Multikulti.sk

Články

Bludný kruh vnímania cudzincov ako hrozby

09.07.2015 - Lenka Kissová. Nadácia Milana Šimečku

Bludný

foto: visualhunt.com

V spoločnosti vládne predstava o tom, že „vrece s imigrantmi sa čoraz viac trhá“, a hrozí tak záplava Európy. Z rôznych zdrojov sa k nám dostávajú informácie o bezprecedentných množstvách utečencov plaviacich sa cez Stredozemné more do Talianska a ďalej do Európy. S takouto rétorikou ide ruka v ruke predstava, že migrácia je hrozbou pre krajiny Únie.

Podľa posledných údajov UNHCR z polovice roka 2014 opustilo nútene svoje domovy v dôsledku prenasledovania, konfliktu, násilia, chudoby či porušovania ľudských práv vyšč 46 miliónov ľudí. V porovnaní s koncom roka 2013 stúpol ich počet približne o 3,4 milióna. Pod mandátom Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov bolo v období od januára do polovice roka 2014 evidovaných 13 miliónov samotných utečencov, pričom v polovici roka 2013 ich bolo len 11,1 milióna. V správe sa tiež uvádza, že počet utečencov v roku 2014 je najvyšší od roku 1996. UNHCR ponúka aj prehľad krajín, ktoré prijímajú najviac utečencov. Nie je až také prekvapivé, že medzi týmito krajinami vedú prevažne tie susediace so štátmi v konfliktoch. Rebríček vedie Libanon (1,1 milióna), Turecko (789 000), Jordánsko (645 600), Irak (220 400) a Egypt (138 100). Aj napriek tomu však predstavitelia Európskej únie prijímajú v posledných rokoch stále nové kontrolno-regulačné opatrenia, nariaďujú posilňovanie vonkajších hraníc Únie a posilňujú diskurz, v ktorom títo ľudia predstavujú najmä hrozbu pre krajiny Únie.

Jedným zo všeobecných mýtov reprodukovaných médiami a politickými predstaviteľmi je bezprecedentný nárast migrácie obyvateľstva zapríčineného globalizáciou. Profesor Hein de Haas vo svojej inauguračnej prednáške vysvetľuje: „Kým sa počet medzinárodných migrantov medzi rokmi 1960 a 2000 takmer zdvojnásobil, aj svetová populácia narástla v rovnakej miere. Relatívny počet migrácie tak ostal stabilný a medzinárodnými migrantmi sú teda menej ako tri percentá celkovej svetovej populácie. Zmenila sa však povaha a smer migrácie. V minulých storočiach prevažne Európania emigrovali a kolonizovali teritóriá v zahraničí. Európa sa stala jednou z najatraktívnejších destinácií až po druhej svetovej vojne. Avšak najmä od konca studenej vojny politici vo zvýšenej miere vykresľujú migráciu ako všeobecnú hrozbu pre bezpečnosť a prosperitu, a vytvárajú tak v súvislosti s migráciou paniku. Práve to prispieva k nepravdivej predstave o zvyšovaní migrácie.“ Podobných predstáv o imigrácii a cudzincoch sa vo verejnom diskurze objavuje oveľa viac.

Imigrácia vo verejnom diskurze

Počas 60.-tych rokov 20. storočia mala imigrácia prevažne ekonomický charakter. Štáty migračné pohyby neregulovali, pretože prisťahovalci boli vo väčšine európskych krajín vnímaní ako lacná a flexibilná pracovná sila. Na konci 60.-tych a v priebehu 70.-tych rokov však imigrácia začala postupne prenikať do verejej diskusie, a politika tak menila svoje zameranie z voľnej, neinvazívnej k reštriktívnejšej, ktorá definovala potrebu kontrolovať toky imigrantov v krajinách.

S príchodom 80.-tych rokov sa pohľad na migráciu opäť transformoval. Migranti už neboli vnímaní v kontexte sociálnych a ekonomických výhod či formovania integrovaného pracovného trhu. Imigrácia sa presunula z kategórie politicky nezaujímavých tém do kategórie politizovaných, a následne sekuritizovaných javov.

Migrácia začala byť v Európe v 90.-tych rokoch zároveň spájaná s terorizmom, aj keď islamské fundamentalistické hnutia boli v západnej Európe aktívne už omnoho skôr. Verejnosťou a vládnymi predstaviteľmi však neboli vnímané ako hrozba. To sa zmenilo až na konci 70.-tych rokov po úspechu islamskej revolúcie v Iráne, čo spôsobilo, že sa mnoho sekulárne orientovaných arabských štátov začalo cítiť ohrozených týmito hnutiami. Nielen zmeny v arabskom svete, ale aj udalosti v Európe vyostrili a zradikalizovali vnímanie najmä moslimských cudzincov. Kľúčovými momentmi boli roky 1988 a 1989, keď prepuklo viacero moslimských demonštrácií. Prvou takouto mobilizáciou bola reakcia na text britského spisovateľa indického pôvodu Salmana Rushdieho, kvôli ktorého Satanským veršom iránsky ajatolláh Chomejní naň uvalil fatvu a žiadal jeho smrť. Útoky z 11. septembra 2001 a neskôr útoky v Madride a Londýne mali zásadný vplyv na transformáciu už dlho trvajúceho napätia. Otázka imigrácie a integrácie cudzincov v krajinách západnej Európy sa stala bezpečnostnou záležitosťou.

Za nezamýšľaný dôsledok takýchto opatrení môžeme považovať spájanie témy imigrácie a azylu s témami terorizmu, transnacionálneho zločinu a kontroly hraníc. Často sa tak stáva, že informácie v novinách o prekročení východnej hranice na Slovensku sú prevažne správami o nelegálnej imigrácii alebo o pašeráctve. Všetky typy imigrantov sú hádzané do „jedného vreca“, a často tak dochádza k prepájaniu vyššie spomínaných tém.

Na jednej strane priniesla európska integrácia uvoľnenie vnútorných hraníc, ale na strane druhej bolo odpoveďou posilnenie jej vonkajších hraníc. V súčasnosti je jednou z horúcich tém zvýšené množstvo utečencov prichádzajúcich do Európy cez Stredozemné more, najmä cez Taliansko, Maltu a Grécko.

Slovensko a imigrácia

Slovensko je jednou z krajín, ktorá “spravuje” vonkajšiu hranicu Európskej únie. Tá naša je v porovnaní s Talianskom kratšia, bez vody, s výrazne menším počtom prechádzajúcich ľudí a ešte menším počtom prechádzajúcich utečencov. Vonkajšia hranica na východe Slovenska je dlhá 98 km a aj napriek nevýraznej dĺžke a počtu prichádzajúcich imigrantov je jej zabezpečenie mimoriadne. Technológie zavedené a využívané na východnej hranici sú oceňované a uznávané vládami a armádami mnohých krajín, aj samotnou EÚ. Počet imigrantov u nás nepresahuje 1,35 % celkového počtu obyvateľov, pričom štátnych príslušníkov tretíchkrajín je tu bezmála 27-tisíc. Situácia so žiadosťami o udelenie azylu sa tiež výrazne líši. Kým v Taliansku bolo v roku 2014 podaných vyše 44-tisíc žiadostí o azyl, na Slovensku oň požiadalo v tom istom roku len 194 osôb. Z nich bol azyl udelený trom ľuďom, zamietnutých bolo 136 žiadostí. Aj napriek tomu, že v porovnaní s minulosťou sa Slovensko častejšie stáva cieľovou krajinou, imigrácia občanov tretích krajín rastie iba veľmi pomaly. Najbežnejším imigrantom v krajine je stále muž v stredných rokoch z krajiny Európskej únie, ktorý na Slovensku pracuje. Miera imigrácie na Slovensko sa ani po vypuknutí krízy na Ukrajine nezvýšila, ako sa pôvodne očakávalo. Počet pobytov ukrajinských štátnych príslušníkov sa dokonca v porovnaní s rokom 2013 znížil zo 7 137 na 6 472. Mierne však stúpol počet Ukrajincov, ktorí hranicu prekročili nelegálne, a to zo 156 na 202. Celkovo však ukrajinská kríza nemala výrazný vplyv na imigráciu do krajiny.

Napriek nízkemu percentu cudzincov žijúcich na Slovensku, výskum Medzinárodnej organizácie pre migráciu pod názvom Postoje verejnosti k cudzincom a zahraničnej migrácii v Slovenskej republike, realizovaný v roku 2009, ukázal, že len 12,8 % respondentov deklarovalo nulovú skúsenosť s cudzincami. Z ľudí, ktorí skúsenosti s cudzincami mali, uvidelo 39,6 % respondentov dobré skúsenosti a iba 6,3 % respondentov negatívne. Osobná skúsenosť významnou mierou vplýva na vnímanie kultúrne odlišných skupín. Častejšie stretávanie sa mladých ľudí s menšinami, teda aj tými novými, pozitívne vplýva na postoje k nim. Absencia osobných skúseností následne vedie k preberaniu stereotypných predstáv o členoch menšinových komunít, k strachu a mylným predstavám, z čoho môže vyplývať odmietnutie akceptácie cudzincov, dokonca aj neznášanlivosť voči nim. Aj napriek tomu, že na Slovensku ubúda počet žiadostí o azyl, v spoločnosti prevláda názor, že cudzinci, vrátane utečencov, prinášajú choroby a zvyšujú kriminalitu. Podľa štúdie sa s tvrdením, že utečenci prinášajú rôzne choroby, stotožnilo až 65,8 % respondentov, a k tvrdeniu, že utečenci prispievajú k zvyšovaniu kriminality na našom území, sa priklonilo 51,4 % opýtaných. Na takéto čísla a predstavy má vplyv nielen osobná skúsenosť či kultúrny kapitál, ale aj diskurz, aký sa v krajine o cudzincoch vedie. 

Bludný kruh sekuritizácie migrácie

Sekuritizácia je definovaná ako proces, v ktorom sa z akejkoľvek témy stáva téma chápaná ako existenčná hrozba. Je dôležité povedať, že vytváranie takéhoto obrazu o rôznych témach či skupinách ľudí je výsledkom spoločenskej konštrukcie hrozby. Inými slovami, takáto hrozba nie je reálne existujúcou hrozbou, jav je vytváraný rôznymi obrazmi, istou rétorikou a diskurzom, aký vedú politickí predstavitelia a médiá.    Často sa takouto témou stávajú práve cudzinci. Politickí predstavitelia a médiá však majú na výber, akým spôsobom budú o cudzincoch informovať verejnosť. Reštriktívna migračná politika, uzatváranie hraníc a vykresľovanie migrantov ako hrozby majú mnohé negatívne dôsledky. Nedostatočná informovanosť a takto ladený diskurz tak vytvárajú strach z neznámeho a z neistoty. Prísne nastavenie legálneho vstupu do krajiny však priamo ovplyvňuje aj imigrantov samotných. V prvom rade, ak nie je dostatok legálnych spôsobov, ako sa dostať do krajiny, ľudia sú nútení využívať alternatívne spôsoby vstupu. To často ústi do využívania služieb prevádzačov, čo však môže byť mimoriadne nebezpečné a nákladné. Môže to viesť aj k organizovaným plavbám cez more tak, ako sa to v súčasnosti deje v Stredozemnom mori.

Sekuritizácia migrácie má však aj celospoločensky negatívny rozmer. Migrácia je v očiach verejnosti a politických predstaviteľov často považovaná za jeden z faktorov, ktoré oslabujú národnú tradíciu a spoločenskú homogenitu, či nebodaj ohrozujú národnú bezpečnosť. Aj preto sa vytvára negatívny obraz o cudzincoch v spoločnosti. Prísne či nedostatočné opatrenia však môžu spôsobovať problémy aj cudzincom, ktorí už v krajine sú (ak sa napríklad na cudzineckej polícii nevedia dohovoriť, nedostávajú dostatočné informácie o potrebných dokumentoch a postupoch, ak sa pre rôzne administratívne prekážky nemôžu zamestnať, ak nemajú k dispozícii jazykové kurzy, alebo ak musia celé dni zotrvávať v záchytných táboroch a podobne). Ľudia sa tak uzatvárajú do seba a nemajú kontakt s väčšinovým obyvateľstvom. To však narúša vzájomnú dôveru medzi týmito skupinami, spoločenskú súdržnosť a solidaritu. Strata schopnosti súdržnej spoločnosti vedie opätovne k vytváraniu obrazu hrozby, a teda k ďalšej sekuritizácii, čím sa prehlbuje bludný kruh negatívnych dôsledkov vnímania cudzincov ako hrozby.

Záver

Migrácia sa v posledných desaťročiach stala často diskutovanou témou. Jednou z dimenzií tejto diskusie je aj hrozba, ktorú imigranti predstavujú. V Európskej únii sa bezpečnostný diskurz odráža najmä v posilňovaní úlohy a kompetencií agentúry FRONTEX, ktorá zaviedla Dublinskú konvenciu, EURODAC a EUROSUR. S každým opatrením je posilňovaná vonkajšia hranica Únie a vytvára sa väčšia kontrolu nad tým, kto hranicu prekračuje. Vnímanie cudzincov ako hrozby vedie k silnej forme politizácie migrácie, čo následne spája migráciu s otázkami bezpečnosti. Je veľmi riskantné, ak reštriktívne kontrolno-regulačné opatrenia prevládajú na tými integračnými. V prípade Slovenska je kľúčovou témou napĺňanie Integračnej politiky, ktorá bola prijatá prvýkrát v roku 2014. V systéme Slovenskej republiky je integrácia cudzincov oklieštená na malý počet pracovníkov Oddelenia migrácie a integrácie cudzincov Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor migrácie a integrácie Ministerstva vnútra a zopár úloh Migračného úradu, ktorý je tiež v gescii Ministerstva vnútra. Preto je potrebné vynaložiť úsilie na vytvorenie dobrého, funkčného a flexibilného integračného systému, ktorý by bol schopný lepšie reagovať na potreby imigrantov a vytvoril by vhodné podmienky pre aktívnu účasť týchto ľudí na fungovaní spoločnosti.

V prípade Talianska je situácia komplikovanejšia v dôsledku vyššieho počtu utečencov prichádzajúcich z krajín okolo Stredozemného mora. Žiadostí o udelenie azylu je veľa. Vďaka Dublinskej konvencii sa Taliansko stáva nielen vstupnou krajinou, ale aj krajinou zodpovednou za posúdenie a vybavenie žiadosti o azyl všetkých, ktorí prekročili hranice Talianska ako prvé. Jednou z ciest je práve akási spoločná zodpovednosť za týchto utečencov, za ich prijatie a vybavenie žiadostí o azyl. Krajiny ako Nemecko či Francúzsko už takýchto utečencov prijali, čo tiež pomohlo zabrániť návratom týchto ľudí do krajín pôvodu. K spoločnej zodpovednosti a prijímaniu utečencov by sa však malo prihlásiť viac krajín Únie.

Treba si uvedomiť, že o čo viac bude v politickej či verejnej diskusii negatívnych predstáv spojených s cudzincami, o to menšia bude snaha o prijímanie integračných opatrení a vytváranie inkluzívnej spoločnosti. A naopak, o čo menej integrovaných imigrantov bude v krajine, o to viac bude narušená súdržnosť v spoločnosti. Sekuritizácia môže predstavovať nezamýšľaný dôsledok nenaplnenej integrácie cudzincov. Ostáva teda otázkou, či je neustále posilňovanie hraníc riešením súčasných migračných trendov a správnou odpoveďou na rastúce počty ľudí utekajúcich z rodných krajín. Riešenie to je, avšak nie veľmi šťastné a určite nie systémové.