Multikulti.sk

Články

Jasenovac. Miesto, kde omdlievali aj fašisti. Danteho peklo existovalo

13.09.2016 - Karol Sudor

Jasenovac.

foto: Poprava v Jasenovaci

Ustašovci likvidovali Srbov, Židov a Rómov nepredstaviteľným spôsobom.

Mladí chlapi v uniformách vyberajú z radu ďalšieho. Vystrašený pán vo veste a košeli je donútený kľaknúť si. Vzpiera sa. Niekoľkí uniformovaní sa postavia za neho, dvaja vedľa neho. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý vezme pílku a priloží ju obeti na krk. Urobia si fotografiu na pamiatku a potom chlapíkovi odpília hlavu.

V tom istom čase pár desiatok metrov od nich berie uniformovaný mladík do rúk ďalšie bábätko a s poriadnym švihom ho hádže o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ zabíjajú chorú babičku kladivom a sekerou.

Pri rieke si vyberajú malé deti ďalší kati, s rehotom ich hádžu do vody. A tam, kdesi medzi, je tehelňa s pecami. Uniformovaní do nich hádžu, koho si zmyslia, a upaľujú ich zaživa. Už ich nebaví vypichovať oči hákmi a sťahovať ľudí z kože. Škoda guliek a plynu, keď to ide aj lacnejšie.

Áno, je to drsné. Nie je to však opis z béčkovej hororovej beletrie, ale realita z koncentračného tábora Jasenovac v Chorvátsku. Uniformovaní vrahovia si vravia ustašovci a svoje činy obhajujú tým, že sú vlastenci a čistia krajinu v mene jej nezávislosti. Čo na tom, že Chorvátsko je nezávislé už od apríla 1941? Píše sa rok 1942, potom 1943, 1944, až sa začne rok 1945.

Hmla z krvi

Je druhá svetová vojna. Keďže tamojšie väznice pre nepriateľov štátu praskajú vo švíkoch, niečo vyše hodiny cesty od Záhrebu sa pre nich buduje koncentrák Jasenovac. Tábor, kde nakoniec z metód tamojších popráv omdlievali aj oveľa „skúsenejší“ fašisti.

Ukazujú to ich hlásenia do Berlína. Tábor, ktorému velil mladučký Dinko Sakić. Tábor, nazývaný aj Osvienčimom Balkánu. Tábor, o ktorom sa u nás takmer nevie.

Filmár Robert Kirchhoff, ktorý nakrútil dokument o rómskom holokauste s názvom Diera v hlave, kde účinkujú aj ľudia, čo prežili Jasenovac, priznáva, že keď začal študovať tento tábor, pohlo to s ním tak, že sa to podpísalo aj na jeho rodine.

„Mal som doslova nočné mory. To boli také strašné veci, že človeku sa až zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam.“

Jedna z Rómok vo filme opisuje, čo zažila. „Ako som skončila v Jasenovaci? Najprv zabili moju babku samopalom. Videla som, ako sa na mňa pozerá. Myslela som si, že je živá. Zobrala som šaty a chcela som ju do nich zabaliť. Ťahali ju za nohy po ceste. Potom som počula, že deda, ktorý, chudák, nemohol chodiť, hodili do vody. Odniesla ho. Jedna Cigánka a plno ďalších, všetky zabité deti sa pozerali. Myslela som, že sú živé. Nevedela som, že keď človek zomrie, tak vidí.“

Peklo ju čakalo aj priamo v tábore. „Bolo tam toľko krvi, až sa z nej vytvorila hmla. Nebolo cez ňu vidieť. Prišiel ustašovec, v ruke držal nôž. Vraví mi, že ochutnaj malá, aká je ľudská krv slaná.“

Ideálne miesto

Prečo tábor vznikol práve v Jasenovaci? Ako uvádza oficiálna stránka dnešného pamätného miesta a múzea, ktoré vzniklo na mieste bývalého koncentráku, má výhodnú polohu pri železničnej trati, takže nebol problém s „dovozom“ obetí. V okolí rieky Sáva sú navyše rozsiahle močiare, ktoré bránili nepovolanému prístupu k táboru a znižovali aj šance na útek.

Na ten si preto trúflo málo ľudí, navyše tábor strážilo až 1500 ustašovcov a popravou sa trestala nielen odhalená príprava úteku. Každý, kto chcel utiecť, vedel, že ak sa o to pokúsi, ustašovci sa zabitím pomstia tým, čo ostali.

Ide tiež o oblasť, ktorá je často vystavená záplavám, čím ustašovci získali vynikajúce alibi – pracuje sa tam predsa na rekultivácii územia, aby sa dalo využiť na poľnohospodárske účely. Tak to aspoň uvádza periodikum s názvom Chorvátsky národ z roku 1941.

Nepriateľ je jasný – Srbi, Židia, Rómovia

Nepriateľmi chorvátskeho štátu vtedy boli najmä Srbi, Židia, Rómovia, ale aj protifašisticky naladení domáci. Smolu mali aj veriaci iných náboženstiev ako katolíckeho. Zväčša pravoslávni Srbi šaleli od strachu, režim ich nútil prejsť na katolícku vieru, prípadne rovno vraždil.

Mená Dinko Sakić aj Ante Pavelić si zapamätajte, sú kľúčové, jeden väčší grázel a sadista ako druhý.

Pavelić bol taký nadšený z Taliana Mussoliniho, až si s kamarátmi založil vlastnú fašistickú pospolitosť a nazval ju Ustaša, čo v tamojšom jazyku znamená povstalec. Mussolini, ktorý zase nemohol spávať pre existenciu Juhoslovanského kráľovstva, ho vybavil výzbrojou a financiami.

V roku 1934 to pre ustašovcov začalo vyzerať nádejne. Vo Francúzsku sa podaril atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra. Ustašovci si na to najali bulharského teroristu. Pavelić za to v neprítomnosti oficiálne schytal trest smrti, Francúzi však páky na jeho dolapenie nemali.

Naopak, získal si obdiv ďalšieho psychopata – Hitlera. Mohol tak ďalej snívať o samostatnom Chorvátsku bez Srbov, Židov a Rómov.

V apríli 1941 sa druhá svetová vojna dovalila aj do Juhoslovanského kráľovstva. Armáda to vzdala už po pár dňoch, a tak pod taktovkou Talianska a Nemecka vznikol Nezávislý štát Chorvátsko. Ustašovci sa konečne dostali k moci.

Okamžite začali plniť svoj plán – definitívne vyriešiť srbskú otázku. Masovými popravami, vyháňaním za hranice, nútením prejsť na katolícku vieru, demoláciou náboženských pamiatok. Popolom ľahli stovky pravoslávnych kostolov.

Pavelić sa netajil tým, že jeho režim je katolícky. Koniec koncov, požehnal mu aj arcibiskup Záhrebu Alojzije Stepinac. Katolícka cirkev sa v názoroch na šialených ustašovcov rozdelila, mnoho kňazov ich však potichu aj nahlas podporovalo.

Rómovia smerujúci do Jasenovaca.

Ultrasadisti

Ako uvádza britský dokumentárny film Nazi Collaborators, ktorý pred rokmi odvysielala aj Česká televízia, Dinko Sakić, len 20-ročný mladík, sa do Jasenovaca sám hlásil ako strážnik.

Vtedy nemohol tušiť, že sa stane jedným z najväčších sadistov a vrahov svetovej histórie. Zaľúbil sa však do nevlastnej sestry vrchného veliteľa ustašovských koncentrákov Vjekoslava Luburića.

Ako píše Mario Kevo z Chorvátskeho historického ústavu, Luburić sa bol osobne inšpirovať, ako majú správne tábory vyzerať, v Sachsenhausene. Strávil tam desať dní.

A do kohože sa to Sakić zamiloval? Do sadistickej dozorkyne v Jasenovaci. Keď si ju vzal za ženu, všimol si ho aj jeho švagor – Luburić. Mal tak len 24 rokov, keď dostal post svojho života – stal sa veliteľom tábora Jasenovac.

V dnešnom múzeu nájdete vystavené aj nástroje, ktorými sa tam vraždilo. Nielen kladivá, sekery a háky, ale aj špeciálny nôž, ktorému sa v hantírke hovorilo „podrezávač Srbov“. Konštruovaný tak, že čepeľ bola špeciálnym náramkom pripevnená o zápästie a dlaň tak, aby sa dali ľahko podrezávať hrdlá.

Presláveným sadistom sa tam stal františkánsky mních Miroslav Filipović, ktorého vyrazili z rádu v roku 1942. Mal záľubu v zabíjaní krompáčom a v mimoriadne krutom mučení.

Petar Brzica, tiež študent u františkánskych rehoľníkov, za ním nezaostával, vyžíval sa najmä v používaní vyššie spomenutého špeciálneho noža na hrdlá.

Čierny oblek, čierny fúrik

Väzni pracovali v katastrofálnych podmienkach 12 hodín denne, zomierali aj na vyčerpanie a hlad. V lepších časoch mali zemiakovú polievku a fazuľu, v horších len listy kapusty.

O kilogram chleba sa delili dvanásti. Keďže šlo o záplavovú oblasť, okrem krýs ich trápili komáre a nedostatočná hygiena. Šírili sa hnačky a dyzentéria.

Režim v Jasenovaci bol taký neuveriteľný, že začal prekážať nielen nacistom, ale aj Chorvátom. Informácie sa napriek utajovaniu dostávali na verejnosť. Prišiel preto pokyn nafotografovať propagandistické zábery, kde väzni vykonávajú akože „prospešné práce“ pre štát.

Ustašovci verejne priznávali len to, že tábor slúži na vzdelávacie a pracovné účely nebezpečných osôb.

V skutočnosti v barakoch umierali deti na hnačky, týfus a hlad, ďalšie končili v rieke Sáva. V Kirchhoffovom dokumente rozpráva aj pamätníčka Smilja Tišma, ktorá sa do Jasenovaca dostala ako štvorročná.

„Jeden muž v čiernom obleku išiel každé ráno cez obrovskú halu, v ktorej sme spávali my, deti. Každé ráno pred sebou tlačil vozík. Keď si všimol, že nejaké dieťa je mŕtve, chytil ho za nohu alebo ruku, a hodil ho na fúrik. Každé ráno som pozerala na toho čierneho človeka v čiernom obleku a s čiernym vozíkom.“

Keď ustašovci konečne pochopili, že vojna sa môže skončiť aj inak, ako plánovali, lebo Titove partizánske jednotky sa pomaly spájali s Červenou armádou, Sakić dostal jasný rozkaz – zlikvidovať väzňov a zničiť všetky dôkazy o tábore. Ako prví na to doplatili starí a chorí, ktorých telá skončili v Sáve.

Tabuľka počtu identifikovaných obetí - deti, muži a ženy. Zdroj - www.jusp-jasenovac.hr

Stotisíc mŕtvych, grázli utiekli

Tábor bol oslobodený v apríli 1945. Napriek rozsiahlemu vyšetrovaniu sa nikdy nezistilo, koľko obetí má na svedomí. Nedá sa to, miesto činu poznačili spojenecké nálety aj samotní ustašovci, ktorí sa snažili zlikvidovať čo najviac dôkazov. Rôzne zdroje preto udávajú rôzne čísla. Väčšina sa zhoduje, že tam zomrelo približne 100-tisíc ľudí.

Rôzne komisie sa dlho snažili čo najviac zmapovať obete. Nakoniec sa ich k marcu 2013 podarilo identifikovať viac ako 83-tisíc, z nich takmer 48-tisíc Srbov, viac ako 16-tisíc Rómov a viac ako 13-tisíc Židov. Slovákov bolo identifikovaných 106.

Príslušné záznamy ukazujú meno a priezvisko obete, meno otca, miesto narodenia, dátum narodenia, etnickú príslušnosť, spôsob popravy, meno kata, vek a miesto úmrtia.

Keď nezávislé Chorvátsko padlo, tí naivnejší zrejme čakali, že vinníci dostanú tresty. V skutočnosti tisícky ustašovcov utiekli a snažili sa dostať najmä do Argentíny. Tamojší prezident Juan Perón totiž k podobným psychopatom hýril obdivom.

Urobili tak aj Pavelić a Sakić, utiecť sa podarilo aj hrdlorezovi Brzicovi. Sadista z tábora Miroslav Filipović také šťastie nemal, v roku 1946 ho po odsúdení obesili. Chorváti pred súd postavili aj arcibiskupa Stepinaca.

O tom rôzne zdroje tvrdia, že neskôr na hrôzy ustašovcov upozorňoval, verejne však proti nim nevystúpil. Dostal šestnásť rokov, odsedel si päť. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za mučeníka a blahoslaveného.

Katolícka cirkev mala po vojne pošramotené meno nielen u nás, kde zlyhal prezident a kňaz v jednej osobe. Britský dokument uvádza, že USA po vojne vypustili dovtedy tajnú správu o tom, že Vatikán zadržiaval asi 200 miliónov švajčiarskych frankov, ktoré ustašovci ukradli Srbom a Židom.

Dolapenie po viac ako 50 rokoch

Exšéf ustašovcov Pavelić sa v roku 1958 zrazu objavil v televízii, kde obhajoval svoju minulosť. Rok predtým na neho spáchali neúspešný atentát, a tak z Argentíny utiekol do Španielska. Zomrel v roku 1959.

Sakić mal väčšie šťastie. Keby v roku 1995 nepodľahol túžbe po sláve a nepustil k sebe novinárov, príslušné orgány by ho zrejme nikdy neobjavili a dožil by v pokoji.

V interview, ako inak, tvrdil, že v Jasenovaci nik nikomu neubližoval. Na kamere však vidieť, ako veľmi ho otázky o tábore zaskočili. Habkal aj pri banálnej otázke, či tam vôbec pracoval. Snažil sa síce usmievať, príliš mu to však nešlo.

Keď reláciu so Sakićom videl jeden z lovcov nacistov zo Strediska centra Simona Wiesenthala, okamžite za ním vyštartoval. O chvíľu sa vrah konečne ocitol vo väzbe a v roku 1998 sa po viac ako 50 rokoch odišiel zodpovedať za svoje činy do Chorvátska.

Svedčilo proti nemu 30 svedkov, medzi nimi aj tí, čo prežili jeho velenie v Jasenovaci. Sakić, už starý pánko v okuliaroch, sa pri príchode na pojednávania aj počas ich výpovedí smial. Vinu popieral.

Dostal 20 rokov, obete sa museli v hrobe obrátiť. Zomrel v roku 2008, pochovali ho v ustašovskej uniforme. Katolícky kňaz nad jeho hrobom povedal, že na meno Sakić by mal byť hrdý každý skutočný Chorvát.

Jeho podarená manželka, ktorá o všetkých zločinoch ako dozorkyňa vedela, odsúdená nebola, po troch mesiacoch ju obvinenia zbavili pre nedostatok dôkazov.

V júli 2011 na ňu Srbsko vydalo medzinárodný zatykač pre mučenie väzňov a účasť na ich likvidácii. V apríli 1945 vraj prikázala popraviť všetky ešte žijúce ženy a deti v tábore.

Chorvátske médiá reagovali, že zomrela ešte vo februári 2011. Srbské médiá oponovali, podľa nich v tom čase už opäť žila v Argentíne.

Na mieste tábora dnes nájdete pamätník s názvom Kvet srbského architekta a filozofa Bogdana Bogdanovića. Ako hovorí dokumentarista Robert Kirchhoff, ide o pamäť obnaženú metaforou.

V roku 2016 toto bývalé peklo navštívilo takmer 13-tisíc návštevníkov. U nás o ňom vlastne ani nevieme.

Článok vyšiel v Denníku N.