Multikulti.sk

Články

Afganská realita nútenej migrácie

09.05.2016 - Nina Galanská

Afganská

foto: visualhunt.com

Podľa UCDP (Uppsala Conflict Data Program), konkrétne databázy definícií UCDP je ozbrojeným konfliktom „nekompatibilita vzťahujúca sa na vládu alebo územie, kde sú použité ozbrojené sily medzi dvomi stranami, z ktorých aspoň jedny môžeme označiť ako vládne/ štátne, následkom ktorých je minimálne 25 bojových úmrtí v jednom kalendárnom roku.“[1] Escola de Cultura de Pau (2014) označuje ozbrojený konflikt za akúkoľvek konfrontáciu medzi regulárnymi a neregulárnymi ozbrojenými skupinami s cieľmi, ktoré sú považované za nekompatibilné a v ktorých pokračujúce a organizované použitie násilia:

  • spôsobí minimálne 100 úmrtí spojených s bojmi v kalendárnom roku a/ alebo má vážny dopad na teritórium (zničenie infraštruktúry alebo prírodných zdrojov) a ľudskej bezpečnosti (napr. zranená alebo presídlená populácia, sexuálne násilie, potravinová neistota, dopad na mentálne zdravie a na sociálnu štruktúru alebo narušenie základných služieb)
  • dosahuje ciele, ktoré sú odlišné od bežnej delikvencie a sú obyčajne spojené s:
    • požiadavkami na sebaurčenie a vlastnú vládu alebo problematiku identity
    • opozíciou k politickým, ekonomickým, sociálnym alebo ideologickým systémom štátu alebo vnútroštátnej či medzinárodnej politiky vlády, ktorá v oboch prípadoch vedie k bojom za účelom získania alebo destabilizovania moci
    • kontrolou prírodných zdrojov alebo teritória.[2] 

V prípade Afganistanu nie je jednoznačne možné určiť ozbrojený konflikt za striktne medzinárodný alebo vnútroštátny, nakoľko vykazuje prvky oboch, čím odstraňuje a rozmazáva hranice medzi týmito dvoma kategóriami. Predovšetkým to vyplýva z charakteru konfliktu, ktorý sa odohrával na území Afganistanu a ktorý bol síce po odchode sovietskych vojsk vnútroštátny, najskôr vedený ako občianska vojna medzi rozdeleným táborom mudžahídov, neskôr ako konflikt medzi mudžahídmi a talibanskými jednotkami. Mudžahídske jednotky sa neskôr sformovali do útvaru Spojeného severného frontu, ktorý sa stal známym ako Severná aliancia, pod vedením Ahmada Shaha Massouda. Afganistan bol v tom čase kontrolovaný dvoma vládami, jednak Islamským emirátom Afganistanu tvoreným Talibanom a uznávaným Pakistanom, Saudskou Arábiou a Spojenými arabskými emirátmi a Islamským štátom Afganistan s prezidentom Burhanuddinom Rabbanim uznaným Organizáciou spojených národov. Do 7.10.2001 bol teda konflikt na území Afganistanu od odchodu sovietskych jednotiek z územia Afganistanu vnútroštátnou záležitosťou bez medzinárodných zásahov. Nakoľko však teroristické útoky na ciele v Spojených štátoch amerických začali novú éru terorizmu označovaného ako globálny terorizmus, superterorizmus, hyperterorizmus (Hynek – Eichler – Majerník, 2012) a Afganistan bol označený ako hlavný priestor pôsobenia a sústredenia sa al-Káidy, Spojené štáty americké zahájili operáciu Trvalá sloboda 2001. Vojna v Afganistane mala podľa Hynka, Eichlera a Majerníka (2012) opodstatnenie na základe nasledujúcich potvrdených dôvodov: 1. Afganistan sa stal základňou al-Káidy a tým aj 2. medzinárodného terorizmu po príchode a etablovaní Talibanu a Usámu bin-Ládina na jeho území, 3. napriek žiadosti o vydanie Usámu bin-Ládina nebolo vydanie uskutočnené talibanskou vládou, ktorá požadovala preňho proces na území Pakistanu podľa islamského práva a 4. Taliban a jeho politické ambície spolu s vykonávaním vlastného výkladu šaríe na území Afganistanu predstavoval všeobecné ohrozenie spoločnosti a bezpečnosti v oblasti.[3] V priebehu niekoľkých týždňov bola odstránená talibanská vláda z Kábulu a dočasnú administratívnu vládu riadil Hamid Karzai, ktorý sa po voľbách stal prezidentom.  Ozbrojeným konfliktom je možné aj podľa definície UCDP ako aj Escola de Pau nazvať konflikt v Afganistane, nakoľko spĺňa všetky podmienky stanovené v jednotlivých definíciách. Ozbrojeným konfliktom ostal konflikt aj po ukončení priamej cielenej invázie Spojených štátov amerických, predovšetkým potom, ako sa začali vytvárať individuálne skupiny tvorené porazeným Talibanom a napodobňujúce obranné techniky rebelských skupín využívané pri bránení sa operácii Nekonečná sloboda v Iraku. Paradoxným faktom je počet obetí, ktorý sa od roku 2001 do 2010 zvyšoval (v roku 2010 dosiahol počet obetí koalície 711 osôb) a následne postupne klesal.[4] Podľa správy Asistujúcej misie v Afganistane Organizácie spojených národov (UNAMA) bol počet obetí od roku 2009 (začiatok zaznamenávania údajov) do roku 2013 14 064, s najvyšším počtom civilných obetí v roku 2011 (3133).[5] Otáznym zostáva fakt, do akej miery bola operácia Trvalá sloboda iniciujúcim faktorom nasledujúceho vývoja na území Afganistanu a ako by vyzeral vývoj krajiny, ak by medzinárodnej intervencii nedošlo.

 

Sociálne dôsledky ozbrojeného konfliktu v Afganistane

V časovom období od roku 1979, kedy do Afganistanu prišli sovietske jednotky, až do roku 2002, teda po operácii Trvalá sloboda 2001 je odhadovaný pomer utečencov k celkovej populácii 25%, teda počas viac ako 20 rokov bol minimálne každý štvrtý Afganec utečencom. Na základe toho môžeme konštatovať, že Afganistan je krajina s jednou z najväčších utečeneckých kríz v súčasnosti. V roku 2000, teda ešte pred „vojnou v Afganistane“ bolo vo svete viac ako 3,5 milióna utečencov pochádzajúcich z Afganistanu. Afganská populácia je zložená z odhadovaných 55 etník[6], pričom najväčšími etnikami sú Paštúni (40%), Tadžici (33%), Uzbeci (9%), Hazari (11%) a iné minoritné skupiny.[7] Presný percentuálny podiel na celkovom obyvateľstve je ale otázny a nejednoznačný, nakoľko práve vyššie spomenuté nútené migračné toky výrazne, ale hlavne asymetricky ovplyvnili zastúpenie jednotlivých etnických skupín v rámci celkovej populácie Afganistanu. Základným aspektom problematických etnických vzťahov je aj kmeňové zoskupovanie a malá interakcia medzi etnikami, vyplývajúca predovšetkým z historickej skúsenosti. 

Problém odcudzenia jednej z najväčších etnických skupín - Paštúnov je možné demonštrovať predovšetkým na základe ich kolaborácie s Talibanom a neskorej reakcie pri tvorbe a nasledujúcich negociáciách so Severnou alianciou/ Spojeným severným frontom a zapojenia sa do odbojových akcií proti Talibanu. Napriek tomu, že Taliban začal postupne strácať podporu aj v oblastiach obývaných Paštúnmi, Paštúnska koalícia bola vytvorená neskoro a teda zaostala vo vyjednávaniach a realizácii prideľovania miest autorít na juhu a východe krajiny. [8] Takisto paštúnsky vodca Abdul Haq, ktorý mal najlepšie šance prepojiť východný odboj so severnými mudžahídmi bol popravený Talibanom ešte v októbri 2001.[9] „V Afganistane boli etnickí Paštúni od konca roka 2001 cieľmi z dôvodu ich skutočných alebo predpokladaných napojení na bývalý vládnuci Taliban, ako aj kvôli nimi uskutočňovanej kontrole vzácnych, obmedzených zdrojov. Okolo 60 000 Paštúnov bolo nútených opustiť ich domov od konca roka 2001. Viacerí neboli schopní sa vrátiť a preto ostávajú v táboroch, väčšinou na juhu ale takisto aj na západe krajiny.“[10] Cielené násilie voči etnickým skupinám bolo realizované aj počas ovládania územia Talibanom, ktoré sa však týkalo predovšetkým menších etnických skupín, zahŕňajúcich však aj Uzbekov a Hazarov. Diskriminačné tendencie voči určitým skupinám sa prejavujú aj v prípade nútenej migrácie a smery migračných tokov utečencov to potvrdzovali. Je to dané historickými zväzkami ako aj etnickým zložením jednotlivých štátov. Z tohto dôvodu je možné vidieť silnú podporu Paštúnov zo strany Pakistanu ako aj podporu regiónu Herat Iránom a zároveň odôvodniť vojenskú a politickú podporu Severnej aliancii zo strany Iránu ako odpovede na prenasledovanie Hazarov Talibanom. Subjektívny pocit diskriminácie sa neprejavuje ako následok dlhodobého konfliktu iba pri paštúnskom etniku, ale aj na strane menšinových etník, ktoré sa obávajú podobných praktík, ktoré boli uplatňované pred operáciou Trvalá sloboda 2001 jednak počas talibanskej vlády ako aj počas občianskej vojny a skôr.  

Ďalším problémom nútenej migrácie je sociálne vylúčenie vnútorne vysídlených osôb a utečencov. Príčiny sú rôzne. Jednak môžeme uvažovať o problematickom prístupe k príjmom a majetku/ bohatstvu, nakoľko sú utečenci zraniteľnou skupinou osôb, ktorá z dôvodu úteku musí nechať väčšinu nadobudnutého nepeňažného bohatstva (v kontexte vlastníctva majetku) v mieste pôvodu a v prípade úteku do vzdialenejších krajín väčšinovo potrebuje vysoké finančné čiastky na pokrytie nákladov cesty. Druhým aspektom z hľadiska príjmov je minimálna príležitosť zamestnania sa pred získaním štatútu utečenca alebo získaním azylu, prípadne zamestnanie v prostredí šedej ekonomiky. V prípade táborov je zamestnateľnosť ešte nižšia. Afganskí utečenci v Iráne v prípade dostatku finančných prostriedkov mali tendenciu opúšťať utečenecké tábory a presídľovať sa do miest/ obcí s úmyslom hľadať zamestnanie. Nezačlenenie sa do spoločnosti práve prostredníctvom zamestnania a z toho vyplývajúceho príjmu vedie k segregácii a vyčleňovaniu týchto skupín, čo ešte prehlbuje a znižuje sociálny status týchto skupín a môže viesť k negatívnym konfliktným prejavom individuálnych osôb. Pri vnútorne vysídlených osobách sa tento proces prejavuje v podobnej miere, aj keď v tomto prípade nevplýva na situáciu aspekt rozličnej etnickej/ štátnej príslušnosti. Problematika opätovného začlenenia do spoločnosti a možnosť sociálneho vylúčenia sa dotýka aj vysídlených osôb po návrate, nakoľko sa problematickými aspektmi stávajú nemožnosť znovunadobudnutia vlastných majetkov, získanie statusu a role v danej spoločnosti, prípadné prekonanie prežitých tráum.

 

Sociálno-ekonomické dôsledky nútenej migrácie z Afganistanu

Nevyužitý potenciál vysídlených osôb z pohľadu medzinárodného spoločenstva predovšetkým utečencov, žiadateľov o azyl a osoby v osobitnom záujme UNHCR je viditeľný predovšetkým v prípade remitencií a ich možného vplyvu na obnovu domovskej krajiny. Rovnako je možné sledovať nevyužitie možností a potenciálu vplývania na domovskú krajinu vysídlencov – ľudský kapitál v podobe vysídlencov, prostredníctvom ktorých je možné vplývať na transformáciu a stabilizáciu situácie v domovských štátoch – prostredníctvom ekonomických aktivít – remitencie, investície vysídlencov v domovskej krajine do nehnuteľností, pozemkov, podnikateľských aktivít, charitatívne príspevky; politickej angažovanosti – vlastnej alebo sprostredkovanej (vplývanie na rodinné a priateľské okruhy); sociálnych aktivít – sociálne kontakty, možnosť vplyvu a informovania prostredníctvom periodickej a neperiodickej tlače.[11] Remitenčné toky z krajín, kde sa vysídlené osoby etablovali by mohli vplývať na post-konfliktné budovanie štátu – v prípade Pakistanu a Iránu vo vzťahu k Afganistanu je marginalizované, neriadené a nepodporované a tendencie využitia tohto „nástroja“ sú skôr viditeľné z rozvinutých krajín. Veľký vplyv na možnosť uplatnenia a využitia potenciálu vysídlených osôb v hostiteľskom štáte má integračná politika hostiteľského štátu, ktorá v prípade reštriktívnosti prípadne obmedzujúcich opatrení (napr. v prípade Iránu mestá bez utečencov) tento kapitál výrazným spôsobom limituje.

 

Dôsledky nútenej migrácie na politickej úrovni - Vplyv na bilaterálne a multilaterálne vzťahy štátov

Ešte pre operáciou Trvalá sloboda v Afganistane v roku 2001 Pakistan a Irán uzavreli hranice s Afganistanom, z dôvodu obáv z masívneho prílevu ďalších osôb. V roku 2000 bolo v oboch krajinách spolu viac ako 3,5 milióna utečencov (podľa štatistík oboch krajín), s ktorými sa krajiny potrebovali vysporiadať.[12] Bol tým však porušený Ženevský dohovor z roku 1951  a Newyorský protokol z roku 1967, predovšetkým princíp non-refoulement. V prípade Pakistanu bolo napriek zavretým hraniciam možné prejsť, v prípade Iránu boli alternatívnym riešením tábory na území Afganistanu pre vnútorne vysídlené osoby (napr. oblasť Nimroz). Pretrvávajúci status a presídľovanie osôb však vplýva na destabilizáciu regiónu a obnovujúce sa konflikty. Skupinové opatrenia namiesto opatrení individuálnych, na ktoré krajiny nemali finančné prostriedky boli v priamom rozpore s princípom non-refoulement, nakoľko neumožňovali osobám s právom na štatút utečenca tento štatút získať. Problém sa takisto prejavil v nekonzistentnom udeľovaní štatútu utečenca, nakoľko bol udeľovaný na základe prima facie dôvodov. Uzavreté hranice takisto izolovali utečencov nachádzajúcich sa na území Iránu a prijaté opatrenia niektorých miest, ktoré neprijímali utečencov z Afganistanu, boli príčinou sociálnych vylúčení skupín osôb[13] ako aj spôsobovali multiplikované presídľovanie osôb.

Hromadný prílev vysídlených osôb bol takisto spojený s ekonomickou záťažou susedných krajín prijímajúcich utečencov, ako aj s následnou ekonomickou záťažou afganského systému pri spätnom prijatí navrátilcov. V priebehu 3 rokov sa zmenil počet afganských utečencov z 3,5 milióna v roku 2000 na 3,8 milióna v roku 2001 a na 2,5 milióna v roku 2002. Hlavné prijímajúce krajiny a počty utečencov pred operáciu Trvalá sloboda v roku 2000 sú zobrazené v tabuľke 1.

Tu je možné zaujať predovšetkým kritické stanovisko ku krajinám medzinárodného spoločenstva, ktorých podpora štátov priamo susediacich s Afganistanom pri zvládnutí utečeneckej krízy bola minimálna. Napriek tomu, že táto podpora bola v roku 2001 zvýšená, nereagovala dostatočne na potreby týchto krajín.

 

Tab. 1 10 krajín s najvyšším počtom utečencov z Afganistanu v roku 2000 - 2002

Krajina pôvodu

Krajina pobytu

Rok

Utečenci

Krajina pobytu

Rok

Utečenci

Krajina pobytu

Rok

Utečenci

Afganistan

Pakistan

2000

2000000

Pakistan

2001

2197821

Pakistan

2002

1226569

Afganistan

Iránska islamská republika

2000

1482000

Iránska islamská republika

2001

1482000

Iránska islamská republika

2002

1104909

Afganistan

Holandsko

2000

23629

Holandsko

2001

26024

Nemecko

2002

52289

Afganistan

Tadžikistan

2000

15354

Tadžikistan

2001

15336

Holandsko

2002

26001

Afganistan

India

2000

12760

Spojené kráľovstvo

2001

15065

Spojené kráľovstvo

2002

20305

Afganistan

Kanada

2000

9115

India

2001

11972

Kanada

2002

12957

Afganistan

Uzbekistan

2000

8348

Kanada

2001

11371

India

2002

11371

Afganistan

Spojené kráľovstvo

2000

5675

Uzbekistan

2001

9569

Spojené štáty americké

2002

8932

Afganistan

Austrália

2000

4358

Spojené štáty americké

2001

7426

Austrália

2002

6943

Afganistan

Spojené štáty americké

2000

4322

Austrália

2001

6262

Dánsko

2002

5766

 

Celkový počet

 

3587336

 

 

3809767

 

 

2510285

Zdroj: United Nations Statistics Division. Table with data on Refugees. Dostupné na internete:< https://data.un.org/Data.aspx?d=UNHCR&f=indID%3AType-Ref>

Jedným z dôležitých aspektov nútenej migrácie vo vzťahu k bilaterálnym vzťahom hostiteľskej a domovskej krajiny je asymetria vo vyjednávacích pozíciách domovského štátu vysídlencov a hostiteľských susedných štátov. Vysídlenci totiž v tomto prípade sú využívaní ako argument voči protistrane pri vyjednávaní o lepších podmienkach pre hostiteľskú krajinu. V prípade vysokých počtov medzinárodne vysídlených osôb ako je vo vzťahu Afganistanu a Pakistanu a Afganistanu a Iránu môžu utečenci tvoriť silný argument voči krajine pôvodu – masívna deportácia osôb by totiž znamenala extrémnu ekonomickú ako aj sociálnu záťaž, ktorá by bola nárazová a pre stabilizujúci sa štát vlastne deštrukčná.



[1] Uppsala Conflict Data Program. Definition of Armed Conflict. Dostuoné na internete:< http://www.pcr.uu.se/research/ucdp/definitions/definition_of_armed_conflict/>

[2] Escola de Cultura de Pau. 2014. Alert 2014! Report on conflicts, human rights and peacebuilding. Barcelona: Icaria, 2014. 261 s.

[3] Hynek N, Eichler J, Majerník L. Konflikt a obnova v Afghánistánu: kontext, prostředí a zájmy. Ústav mezinárodních vztahů; 2012. 191 p.

[4] Operation Enduring Freedom. dostupné na internete: <http://icasualties.org/OEF/ByYear.aspx>

[5] United Nations Assistance Mission to Afghanistan, UN Office of the High Commissioner for Human Rights, Afghanistan Annual Report 2013. Dostupné na internete: <http://unama.unmissions.org/Portals/UNAMA/human%20rights/Feb_8_2014_PoC-report_2013-Full-report-ENG.pdf>

[6] Orywal, E.(ed.). 1986. Die ethnischen Gruppen Afghanistans. Fallstudien zu Gruppenidentität und Intergruppenbeziehungen. Beihefte zum Tübinger Atlas des Vorderen Orients (TAVO), Reihe B, Nr. 70, Wiesbaden: Dr. Ludwig Reichert Verlag.

[7] Ministerstvo zahraničních věcí České republiky. Afgánistán. Dostupné na internete: <http://www.mzv.cz/jnp/cz/encyklopedie_statu/asie/afghanistan/>

[8] International crisis group. 2003. Afghanistan: The problem of Pasthun alienation. Kabul/Brussels: ICG Asia Report,  No. 62, 36 s.

[9] Ibid.

[10] GLOBAL IDP PROJECT. 2004. Internal Displacement. a Global Overview of Trends and Developments in 2003.

[11] Koser, Khalid, and Nicholas Van Hear. 2003. Asylum Migration and Implications for Countries of Origin. WIDER Discussion Paper 2003/20. Helsinki: United Nations University, World Institute for Development Economics Research (UNU-WIDER). 

[12] United Nations Statistics Division. Table with data on Refugees. Dostupné na internete: <https://data.un.org/Data.aspx?d=UNHCR&f=indID%3AType-Ref>

[13] HUMAN RIGHTS WATCH. 2013. Unwelcome guests. Iran´s Violation of Afghan Refugee and Migrant Rights. ISBN: 978-1-62313-0770. 124 s.