Multikulti.sk

Články

Lokše so zázvorom – cudzinci, čo u nás pracujú, slovenskej realite často nerozumejú

08.08.2016 - Michal Skalník

Lokše

foto: visualhunt.com

S integráciou to u nás nemajú ľahké ani ľudia, ktorí prichádzajú na Slovensko za prácou do veľkých medzinárodných firiem. Mnohí roky zostávajú v bubline medzinárodnej komunity a so Slovákmi nenadväzujú hlbšie vzťahy. Prečo je to tak?

Na rozhovor s Andrewom čakám v staromestskom podniku Next Apache, čo je na tému nášho stretnutia takmer ideálny priestor. Domáci aj cudzinci sem chodia dlhodobo a udržiavajú v ňom pozoruhodnú rovnováhu – cudzinci tu vyzerajú ako domáci a domácich je tu stále dosť.

Keď Andrew o chvíľu vbehne dovnútra, mám symbolickú príležitosť vidieť, ako vyzerá integrácia v „barovej praxi?“. Nielenže ho čašníčka na privítanie objíma a bozkáva, ale po chvíli sa k nemu vracia s nožnicami a na hlave mu starostlivo pristrihuje pár odstávajúcich vlasov. Až potom ho púšťa si sadnúť.

Migranti zo Západu

Dôvod mojich rozhovorov s expatmi (cudzincami žijúcimi zväčša z pracovných dôvodov na Slovensku) pritom nie je predstava ich úspešnej integrácie. Hoci to čašníčka svojimi objatiami noblesne poprela.

Slovensko nie je krajinou, ktorá by v legislatívnej a politickej rovine migrantov aktívne vítala a začleňovala do spoločnosti. V rebríčku európskych krajín priaznivých pre migrantov sa umiestnilo na 34. mieste z celkových 38. Áno, pre expatov obmedzenie pohybu neplatí, prácu už majú alebo si ju rýchlo nájdu, bývanie, poistenie a všetko ostatné vzápätí nasleduje. To, že spoločenské a ekonomické minimum majú hneď na začiatku, však nič nemení na ich situácii – stále sú to migranti, ktorí žijú v mnohých aspektoch mimo spoločnosti, do ktorej pricestovali. Práca totiž automaticky neznamená nových priateľov, poistenie neznamená bezpečie a starostlivosť, bývanie neznamená susedské vzťahy.

 

Expat alebo Expatriate (anglicky)

je medzinárodne zaužívané označenie pre cudzincov dobrovoľne žijúcich v zahraničí z pracovných alebo osobných dôvodov. Pôvodne sa slovo expat používalo najmä na označenie migrantov zo západných krajín, ktorí vo svojej vlasti majú dobré ekonomické aj spoločenské postavenie a nemigrujú pre zlepšenie životnej úrovne ani v dôsledku zlej politickej situácie. Dôvody sú väčšinou relokácia zamestnávateľom, zvedavosť na život v zahraničí, dobrovoľnícka práca, vzťah s cudzincom a pod. V posledných rokoch bol tento termín predmetom kritiky, no stále sa aktívne používa.

Kým Praha a Budapešť priťahovali dobrodružstva chtivých expatov už v 90. rokoch, do Bratislavy dorazili až s celosvetovou finančnou krízou. Slovensko sa stalo atraktívne najmä vďaka pomerne stabilnému ekonomickému rastu a tiež množstvu univerzálnych zamestnávateľov (ATT, IBM, DELL, Lenovo, Henkel), ktorých servis prebieha v cudzích jazykoch.

V Bratislavskom kraji pracuje podľa údajov zo septembra vyše 8,5 tisíca občanov z Európskej únie (EÚ) a Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), celkovo je ich na Slovensku vyše 23-tisíc. Tieto čísla sa v bratislavských uliciach premietajú ako grécke bistrá, južanské kaviarne alebo firemné diskotéky, na ktorých je počuť najmä angličtinu. Zatiaľ sa však týmto trendom nikto systematicky nezaoberá a otázka, ako sa týmto ľuďom darí do slovenskej spoločnosti začleniť, začína sa a končí v polohe dohadov.

Nesamozrejmosť záujmu

Za posledné roky som v Bratislave stretol desiatky cudzincov a, pochopiteľne, nie všetci mali o integráciu záujem. Preto robím rozhovor s piatimi z nich, ktorí žijú alebo žili na Slovensku niekoľko rokov a o splynutie s krajinou sa aktívne pokúšali. Andrew z Anglicka, Matteo z Talianska, Miguel zo Španielska, Frank z Nemecka a Henna z Fínska.

Cudzinecká polícia v Žiline. Foto N – Daniel VraždaCudzinecká polícia v Žiline. Foto N – Daniel Vražda

Andrew je už u nás starý bard – z Anglicka na Slovensko prišiel  v roku 2005. Na Bratislave ho lákala exotika zabudnutého mesta a zároveň si do nášho hlavného mesta premietal svoje romantické predstavy o postkomunistických krajinách.

?„Moja prvá reakcia bola ‚Čo to, dopekla, je?‘. Z letiska som išiel hneď do Petržalky, kde som mal bývať. Paneláky som si teda nikdy nepredstavoval. A keď som chcel ísť do centra, z autobusu som vystúpil pod Mostom SNP. Pozeral som sa na betónové stĺpy a graffiti a vravel ‚Dopekla, tak toto je historické centrum?‘“

Nakoniec sa nenechal odradiť a niekoľko ďalších rokov zostal bývať práve v Petržalke, hoci o nej vtedy počul gangsterské fámy, na ktorých sa dnes už len smeje.

To, že Bratislava priťahuje desiatky nových expatov ročne a tisícky ich v meste už žijú, ešte neznamená, že je ich prítomnosť pre domácich samozrejmá. Henna z Fínska prišla na Slovensko na študijný pobyt a po jeho skončení tu zostala so slovenským priateľom ďalšie štyri roky. Nakoniec sa vrátila do Fínska. Hovorí, že ľudia sa o cudzincov zaujímajú, ale veľmi často je to okolo jednej otázky: „Prečo si cudzinci vyberajú Slovensko ako miesto na život?“ Otázku počula toľkokrát, až sa začala sama pýtať, či je to vôbec dobré miesto na život pre domácich. ?„Pýtajú sa takto seba navzájom aj Slováci? Prečo žiješ na Slovensku??“

Matteo z Neapola žije v Bratislave už päť rokov. Pôvodne prišiel na trojmesačnú stáž na taliansku ambasádu, zostal tu učiť taliančinu a neskôr začal maľovať.

„Aj po piatich rokoch, čo som tu, sa ma ľudia stále pýtajú: ‚Prečo? Prečo Slovensko?‘ A potom dodajú: ‚Ale dlho tu nezostaneš, nie?‘ A z toho som v rozpakoch, pretože Slovensko je pre mňa nádherné miesto. Prečo by som tu zostával, keby som toto miesto nemiloval?“ Do tretice aj Andrew spomína podobnú skúsenosť. „Stále sa po rokoch stretávam s tým počiatočným skepticizmom – prečo tu vlastne si? Stále to počúvam. Ľudia mi hovoria – si tu kvôli pekným babám. Vôbec som nevedel, že tu pekné baby sú, keď som sem išiel.?“

Hľadanie nového domova

Nie je pravda, že sa títo ľudia v krajinách, do ktorých prídu, príliš nezdržia. Štatistiky Expat Insider 2016 (bez účasti Slovenska), do ktorých sa ich zapojilo viac než štrnásťtisíc z celého sveta, hovoria, že 22 percent cudzincov chce v danej krajine zostať žiť viac než tri roky, 23 percent je nerozhodnutých a 31 percent si vie predstaviť, že v danej krajine zostane žiť navždy.

O integrácii sa štúdia vyjadruje jasne. „Aj keď sú všetky ostatné faktory – zdravotná starostlivosť, pomer práce a voľného času, medzinárodné školy – na vynikajúcej úrovni, ak sa expati a ich rodiny necítia ako doma, ich pobyt v zahraničí nemá veľkú šancu na úspech.“ V indexe ?„udomácnenia“ sa berie do úvahy priateľskosť miestnych, ľahkosť nadväzovania vzťahov, do akej miery sa cítia v krajine vítaní a či je potrebné a ľahké naučiť sa miestny jazyk.

Prvá a najjednoduchšia možnosť pre nováčika v cudzej krajine je integrácia do miestnej komunity cudzincov.

„Poznám veľa cudzincov na Slovensku, ktorí považujú za ľahké pohybovať sa iba v prostredí iných cudzincov. To je skupina ľudí, kde sa budete cítiť, že tam patríte, bez toho, aby ste vyvinuli väčšiu snahu,“ vraví Henna.

Pre cudzinca je ľahšie ísť na zoznamovaciu akciu venovanú expatom, ako ísť so Zelenou hliadkou zbierať odpadky v nádeji, že spozná zaujímavých miestnych dobrovoľníkov (aj takí sa však našli).

To, že niektorí sa na túto snahu neodhodlajú alebo v nej nepokračujú, nemusí znamenať, že o integráciu s miestnymi nemajú záujem. Matteo mi hovorí, že na Slovensku pri hľadaní kamarátov u nás uspel aj vďaka tomu, že počas predchádzajúceho dvojročného pobytu v Anglicku v tejto oblasti neobstál. „Tam som sa nechcel socializovať cez alkohol, nezaujímalo ma to. Zároveň som nevedel nájsť cestu k ľuďom, ktorí boli pre mňa zaujímaví. Dnes viem, že to bola moja chyba, keďže som aktívne nehľadal priateľov. A nakoniec som to vzdal.“

Matteo s ruskými a talianskymi kamarátkami na výlete na Devínskej Kobyle. foto - autorMatteo s ruskými a talianskymi kamarátkami na výlete na Devínskej kobyle. Foto – autor

Po piatich rokoch sa tu cíti ako doma. Čo mu pomohlo, aby sa tu cítil dobre? On aj Fínka Henna spomínajú lásku a rešpekt Slovákov k prírode. „Moja kamarátka psychologička mi pred rokmi povedala: ak chceš byť šťastný, musíš si nájsť svojich ľudí – svoj kmeň. A tu som to našiel, ľudí milujúcich prírodu. Slováci milujú prírodu, zem a spojenie so zemou a to sa mi na vás páči,“ vraví Matteo.

Autorizovaný pocit strachu

Necítia sa tu nechcení, no protiutečenecké vyjadrenia politikov a verejné pochody sa ich dotkli. Matteo mi hovorí, že to bol jeho najhorší zážitok na Slovensku. „Na jar tu bola demonštrácia extrémnej pravice. Čítal som v médiách, že cudzinci by radšej nemali ísť do blízkosti vlakovej alebo autobusovej stanice. Veľmi ma nahnevalo, že to úrady autorizovali – ten pocit strachu a karantény v meste. Išiel som napriek tomu do mesta a bolo to hrozné. Keď som sa vrátil domov, bol som fakt vystrašený.“

To, že politická rétorika voči migrantom a utečencom zasahuje aj na iné skupiny, než ktorým je určená, potvrdzuje aj Henna. Keď sa jej pýtam, prečo odišla zo Slovenska, spomína nedostatok príležitostí vo svojej pracovnej oblasti, úroveň verejných služieb a prekážalo jej, že politici vo vyjadreniach k cudzincom boli nie úplne priateľskí.

„Dúfam, že to už tak nie je, pretože tento druh atmosféry vás pomaly posúva od integrácie. V mojom okruhu som však poznala iba ľudí, ktorí boli proti takémuto druhu vývoja.“

Lokše so zázvorom

Andrew sa pokúša formulovať základné pravidlo integračného prístupu. „Jedna vec, ktorú musíte spraviť, keď žijete v zahraničí, je prestať súdiť. My robíme toto doma takto, vy to robíte takto. To nejde, tak si len zavriete dvere.“ No zároveň pripomína, že to isté by malo platiť aj pre domácich – nesúdiť hneď cudzincov za to, že sa bavia hlučnejšie, odpovedajú tichšie, nepoznajú naše zvyky alebo chcú robiť veci ináč.

andrewAndrew s kamarátmi na stretnutí, kde si vymieňajú literárne texty. Foto – autor

Svoju vlastnú integračnú alchýmiu skúša u seba doma. „Ja napríklad milujem lokše. Skúsil som nejaké spraviť pred pár týždňami. Ale spravil som ich po svojom – dovnútra som dal zázvor, černice a pečienku. A to je predsa integrácia.“

Miguel z Barcelony prišiel s priateľkou do Bratislavy pred dvoma rokmi a začal tu pracovať ako grafik počítačových hier. Už viackrát mi hovoril o ťažko pochopiteľných situáciách, napríklad to, že ho neodzdraví človek, s ktorým sa pozná.

„Kráčal som po ulici a usmial som sa pri pohľade na dieťa, čo sa tam hralo. Napríklad v USA, kde som dva roky žil, alebo aj vo Francúzsku, Španielsku je normálne, že rodičia mi úsmev opätujú. Tu na mňa otec dieťaťa zazrel spôsobom, že na čo sa pozeráš.“

Táto skúsenosť Miguelovi ilustruje akýsi pocit neláskavosti medzi ľuďmi, ktorý často v Bratislave cítil. Jedna z prvých fráz, ktoré sa naučil a s pobavením ju so španielskym prízvukom opakuje, je „Co cumís?!“.

Miguel pri balení posledných vecí pred odchodom z Bratislavy. foto - autorMiguel pri balení posledných vecí pred odchodom z Bratislavy. Foto – autor

Na rozlúčkovej večeri s kolegami pár dní pred odchodom dostal otázku, v čom je rozdiel medzi Američanmi a Slovákmi. „Nevedel som hneď odpovedať. Potom mi napadlo – Američania sú viac milí a vy ste viac autentickí. A toto porovnanie sa im páčilo.“

Frank prišiel z Hamburgu na Slovensko v roku 2014 vyučovať nemčinu, predtým veľa rokov pracoval ako učiteľ v Turecku a vo Fínsku. Frank presvedčivo vysvetľuje, prečo sú pouličné stretnutia pre cudzincov oveľa dôležitejšie než pre domácich, ktorí sú na tunajšie správanie zvyknutí a vedia ho aj lepšie odfiltrovať.

„Pre expatov je často práve kontakt v obchode alebo na ulici jediný, ktorý majú okrem práce v priebehu dňa s miestnymi, a je to pre nich dôležité. Ak vám predavačka odvrkne alebo sa ani nepozrie do očí a je to jediný človek, s ktorým ste na ceste z práce domov prišli do kontaktu, tak to zapôsobí na vašu náladu.“ Aj Frankovi trvalo, než si na to zvykol, teraz už o tom hovorí s pocitom porozumenia – vníma to ako prejav inej kultúry, kultúry správania sa ku klientom alebo zákazníkom.

To, čo je pre neho skutočnou prekážkou v zoznamovaní, je fakt, že v Bratislave starší ľudia večer von príliš nechodia a v baroch sa bavia najmä mladí. „Pracujem vo veľmi spoločenskom prostredí, ale za dva roky, čo som tam, ma nik nepozval na kávu. Trvalo mi trochu, než som to pochopil. Vysvetľujem si to tak, že ostatní učitelia majú často druhé, tretie zamestnanie popri práci, niektoré učiteľky sú už na penzii a svoje sociálne spoločenstvá už majú uzavreté a nehľadajú nových priateľov.“

Ťažký jazyk slovenský

Veľkou bariérou v integrácii je pre cudzincov jazyk. Často zostávajú na prvej neverbálnej rovine komunikácie a nevedia reagovať v situáciách, v ktorých by reagovať chceli. Spomedzi desiatok expatov, ktorých som stretol, som našiel dvoch, čo ovládali slovenčinu plynule, a pár ďalších, ktorí sa vedeli dohovoriť. Mnohí sa slovenčinu začnú učiť, no rýchlo to vzdajú.

Miguel z Barcelony to považuje za najväčšiu prehru svojho dvojročného pobytu na Slovensku. Zaplatil si kurz pre cudzincov, no po jednom semestri skončil. „V kurze nás bolo desať a deviati sme to nechali. Len jedna študentka, Číňanka, sa naučila slovensky.“

To najdôležitejšie je žiakov motivovať a neodradiť – logicky môžu mať pocit, že práve na tento ?„malý“ jazyk musia pri učení vynaložiť viac energie ako na globálnu angličtinu. So slovenčinou totiž nemajú žiadnu skúsenosť, nepoznajú ju foneticky ani kultúrne a od románskych jazykov alebo angličtiny je vzdialená aj gramaticky. Miguel spomína, že ho príliš nemotivovalo, keď im učitelia prízvukovali, aký je slovenčina ťažký jazyk.

Poradiť si so slovenčinou nie je ľahké. foto N - Tomáš BenedikovičPoradiť si so slovenčinou nie je ľahké. Foto N – Tomáš Benedikovič

Matteo so slovenčinou tiež veľmi nepokročil, hoci mu kurz zaplatila spoločnosť, v ktorej pracoval. „Bol to pre mňa šok. Povedal som si – tak toto sa nenaučím, je to príliš komplikované. Môžem predsa s angličtinou fungovať aj v Bratislave.“

Frank venoval takmer celý profesijný život vyučovaniu nemčiny, a podobný problém s náročným cudzím jazykom zažil aj vo Fínsku. Radí nám zmodernizovať vyučovacie metódy. „Učiteľ príde do triedy a len hovorí a hovorí a vôbec žiakov nepodporuje, aby hovorili. A keď hovoríte, tak vás preruší. Mal by vás naučiť hovoriť v cudzom jazyku bez obáv. Ja milujem slovenčinu, milujem jej zvuk, najmä keď ňou vo svojich mäkkých tónoch hovoria ženy.“

Na Slovensku de facto neexistuje politika propagácie a systematickej podpory vyučovania slovenčiny ako cudzieho jazyka, ani supervízia škôl, ktoré slovenčinu cudzincov vyučujú. V centre Univerzity Komenského Studia Academica Slovaca sa venujú slovenčine ako cudziemu jazyku metodologicky aj organizačne, no na vzdelávanie v ostatných školách nemajú žiaden dosah. Neexistujú ani štatistiky o tom, koľko cudzincov študuje v jazykových školách, koľko z nich v kurzoch pokračuje, alebo sa dostane aspoň na úroveň B1 – mierne pokročilí.

Je pritom jasné, že slovenčina ako cudzí jazyk potrebuje modernú metodológiu a špičkových profesorov, ak má v konkurencii ostatných jazykov uspieť. Úroveň nezáujmu najlepšie dosvedčuje fakt, že pre deti cudzincov na Slovensku neexistuje ani jedna učebnica slovenčiny ako cudzieho jazyka.

Halušky v Barcelone

Andrew, ktorý vyštudoval filozofiu a o svojej jedenásťročnej skúsenosti s integráciou rád uvažuje, mi hovorí, že „žiť s cudzincami znamená vedieť viac o sebe. Ak budú Slováci žiť s cudzincami, dozvedia sa viac o tom, čo to znamená –byť Slovák. Pochopia lepšie sami seba“.  Pri tomto vzájomnom spoznávaní pritom naša krajina nemusí prekonávať veľké kultúrne rozdiely. Až 76 percent zo všetkých migrantov na Slovensku je z Európskej únie, čo je po Luxembursku najväčší podiel spomedzi všetkých krajín EÚ.

Bryndzové halušky. foto - TASRBryndzové halušky. Foto – TASR

Miguel s priateľkou sa rozhodli po štyroch rokoch života v zahraničí vrátiť naspäť do Španielska. Keď ho odprevádzam na autobus na letisko a pomáham mu naložiť dva veľké kufre, v ktorých má zbalené svoje dva roky v Bratislave, pýtam sa sám seba, aký vzťah k Slovensku si so sebou odnáša.

Nejde o to, či si bude v Barcelone robiť halušky a počúvať slovenské ľudovky, čo je v jeho prípade aj tak absurdná predstava. Úplne postačí, ak si odnesie poznanie ľudí, krajiny a jazyka, bude sa sem vracať alebo s niekým v budúcnosti spolupracovať. Taká malá krajina ako Slovensko to potrebuje.

Článok vyšiel v Denníku N