé náznaky, že téma bude redukovaná
na otázku kultúrnej nadradenosti Európanov (Slovákov) a nekompatibility predovšetkým islamu s „našou“ kultúrou sa síce objavovali (napríklad vo vyjadreniach premiéra R. Fica), ale v tom čase boli marginálne.

     Význam skúmania politického diskurzu spočíva najmä v odhaľovaní úlohy politických aktérov pri vytváraní sociálneho poznania, pri formovaní medziskupinových vzťahov a sociálnej súdržnosti. Práve formovaním sociálneho poznania sa totiž formujú aj vzťahy symbolickej (ale aj reálnej) moci v spoločnosti. Kľúčovým aspektom je prístup k diskurzu, teda to, kto ho môže tvoriť, ovplyvňovať. Práve tento aspekt spočíva v rukách politických elít, ktoré vďaka nemu kontrolujú kontext, v akom sa diskurz odohráva (van Dijk, 1996). Politickí aktéri majú moc posúvať hranice prijateľného, legitimizovať rôzne typy a formy vyjadrení a rétoriky, a tiež vytvárať právne normy, ktoré na formálnejšej úrovni regulujú medziskupinové vzťahy. Politické elity zo svojej pozície moci teda môžu kontrolovať diskurz napríklad tým, že zadefinujú konkrétny diskurzívny akt (napr. v prípade zákona alebo verejnej politiky), cieľové skupiny (napr. „neprispôsobiví Rómovia“), určia úlohy jednotlivých in-štitúcií v napl´ňaní konkrétnych opatrení (napr. implementáciou tzv. „rómskej reformy”
poveria silový rezort, ministerstvo vnútra), tým, koho prizvú k tvorbe verejnej politiky a ako  zadefinujú úlohy jednotlivých skupín (napr. o menšinách zvyčajne rozhoduje väčšina). Prostredníctvom týchto stratégií politické elity manažujú reprezentácie sociálnych skupín.

     Keďže verejnosť zvyčajne nemá prístup k tomuto tzv. elitnému diskurzu, do hry vstupujú médiá ako sprostredkovatelia politických aktérov. Akú úlohu však médiá zohrávajú alebo by mali zohrávať vo vzťahu k spôsobu spracúvania a rámcovania politických vyjadrení? Majú zodpovednosť za vyvažovanie či korigovanie vyjadrení politických aktérov?

     Ako uvádza van Dijk (1989a), médiá neopisujú či nesprostredkúvajú správy pasívne, ale aktívne sa podieľajú na ich (re)konštruovaní. V analyzovanom materiáli sa však ukázalo, že veľká časť správ o vyjadreniach politických aktérov bola len pasívne prebratá z agentúrnych správ bez špecifického obsahového vkladu daného média. Médiá pritom majú potenciál, autonómiu, a zrejme aj spoločenskú zodpovednosť neposkytovať nekriticky politickým aktérom fórum pre komunikáciu, ale uvádzať tieto vyjadrenia v kontexte, korigovať ich, ak sú nesprávne, nepodložené, vnútorne rozporné, či priamo zavádzajúce. Potreba takéhoto prístupu je mimoriadne dôležitá v prípadoch, keď sa komplexná téma ako prijímanie utečencov stane nástrojom politickej rivality bez ohľadu na spoločenské dôsledky. Analyzované médiá sa v sledovanom období o kontextualizáciu vyjadrení politických aktérov do istej miery snažili v autorských článkoch, avšak prevažovali prebraté agentúrne texty. Dnes vidíme mieru polarizácie spoločnosti nad otázkou prijímania utečencov, ktorú spôsobilo rámcovanie tejto témy v politickom a mediálnom diskurze.

 

 

Literatúra

 

Aktuality.sk (2015a): Ten, čo trpí hladom, má 5000 eur na pašeráka? Pýta sa Fico. 5. 9. 2015. Dostupné na http://www.aktuality.sk/clanok/303483/ten-co-trpi-hladom-ma-5000-eur-na-paseraka-pyta-sa-fico/

Aktuality.sk (2015b): Utečenci tu nechcú zostať, tak načo sú nám kvóty? Pýta sa premiér Fico. 6. 9. 2015. Dostupné nahttp://www.aktuality.sk/clanok/303528/fico-nadalej-odmieta-kvoty-na-utecencov/

Bearsworth, Richard (2015): From Moral to Political Responsibility in a Globalized Age in: Ethics&International Affairs, 29, 1, pp. 71-92.

Chudžíková, Alena (2013): Construction of National Identity in the Political Discourse in Slovakia. Dostupné na http://www.ceeidentity.eu/sites/default/files/downloads/cs_-_sk.pdf

Cohen, Stanley (2002): Folk Devils and Moral Panics. Third edition. Oxon: Routledge.

Costas, Gabrielatos – Baker, Paul (2008): Fleeing, Sneaking, Flooding: Corpus Analysis of Discursive Construction of Refugees and Asylum Seekers in the UK Press, 1996-2005 in: Journal of English Linguistics, 36, 5, pp. 5-38.

Folentová, Veronika (2015): Fico vidí za vysokou nezamestnanosťou Rómov. Štátny inštitút hovorí niečo iné in: Sme Ekonomika, 17. 2. 2014. Dostupné na http://ekonomika.sme.sk/c/7106594/fico-vidi-za-vysokou-nezamestnanostou-romov-statny-institut-hovori-nieco-ine.html

Gartrell, Hester (2016): Muslim or Migrant? An Exploration Syrian Refugees in the British Press in: Oxford Monitor of Forced Migration, 6, 1, pp. 8-21.

Human Rights Watch (2015): Syria. Country Summary. Január 2015. Dostupné na https://www.hrw.org/world-report/2015/country-chapters/syria

KhosraviNik, Majid (2010): The representation of refugees, asylum seekers and immigrants in British newspapers: a critical discourse analysis in: Journal of Language and Politics, 9, 1, pp. 1-28.

Kern, Miroslav (2015): V dodávke v Rakúsku zahynulo 71 utečencov, v Maďarsku zatkli aj vodiča in: Denník N, 27. 8. 2015. Dostupné na https://dennikn.sk/224724/v-slovenskom-nakladnom-aute-v-rakusku-nasli-50-mrtvych-utecencov/

Kováč, Peter (2015): Fico hovorí aj o vojenskom zásahu (utečenecká kríza – víkendové fakty) in: Sme.sk, 6. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7993540/fico-hovori-aj-o-vojenskom-zasahu-utecenecka-kriza-vikendove-fakty.html

Krbatová, L. (2015): Utečenecká kríza môže ovplyvniť aj výsledky volieb in: Sme.sk, 3. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990591/utecenecka-kriza-moze-ovplyvnit-aj-vysledky-volieb.html

Kyseľ, Tomáš (2015): Fico utečencov odmieta, Slováci sa na ich biedu už nechcú len prizerať in: Aktuality.sk, 3. 9. 2015.Dostupné na http://www.aktuality.sk/clanok/303271/fico-utecencov-nechce-slovaci-sa-na-ich-biedu-nechcu-len-prizerat/

Lewis, Seth, C. – Westlund, Oscar (2015): Actors, Actants, Audiences, and Activities in Cross-Media News Work in: Digital Journalism, 3, 1, pp. 19-37.

Matkovská, Zuzana (2015): V Malackách rastie stanový tábor pre 600 ľudí, ministerstvo je na informácie skúpe in: Sme.sk, 9. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7996850/v-malackach-rastie-stanovy-tabor-pre-600-ludi-ministerstvo-je-na-informacie-skupe.html

McQuail, Denis (1999): Úvod do teorie masové komunikace. 1. vyd. Praha: Portál.

Mikeš, Zolo (2015): Nedostatok solidarity s utečencami by mohol výjsť Slovensko draho in: Aktuality.sk, 4. 9. 2015.Dostupné na http://www.aktuality.sk/clanok/303369/komentar-nedostatok-solidarity-s-utecencami-by-mohol-vyjst-slovensko-draho/

Poliačik, Martin (2015): Hanbím sa za premiéra Fica in: Aktuality.sk, 5. 9. 2015.Dostupné na http://www.aktuality.sk/clanok/303480/komentar-hanbim-sa-za-premiera-fica/

Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície (ÚHCP) (2016): Štatistický prehľad legálnej a nelegálnej migrácie v Slovenskej republike. I. polrok 2016. Dostupné na http://www.minv.sk/swift_data/source/policia/hranicna_a_cudzinecka_policia/rocenky/rok_2016/2016-I.%20polrok-UHCP-SK.pdf

Sme.sk (2015a): Fico: Je otázne, či trpí hladom ten, kto má päťtisíc eur na pašeráka. 5. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7992429/fico-je-otazne-ci-trpi-hladom-ten-kto-ma-pattisic-eur-na-paseraka.html

Sme.sk (2015b): KDH chce na úvod schôdze rokovať o utečencoch. 3. 9. 2015.Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990177/kdh-chce-na-uvod-schodze-rokovat-o-utecencoch.html

Sme.sk (2015c): KDH s kvótami nesúhlasí, Bugár nevidí aktívnu pomoc vlády. 9. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7996803/kdh-s-kvotami-nesuhlasi-bugar-nevidi-aktivnu-pomoc-vlady.html

Sme.sk (2015d): Neriešenie problému s utečencami vyvolá nepokoje, myslí si Škripek. 3. 9. 2015.Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990062/neriesenie-problemu-s-utecencami-vyvola-nepokoje-mysli-si-skripek.html

Sme.sk (2015e): Prečítajte si vyhlásenie prezidenta k utečeneckej kríze. 7. 9. 2015.Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7993904/precitajte-si-vyhlasenie-prezidenta-kisku-k-uteceneckej-krize.html

Sme.sk (2015f): Slovenskí starostovia sa informovali v utečeneckom tábore v Bergu. 3. 9. 2015.Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990558/slovenski-starostovia-sa-informovali-o-uteceneckom-tabore-v-bergu.html

Sme.sk (2015g): V4 by mala žiadať vysťahovanie ekonomických migrantov, myslí si Martvoň. 3. 9. 2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990132/v4-by-mala-ziadat-vystahovanie-ekonomickych-migrantov-mysli-si-martvon.html

Sme.sk (2015h): Ombudsmanka a Rudolf Chmel sa pripojili k Výzve k ľudskosti. 3. 9 .2015. Dostupné na http://domov.sme.sk/c/7990497/ombudsmanka-a-rudolf-chmel-sa-pripojili-k-vyzve-k-ludskosti.html

Tajfel, Henri (1982): Social identity and intergroup relations. Cambridge: Cambridge University Press.

Van Dijk, Teun (1989a): Mediating racism. The role of the media in the reproduction of racism in: Wodak, Ruth (ed.): Language, Power and Ideology. Studies in Political Discourse. Amsterdam/Filadelfia: John Benjamins Publishing Company,pp. 199-226.

Van Dijk, Teun (1995): Power and the News Media in: Paletz, David L. (ed.): Political Communication and Action. Cresskill, NJ: Hampton Press, pp. 9-36.

Van Dijk, Teun (1996): Discourse, Power and Access in: Caldas-Coulthrad, Carmen Rosa – Coulthard, Malcolm (eds.): Texts and Practices: Readings in Critical Discourse Analysis. Londýn: Routledge, pp. 84-106.

Van Dijk, Teun (2002): Political Discourse and Political Cognition in: Chilton, Paul A. – Schäffner, Christina(eds.): Politics as Text and Talk. Analytical approaches to political discourse.Amsterdam: Benjamins, pp. 204-236.

Van Dijk, Teun (1997): What is political discourse analysis? Key-note address Congress Political Linguistics. Antwerp, 7-9 December 1995 in: Blommaert, Jan - Bulcaen, Chris (eds.): Political linguistics. Amsterdam: Benjamins, pp. 11-52.

Van Dijk, Teun (1989b): Social cognition and discourse in: Giles, Howard & Robinson, Peter (eds.): Handbook of social psychology and language. Chichester: Wiley, pp. 163-183.

 


[1] Podľa http://online.aimmonitor.sk/

[2] V teórii sociálnej identity je in-group definovaná ako skupina, s ktorou sa jednotlivec identifikuje a do ktorej
   podľa svojho presvedčenia patrí. Out-group potom predstavuje skupinu „tých druhých“, s ktorými sa neidentifi-
   kuje a ktorí sú mimo jeho/jej skupiny. Sociálnopsychologické výskumy preukázali, že kategorizácia na in-group a
   out-group má zásadné dopady na sociálne interakcie a vzťahy, vrátane predsudkov, stereotypizácie a medzisku-
   pinových konfliktov (pozri napr. Tajfel, 1982).

Štúdia je súčasťou publikácie Otvorená krajina alebo nedobytná pevnosť? Slovensko, migranti a utečenci