Multikulti.sk

Články

Minimálna mzda ako nepriateľ Rómov

07.10.2015 - Róbert Chovanculiak (INESS – Inštitút ekonomických a spoločenských analýz)

Minimálna

foto: Tomáš Rafa

Diskriminácia vylúčených skupín je vo všeobecnosti negatívny fenomén, ktorý sa nepodarilo vykoreniť pravdepodobne ešte v žiadnej spoločnosti. Slovensko nie je výnimkou. V rámci našej spoločnosti patrí medzi najviac diskrimináciou ohrozenú skupinu rómske etnikum.

V tomto texte sa sústredíme na trh práce. Vo všeobecnosti na ňom existujú dva zdroje diskriminácie. Prvým zdrojom diskriminácie sú subjektívne predsudky. To znamená, že ľudia, ktorí sú za iných okolností rovnakí - rovnako produktívni zamestnanci - nečelia rovnakému prístupu pri dopyte po ich práci. Inak povedané, existuje diskriminovaná skupina, ktorá je rovnako produktívna ako nediskriminovaná, ale zamestnávatelia sa k nej chovajú ako keby bola menej produktívna.

Takáto diskriminácia je však za určitých podmienok neudržateľná a môže pretrvať na konkurenčnom trhu len krátkodobo. Zamestnávateľ so subjektívnymi predsudkami je totižto za svoju diskrimináciu finančne penalizovaný. Musí platiť za zamestnancov z majoritnej spoločnosti viac ako jeho kolegovia bez predsudkov, ktorí budú ochotní zamestnávať Rómov za nižšiu mzdu. V horizonte rokov tak bude existovať tendencia na zotrvanie na trhu predovšetkým u zamestnávateľov bez diskriminácie.

Druhým zdrojom diskriminácie je tzv. štatistická diskriminácia. Zamestnávateľ pri prijímaní ľudí do práce potrebuje vedieť určité informácie o potenciálnych zamestnancoch, aby dokázal posúdiť ich produktivitu. Získavanie týchto informácií je však nákladné. Zamestnávateľ sa preto môže rozhodnúť využiť informačné skratky a využiť informácie o priemerných charakteristikách skupiny, do ktorej potenciálny zamestnanec patrí. Takýto zamestnávateľ sa potom môže dopustiť (štatistickej) diskriminácie, aj keď nemá žiadne subjektívne predsudky.

Za predpokladu dostatočnej konkurencie na trhu práce, predstavuje odstraňovanie aj tohto typu diskriminácie ziskovú príležitosť pre zamestnávateľa. Ten môže totiž lepším procesom najímania než jeho konkurenti dokázať odhaliť skutočnú produktivitu potenciálneho zamestnanca z diskriminovanej skupiny a tak získať lepších zamestnancov a za nižšiu cenu ako konkurencia.

To však neznamená, že vyššie dva opísané spôsoby potláčania diskriminácie fungujú v realite dokonalo. To, čo existuje, je len ekonomizovaná tendencia na znižovanie diskriminácie. Táto tendencia bude o to väčšia, o čo menej bude narúšaná trhová konkurencia a o čo menšia bude nezamestnanosť. Na tomto mieste by sme však chceli preskúmať, či k tejto tendencii môže pomôcť aj zavedenie minimálnej mzdy (ako niektorí tvrdia) alebo naopak pôjde skôr o kontraproduktívne opatrenie.

Najskôr si v krátkosti opíšeme kontext vzniku minimálnej mzdy. Aj napriek tomu, že minimálna mzda je väčšinou obhajovaná ako nástroj pomoci chudobným a diskriminovaným, jej historický vývoj mal iný priebeh. Prvá plošná minimálna mzda v USA bola zavedená v roku 1931 (Davis-Bacon Act) s explicitným zámerom zabrániť afroamerickým pracujúcim v konkurencii bielym pracujúcim na federálnych stavebných projektoch. Bieli totiž boli členmi odborov a poberali oveľa vyššie mzdy, než za aké boli ochotní pracovať černosi z juhu.

Takéto zneužitie skutočných dopadov minimálnej mzdy sa však nespája len s USA. V roku 1925 bol prijatý zákon o minimálnej mzde v kanadskej provincii Britská Kolumbia so zámerom a aj skutočným efektom odstrániť japonských imigrantov z trhu práce v drevárskom priemysle. Rovnako minimálna mzda v Austrálii mala za úlohu chrániť životný štandard bielych obyvateľov pred „farebnou“ konkurenciou. Išlo predovšetkým o Číňanov, ktorí boli ochotní pracovať za výrazne menej ako domáci obyvatelia. Obdobný príbeh stojí za minimálnou mzdou aj v Južnej Afrike, kde počas apartheidu bieli zamestnanci v odboroch lobovali, aby bola minimálna mzda aplikovaná na všetky rasy a tak de facto vylúčili čiernych zamestnancov z trhu práce.

Dnes je tento pôvodný historický zámer potvrdený aj najnovšími empirickými štúdiami, ktoré sledujú priamo vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť diskriminovaných menšín v USA. Všetky z nich zistili negatívny efekt na zamestnanosť mladých Afroameričanov. (Burkhauser et al, 2000; Neumark and Wacher, 2007; Even and Macpherson, 2011).

Pozrime sa teraz, aké dopady bude mať politika minimálnej mzdy na dva vyššie opísané zdroje diskriminácie a tendencie, ktoré vytvára na trhu práce.

Ako píšeme v úvode, na konkurenčnom trhu v dlhom období bude existovať tendencia na vylúčenie diskriminujúcich zamestnávateľov so subjektívnymi predsudkami z trhu práce. Takíto zamestnávatelia by totiž sami seba penalizovali vyššími nákladmi. Tento záver však neplatí v prípade, ak na trhu práce existuje minimálna mzda. Pretože tá prikazuje pracovať za minimálnu, arbitrárne stanovenú mzdu a tým zabraňuje potenciálnym zamestnancom konkurovať si na základe mzdovej sadzby. Ak mzdy nie sú obmedzované minimálnou mzdou, tak tí, ktorí sú diskriminovaní, môžu ponúkať svoju prácu za nižšiu mzdu. To však robiť nemôžu, ak je výška minimálnej mzda stanovená zákonom. Následkom toho zamestnávatelia, ktorí chcú zamestnať diskriminovaných zamestnancov, nemajú výhodu a nebudú vytláčať zamestnávateľov so subjektívnymi predsudkami.

Výsledkom je stav, kedy je mzdová diskriminácia (teraz nemožná do úrovne minimálnej mzdy) nahradená diskrimináciou v zamestnávaní. Teda diskriminovaná skupina už síce nezarába menej, ale je nezamestnaná (efekt, ktorého sme svedkami na Slovensku).

Je zaujímavou skutočnosťou, že výsledky aplikácie minimálnej mzdy na trhu práce so štatistickou diskrimináciou sú v zásade rovnaké ako na trhu práce so subjektívnymi predsudkami. Minimálna mzda znova povedie k rozdielu v zamestnanosti medzi jednotlivcami z diskriminovanej a nediskriminovanej skupiny.

Aj keď mechanizmus, ktorým minimálna mzda v tomto prípade prinesie negatívne účinky, je trochu iný. Nezamestnanosť diskriminovanej skupiny nebude výsledkom odstránenia nákladov z diskriminujúcich zamestnávateľov, ale výsledkom zabrzdenia procesu signalizácie relatívnej produktivity zo strany diskriminovaných zamestnancov a procesu učenia sa na strane zamestnávateľov.

Minimálna mzda znemožňuje diskriminovaným zamestnancom získať hodnotné pracovné skúsenosti, formálne a neformálne kontakty, atď. (pomocou ochoty pracovať za nižšiu mzdu ako ich kolegovia z nediskriminovanej skupiny), ktorými by mohli signalizovať svoju skutočnú relatívnu produktivitu. Zamestnávatelia následne nemôžu v procese učenia sa lepšie identifikovať relatívnu produktivitu potenciálnych zamestnancov aj v rámci štatisticky diskriminovanej skupiny. Tento proces je totižto zabrzdený minimálnou mzdou. Následne tak budú zamestnávatelia viac spoliehať na nepresné informácie ohľadom členstva v nejakej vylúčenej skupine a menej na presnejšie informácie ohľadom individuálnej produktivity.

Vidíme tak, že negatívne dopady minimálnej mzdy na diskriminovanú skupinu sú nezávisle od toho, o aký typ diskriminácie ide.

INESS v roku 2015 vykonal prieskum medzi 100 malými zamestnávateľmi, v ktorom im kládol otázky ohľadom ich skúsenosti a názorov na zamestnávania Rómov. Prieskum potvrdil prítomnosť pomerne silnej diskriminácie. Vyše 60 % zamestnávateľov si myslí, že je nákladnejšie zamestnať Róma ako človeka z majoritnej spoločnosti. Obdobne približne 59 % zamestnávateľov si myslí, že ich zamestnanci nechcú pracovať s Rómami.

Na druhej strane je zo štatistických odhadov zrejmé, že na Slovensku existuje problém s dlhodobou nezamestnanosťou Rómov. Iba 15-17 % Rómov je zamestnaných (pričom v majoritnej spoločnosti je tento podiel až 60 %).

Na základe analýzy rôznych zdrojov diskriminácie, efektov minimálnej mzdy a ich vzájomnej interakcie sme sa pokúsili ukázať, že podiel na tejto rozsiahlej a dlhodobej nezamestnanosti Rómov nesie aj minimálna mzda. To neznamená, že obmedzenie vplyvu minimálnej mzdy na trhu práce je dostatočnou podmienkou vyriešenia dlhodobej nezamestnanosti Rómov. Chceli by sme však zdôrazniť, že za dnešných okolnosti ide o podmienku nutnú.

Problém je o to naliehavejší, ak si uvedomíme, že negatívny vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť Rómov by existoval dokonca aj bez prítomnosti akejkoľvek diskriminácie. Rómovia so svojím relatívne nízkym ľudským kapitálom sú totiž potenciálnymi zamestnancami predovšetkým nízkokapitalizovaných a vysokokonkurenčných odvetví s relatívne nízkymi ziskovými maržami, kde sa distribúcia miezd pohybuje práve v blízkosti minimálnej mzdy (napr. stavebníctvo a maloobchod). Minimálna mzda tak negatívne zasahuje túto vylúčenú skupinu v oveľa väčšej miere ako zvyšnú populáciu. Navyše Rómovia žijú predovšetkým v chudobnejších východných oblastiach SR. Čo ich znova robí zraniteľnejšími voči minimálnej mzde. Napríklad v bratislavskom kraji tvorila minimálna mzda v roku 2014 len 37,13 % z mediánovej mzdy, zatiaľ čo v prešovskom kraji to bolo až 54,32 %.

Verejná politika má, samozrejme, aj ďalšie možnosti, ako pomôcť znížiť diskrimináciu a nezamestnanosť u vylúčených skupín (okrem zrušenia či nezvyšovania minimálnej mzdy). Väčšina ekonomických modelov diskriminácie sa zhoduje na jednej veci – čím viac je trh práce konkurenčný, tým menej diskriminácie dokáže pretrvať v spoločnosti. Vláda preto môže pomôcť aj prijatím politiky, ktorá zlepšuje konkurenciu na trhoch, resp. zabraňuje umelým prekážkam vstupu na ne.

Negatívne vplýva na dlhodobú nezamestnanosť aj daňová a odvodová politika, ktorá vráža daňový klin medzi dopyt a ponuku práce predovšetkým u nízkopríjmových obyvateľoch (kam patria aj Rómovia). A nakoniec, nemenej dôležité je zamerať sa aj na zvyšovanie ľudského kapitálu Rómov.