Multikulti.sk

Články

Útek za Dalajlámom. O utečencoch bez krajiny, ktorí chcú byť cudzincami

05.05.2016 - Magdaléna Vaculčiaková

Útek

foto: Edwin Koo

Niektorí žijú v Indii už viac ako päťdesiat rokov. Mnohí sa tu dokonca narodili. Sú vďační, že ich Indovia prijali. A predsa zostávajú cudzincami, ktorí sa neintegrujú. Tibeťania v podhorí indických Himalájí veria, že sa raz dočkajú oslobodeného Tibetu.

Je skoré ráno, hodiny ledva odbili štvrtú. V úzkych uličkách svietia oči Indov, ktorí ma chcú odviezť do hotela. A ešte jedna žiarovka – v malom stánku oproti budhistickému chrámu predáva tibetský starček korenistý mliečny indický čaj. Mnísi v bordových habitoch prekladajú prsty po drevených guľôčkach patričiek, odriekajúc si mantry popod nos. S vychádzajúcim slnkom sa po uliciach začínajú preháňať trúbiace autá, ktoré ma uisťujú, že som ešte stále v Indii. Hoci pokorné pohľady Tibeťanov, budhistické modlitebné vlajočky aj streetartové obrazy hlásajúce heslo Free Tibet jednoznačne naznačujú, že táto časť najväčšej demokracie sveta už dávno dýcha inou než indickou kultúrou.

Vítaní v Indii

Keď v roku 1959 vypuklo protikomunistické povstanie v tibetskej Lhase, desaťtisíce ľudí nasledovali budhistického vodcu dalajlámu XIV. a spolu s ním Tibet opustili. Dalajláma vtedy požiadal o pomoc v Indii, ktorá umožnila zostať nielen jemu, ale aj mnohým ďalším. Dnes v Indii žije podľa rôznych odhadov viac ako stotisíc Tibeťanov. Do žiadnej inej krajiny na svete neutieklo z vyše sedemmiliónového národa viac ľudí.

Aj preto volajú mestečko McLeod Ganj pod majestátnymi himalájskymi kopcami, kde sídli dalajláma a tibetská exilová vláda, malou Lhasou.

Obyvatelia postupne dvíhajú rolety na svojich obchodoch. Z úzkych jedální sa valí dym a vône indického karí prebíjajú vône tibetských zeleninových polievok thukpa, hoci tých tibetských je viac. Najmä starší Tibeťania vybaľujú na svoje stoly popri ceste náušnice, prívesky, hrubé šály z jačej vlny. Kašmírčania vykladajú šatky z kašmíru pred obchodíky.

Okrem obchodíkov si miestni s tibetskými utečencami konkurujú aj v reštauračných a ubytovacích službách. Žiadny z nich však netvrdí, že nejaká konkurencia existuje – na jednej, ani na druhej strane. India je podľa každého Tibeťana, s ktorým hovorím, veľmi prívetivou krajinou a cítia sa v nej vítaní. O Indoch hovoria samé chvály – sú príjemní, veľkorysí, prajní. Indická vláda sa podľa slov mnohých o Tibeťanov „naozaj stará“.

Napriek tomu viacerí nemôžu vlastniť pôdu, voliť či protestovať. Integrácii nevenovali pozornosť oni ani indická vláda, zostávajú preto hosťami, ktorí čakajú na návrat domov. Akoby obe skupiny prijali fakt, že musia žiť spolu, ale zdá sa, že urobili veľmi málo pre to, aby si porozumeli.

Utečenka z rozhodnutia rodičov

Lobsang žije v Indii už pätnásť rokov. Bola v puberte, keď jej rodičia zabalili veci a poslali ju do Lhasy za štúdiom. „Nechápala som, prečo mi balia všetko, ak som sa mala vrátiť na víkend domov,“ spomína. Teraz mi pripravuje indickú kávu v miestnom obchodíku s výrobkami tibetských utečeniek, ktorý slúži ako sociálny podnik v rukách jednej z mnohých tibetských neziskoviek. Každá podporuje inú oblasť života Tibeťanov.

Lhasa bola iba zámienkou, čo Lobsang pochopila, keď sa viezla v aute s neznámou ženou už dva dni. „Až vtedy mi povedala, že ideme do Indie. Rodičia jej zaplatili, aby sa postarala o to, že sa tam dostanem. Chceli pre mňa lepšie vzdelanie,“ vraví Tibeťanka. Kričala, plakala, no nepomohlo. Rozpráva svoj príbeh tak detailne, akoby to bolo včera.

Prešla rukami niekoľkých prevádzačov. Niektorým peniaze nestačili, a tak prezradili Číňanom, kde sa utečenci skrývajú. Lobsang kráčala celé týždne cez Himaláje s cudzími ľuďmi. „Nepoznali sme sa navzájom. Vždy sme kráčali v noci a cez deň sme spali v kempe v lese, aby nás Číňania nechytili,“ popisuje Lobsang. Tibeťania prechádzali cez Himaláje najmä v zime. Číňanov je vtedy v horách menej, navyše rieky sú zamrznuté, takže sa cez ne dá jednoduchšie dostať.

Cez hranicu Číny a Nepálu prechádzala v indickom oblečení, natretá na hnedo, aby si mysleli, že je Indka. A podarilo sa. Ale nastali ešte ťažšie chvíle. V Nepále zostala sama, mesiac strávila v utečeneckom centre v Káthmandu. „Napokon som vyplnila papiere a spolu s ďalšími tibetskými utečencami som nasadla na autobus do utečeneckého centra v hlavnom meste Indie Dillí,“ dodáva. Rodičia v jej dedine nemali telefón, poslali jej list, až keď dokončila siedmy ročník na základnej škole.

Tibet v Číne

Čína tvrdí, že Tibet patrí pod jej správu už stovky rokov. Pred rokom 1949 ho Tibeťania považovali za nezávislé územie. Následne prišla invázia a Čína začala tvrdo potláčať budhizmus. „Neexistovali nijaké kláštory, tradičné vzdelávanie, neslávili sa náboženské sviatky,” vysvetľuje tibetológ Martin Slobodník z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Situácia sa zmenila po smrti Mao Ce-tunga v roku 1976, keď začali tibetský budhizmus obnovovať. „Tibetské kláštory sú však pod prísnym dozorom čínskych úradov, ktoré ich monitorujú ani nie tak kvôli náboženskými aktivitám, ale kvôli tomu, že mnísi sú lojálni voči dalajlámovi a mnohí z nich odmietajú čínsku prítomnosť v Tibete,” dopĺňa.

Tí, čo v Tibete zostali a protestujú, čelia tvrdému prenasledovaniu. Niektorí protestujú aj sebaupaľovaním – len do septembra 2015 sa o to pokúsilo 143 ľudí. Mnohé z obetí takýchto aktov boli budhistickí mnísi a mníšky.

„Kým prišli Číňania, môj otec bol vedúcim dediny. S ich príchodom ho uväznili a niektorých mojich strýkov zavraždili,” rozrozpráva sa Yeshi, dnes riaditeľ neziskovky Tibet World. „Chceli, aby sme si boli všetci rovní. Avšak skončilo to tak, že naši dedinčania nemali čo jesť. Môj otec občas dokonca jedával kožu z topánok,” pokračuje a so smutným pohľadom sa zapozerá von z okna svojej kancelárie, kde sa stretávame. „Dokonca vypaľovali niektoré dediny, ich obyvateľov týrali. Moja rodina zažívala ťažké časy.”

Územie Tibetu má pre Čínu veľký geopolitický význam. Navyše v šesťdesiatych rokoch tam objavili množstvo nerastných surovín, ťažia chromitan, meď, zlato aj ropu. „Z ekonomického hľadiska je to v poriadku, ale nie za cenu toho, že Tibeťania trpia,” myslí si Tsetsen, ktorý sa venuje politickým vzťahom medzi Tibetom a Čínou. Ťažba často prebieha v oblastiach, kde hrozí zamorenie riek, ktoré Tibeťania využívajú ako zdroje vody. Zároveň čínske spoločnosti nerešpektujú fakt, že Tibeťania považujú hory za sväté.

Aj Tsetsen utiekol z Tibetu. Stretávam ho na prednáške o tzv. Bielych papieroch, ktoré pravidelne vydáva čínska vláda a propagandisticky v nich informuje o rozvoji Tibetu. Keď mu vravím, že som novinárka, zneistie. Nechce, aby som uvádzala jeho priezvisko.

Konečne do školy

Mladý Yeshi sa sám rozhodol, že utečie. „Moja dedina je úplne odľahlá. Vyzeralo to v nej ako v 13. storočí. Otec ma raz zobral do mesta, kde som bol úplne šokovaný, keď som videl autá a televízory. A videl som aj deti kráčajúce do školy, so školskými taškami na chrbtoch. Odvtedy som túžil chodiť do školy aj ja,“ vraví Tibeťan, ktorého tričko hlása, že o Tibete treba tweetovať.

Bol pastier, ako väčšina tibetskej populácie v tých časoch. Mal trinásť rokov, ale nikdy predtým nebol v škole. O tom, že v Indii sa môže vzdelať, sa dozvedel od mníchov, s ktorými sa dal náhodne do reči. A hovorili aj o dalajlámovi. „Chcel som ho vidieť. Mali sme doma malé rádio. Môj otec vždy naladil dalajlámove preslovy, celá rodina sedela na zemi a počúvali sme. Hoci sme skoro ničomu nerozumeli, keďže dialekt v našej dedine je odlišný od tibetčiny. Rozumel iba otec. Pred príchodom Číňanov bol mníchom,“ hovorí Yeshi.

Keď jedného dňa prišiel brat, že odchádza do Indie, mladší súrodenec mu oznámil, že ide s ním. „Rodine sme nič nepovedali. Jednoducho sme ušli do Lhasy, kde sme si našli sprievodcu. Bolo nás v skupine 47. V tom čase utekalo veľa Tibeťanov,“ pamätá si detaily Yeshi. Po týždni v otvorenej dodávke kráčali cez Himaláje takmer dva mesiace. „Niektorí ľudia v tej zime takmer umreli,“ opisuje Yeshi.

Keď sa chlapci dostali do Indie, Yeshiho brat sa dal na mníšsku dráhu a on začal konečne chodiť do školy. „Nevedel som, ako to v škole funguje. Pamätám si, že na mojej prvej hodine sa po vstupe učiteľa do triedy všetci postavili a ja som zostal sedieť. Spolužiak ma udrel do ramena, ale keď som vstal, ostatní už sedeli,“ dnes sa Yeshi Lhundup nad touto príhodou smeje, avšak priznáva, že to bolo veľmi ťažké obdobie. Aj preto, že nerozumel jazyku.

Zvládol základnú aj strednú školu. Vysokú školu vyštudoval na juhu Indie, aby sa potom vrátil a založil v McLeod Ganj organizáciu Tibet World, ktorá sa snaží o zachovanie tibetskej kultúry tým, že o nej šíri informácie. Poskytuje tiež tibetským utečencom kurzy cudzích jazykov či počítačové kurzy. A tak ako ostatní utečenci, aj Yeshi sa osobne stretol s dalajlámom.

Gratulácia dalajlámovi

Najvýznamnejší budhistický spirituálny vodca oslavuje 80. narodeniny. McLeod Ganj je plné turistov aj Tibeťanov. Niektorí vraj prišli až z Tibetu. V úzkej uličke sa zoraďujú zvedavci, o chvíľu má cez ňu prejsť Jeho Svätosť v aute. „Prečo tu stojíme?” pýta sa Ind za mnou vedľa stojaceho Tibeťana. „Čakáme na dalajlámu,” odpovedá starší pán. „A to je kto?” zahlási bez ostychu Ind. Po vysvetlení sa rozhodne čakať s davom.

Na druhý deň ráno sa ten istý dav zhromažďuje pred chrámom dalajlámu XIV. Všetci odovzdávajú techniku a hľadajú si miesto na sedenie. Je šesť hodín, ale chrám je už takmer plný. Dalajláma prichádza o ôsmej, za sprievodu mníchov s tibetskými trúbami. Máva na všetky strany, pomaly – prislúchajúco svojmu veku aj tomu, čo všetko tento veľký človek prežil.

Po schodoch vyjde na druhé poschodie, kde sa posadí a najbližšie dve hodiny prijíma gratulácie od Tibeťanov, ale aj od Indov, politikov, mníchov a mníšok. Celá udalosť sa premieta na veľkoplošných obrazovkách. Prítomným zatiaľ mladí mnísi rozhadzujú tibetský chlieb a rozlievajú maslový čaj. Tisíce návštevníkov sa delia o jedlo aj dojmy. Spomínajú na učenia dalajlámu, ktorých sa zúčastnili.

Dalajláma aj exilová vláda, teda Centrálna tibetská administratíva (CTA) sídliaca v indickej Daramšale, chcú zachovať tibetskú kultúru napriek tomu, čo sa v Tibete deje. Vzdelávajú preto po svojom.

Malých tibetských utečencov, ktorým sa podarí dostať sa do Indie, sa ujímajú v sieti tibetských škôl. V školách sa do šiestej triedy vyučujú predmety v tibetčine, potom pribúda anglický jazyk. Po hinduisticky sa Tibeťania učia málokedy, keďže v rôznych štátoch Indie sa hovorí rôznymi jazykmi. Angličtina je univerzálnejšia.

Tibetský jazyk chce exil zachovať aj preto, lebo doma sa pomaly vytráca. V niektorých častiach Tibetu dnes žije viac Číňanov ako Tibeťanov. „Tibeťania sa aj v Tibete stávajú menšinou. Ak chcú ísť do mesta, musia hovoriť po čínsky, inak sa nedohodnú,“ vysvetľuje Yeshi. Preto zatiaľ čo tibetské deti sa v Indii úpenlivo učia po tibetsky, ich rodičia navštevujú kurzy čínštiny, pre prípad, že sa raz vrátia do rodného Tibetu.

Užívať si život

Tibetskou centrálnou dedinkou, v ktorej je miestna škola pri McLeod Ganj, sa vinie vôňa čerstvého chleba z miestnej pekárne. Deti s vychovávateľkami umývajú na dvore riady. Na ihrisku ďalšie, v modro-zelených uniformách, nacvičujú spoločnú pesničku. Nepovedali by ste, že celé roky nevideli svojich rodičov.

„Samozrejme, že majú traumy, prichádzajú sem bez príbuzných, niektoré skončili vo väzení – ale to sú príbehy nás všetkých, – sme utečenci,“ vraví Tenzin, ktorý ma dedinkou sprevádza. „Neviem, ako to robíme, ale vyrovnávame sa s tým,“ dodáva zmierene. Psychologickú pomoc teda mladým Tibeťanom neposkytujú.

A chýba ešte čosi. „Najmä na začiatku prichádzalo veľa Tibeťanov, ale indická vláda ich vôbec nevzdelávala o miestnej kultúre a pravidlách. Skrátka prišli a začali tu žiť. Nedostatok vedomostí o miestnych pravidlách tak spôsobuje problémy,“ vraví Yeshi z Tibet World. Niektorí Indovia sa sťažujú na mladých Tibeťanov, vraj sa nesprávajú slušne a problémy s nimi musí riešiť aj polícia. Hoci, nehovoria o tom úplne otvorene.

Rozdiely medzi indickou a tibetskou kultúrou nie sú iba v jazyku a náboženstve, ale aj v každodennom živote, ktorý sa odvíja najmä od náboženstva. „Náš postoj je iný. Ak mám 20-tisíc rupií, idem a kúpim si za ne motorku. Ale Indovia, najmä tí v dedinách, radšej šetria v bankách. A potom sa na nás trochu hnevajú, že tu žijú celé roky, ale Tibeťania, ktorí prišli nedávno, sa majú lepšie, lebo si užívajú život. Trochu nám závidia,“ myslí si Yeshi.

Majú sa však Tibeťania v Indii naozaj dobre alebo si len – ako radí budhizmus – užívajú tu a teraz?

Hostia bez statusu

Tibeťania, s ktorými hovorím, tvrdia, že sú spokojní so svojím stavom „bez statusu“. Podľa indickej vlády totiž spadajú pod miestny zákon o cudzincoch, ktorý im nepriznáva utečenecký status. Indická vláda doteraz nepodpísala Dohodu OSN o statuse utečencov, Tibeťania preto nemajú utečenecké preukazy, ale len registračné. Mnohí z nich nemôžu voliť, zastávať vybrané povolania, ani vlastniť pôdu. Ako cudzinci tiež nemajú právo protestovať a tí, ktorí sa o to v minulosti pokúsili počas návštev čínskej delegácie v Indii, boli jednoducho zatknutí. Dokonca ani samotný dalajláma nie je označovaný za utečenca, ale indická vláda ho nazýva „váženým hosťom“.

Indická vláda pritom postoj k utečencom od 60-tych rokov menila. Tibeťania, ktorí sa v Indii narodili medzi rokmi 1950 a 1987, môžu nadobudnúť občianstvo. Dokonca v posledných parlamentných voľbách v minulom roku mali možnosť voliť. Volila však len zanedbateľná časť Tibeťanov.

Ani Tsetsen nemá indický pas, hoci by mohol. „Keď mám registračný certifikát cudzinca, pripomína mi to, že som utečenec a mám zodpovednosť informovať o Tibete. Imidž, ktorý by som mal, (keby som zmenil občianstvo), by bol iný. Tibetskí nacionalisti by to neprijali,” vraví. Mnohí si držia stav „bez statusu” a náročky odmietajú indické občianstvo, pretože by to mohlo byť v komunite vnímané ako zrada voči snahe udržať tibetskú kultúru nažive. Zároveň by indické občianstvo mohlo skomplikovať jeho držiteľom situáciu, ak by sa rozhodli do Tibetu jedného dňa vrátiť.

Tibeťania musia svoje registračné karty obnovovať každých päť rokov. Ak tak neurobia, hrozia im pokuty, zadržanie, uväznenie, či dokonca deportácie. Podľa ľudskoprávnej organizácie Tibetan Justice Center (TJC) je ťažké zistiť, ako presne sa deportácie dejú. Zdá sa však, že indicko-tibetská pohraničná polícia má nariadené Tibeťanov, ktorí sa rozhodnú prekročiť hranicu späť do Indie, zastreliť. Na čínskej strane hranice je deportovaný zatknutý a s najväčšou pravdepodobnosťou skončí vo väzení.

Po potlačení protičínskeho povstania v Lhase v roku 2008 je takmer nemožné z Tibetu utiecť. S Číňanmi tiež začala spolupracovať nepálska vláda, ktorá poctivo vracala tibetských utečencov do rúk čínskych úradov. Ak predtým prichádzalo do exilu dve až tritisíc utečencov ročne, v roku 2013 ich bolo podľa TJC iba sto. „Aj India sprísnila opatrenia, čo sa týka prijímania nových Tibeťanov – nechce, aby sa zhoršili vzťahy s Čínou. A asi aj preto, že nechce mať vo svojej krajine čínskych špiónov,“ vraví Tsering z Oddelenia komunikácie exilovej vlády.

Dnes chodia Tibeťania do Indie najmä za štúdiom, na ktoré potrebujú povolenie. Keď doštudujú, nastáva problém – mnohí totiž zostávajú v krajine nelegálne.

Hrozba integrácie?

Budhistické modlitebné vlajky vlajú nad hlavou, keď vstupujem do oblasti tibetskej usadlosti v Dárdžilingu. Okolo obrovského ihriska sú dielne na výrobu kobercov. Potichu v nich sedia tibetskí seniori a tkajú. Koberce sú najmä na vývoz do zahraničia. Pár detí vykrikuje pri basketbale, inak je usadlosť akoby vyľudnená. Zostalo tam zostarnuté obyvateľstvo, ktoré sa naďalej pokúša o sebestačnosť. Mladí odišli za prácou inde.

Podobných tibetských usadlostí je na severe Indie veľa. Pozemky Tibeťanom poskytla v 60-tych rokoch indická vláda. Nikdy však nemalo ísť o trvalé dedinky, ale o izolované sídla, v ktorých by Tibeťania žili podobne ako žili v rodnej zemi. Živilo ich poľnohospodárstvo či pletenie svetrov, alebo kobercov.

Tibetské usadlosti cielene postavili tak, aby vytvárali tibetskú komunitu. Dnes sú však Tibeťania izolovaní. Podľa autora knihy o tibetskej diaspóre Dawa Norbu by sa mali snažiť integrovať do indickej spoločnosti. Realita je však iná.

„Našťastie už hrozbu integrácie nemusíme prekonávať, keďže dalajláma vyhlásil, že Tibeťania sú súčasťou kozmopolitného, globálneho sveta,“ povedal na adresu integrácie Tsering.

Problémom je aj hľadanie práce mimo usadlostí. Tibeťania nemôžu ako cudzinci pracovať vo verejnom sektore. Oficiálne nemôžu ani vlastniť obchody, hotely či reštaurácie, čo niektorí riešia tak, že úradníkov podplácajú. Získať licenciu na podnikanie je komplikované, mnohí na to nemajú peniaze.

Nemálo mužov odišlo z Indie ďalej do zahraničia za lepšou prácou. Pripravujú tam podmienky pre to, aby za nimi mohli prísť ich manželky s deťmi. „V tradičnom Tibete rodina znamená veľmi veľa, ale útekom sa veľa rodín popretŕhalo,“ myslí si Dolma Yangchen, riaditeľka Tibetskej asociácie žien. S odchodom do exilu sa výrazne zmenil život Tibeťanov. „Kým v Tibete je miesto ženy najmä doma, keď sa ženy nútene premiestnili do Indie, museli sa naučiť fungovať iným spôsobom. Museli začať zarábať, aby mala rodina z čoho žiť,“ popisuje Dolma.

Napríklad 34-ročná Nyidon žije v Indii už 12 rokov. Najprv tu vyštudovala, potom sa vydala. Manžela však naposledy videla v roku 2012. Žije v USA. „Čakáme, kým bude mať tamojšie občianstvo, aby sme mohli odísť za ním,“ vraví, keď ju stretávam pri obede v jedálni pre takmer stovku utečencov, ktorý poskytuje každý deň neziskovka Lha Charitable Trust. Nyidon nemá prácu, pretože má malého syna, s ktorým musí chodiť do školy. Chodí aspoň na kurzy angličtiny v tej istej neziskovej organizácii.

Tibetskí seniori, ktorí prišli do Indie v prvej vlne v 60-tych rokoch, sa pokúšali o zachovanie nomádskeho spôsobu života. Nepodarilo sa, aj kvôli náročným klimatickým podmienkam v oblasti severného Ladakhu. Zostali bez vzdelania, mali problém zaradiť sa do spoločnosti. Mnohí dnes žijú v exilových kempoch, nemá sa o nich kto postarať. Nielen, že im chýbajú pomôcky, ktoré by im zjednodušili život, v niektorých kempoch dokonca nie je ani voda.

Pomoc od intelektuálov

Starší Tibeťania síce veria, že Tibet bude slobodný, ale keď sa ich pýtam, či sa tam niekedy vrátia, s úsmevom odpovedajú, že sa toho už asi nedočkajú. Zástupcovia neziskového sektora či tibetskej exilovej vlády sa tiež pravdepodobne nebudú môcť vrátiť, podľa ich slov by to nebolo bezpečné. Mladší, ktorí sa narodili v Indii, Tibet nezažili, iba si ho predstavujú.

A tí, ktorí sa vrátiť chceli – často za svojimi rodinami – tak už urobili, najmä v 80-tych rokoch minulého storočia. Vybrali si, že budú žiť v Číne, hoci možno nie úplne slobodne.

Na čo teda čakajú ostatní?

Dalajláma prišiel v 80-tych rokoch s riešením tzv. Strednej cesty. Želá si autonómiu oblastí obývaných Tibeťanmi v Číne, pri zachovaní statusu Tibetu ako súčasti Číny. Tibet by mal samostatne rozhodovať v otázkach životného prostredia, ekonomiky, práv žien, nenásilia, fyziky, astronómie, budhizmu a vedy, aj napríklad reprodukčného zdravia a sexuality.

Čínska vláda však túto možnosť neprijíma. Nevidí dôvod na kompromisy či ústupky voči dalajlámovi alebo predstaviteľom tibetskej exilovej komunity. Navyše, Slobodník tvrdí, že ani pre časť tibetského exilu – najmä mladých Tibeťanov v združení Tibetan Youth Congress a niektorých intelektuálov – nie je Stredná cesta riešením. Jedinou alternatívou sa im javí nezávislosť Tibetu.

Tú by však podľa odborníka nepriniesla ani prípadná zmena režimu v Číne. „Vnímanie Tibetu ako historickej súčasti Číny sa nezrodilo v roku 1949, keď bola založená Čínska ľudová republika, má oveľa dlhšiu históriu,“ upozorňuje Slobodník.

Čínska strana v minulosti komunikovala so zástupcami dalajlámu. Ten sa však vzdal politickej moci v prospech exilovej vlády. Aktuálne medzi Čínou a tibetskou exilovou vládou neprebieha žiaden dialóg. Vládu Čína, ani iné štáty neuznali, sama sa vyhlasuje za dočasnú aj po šesťdesiatich rokoch. „Čínska vláda čaká na smrť dalajlámu XIV., aby si potom mohla vybrať jeho nástupcu,“ tvrdí Slobodník.

Tibetskí astrológovia predpovedali dalajlámovi, že sa dožije 114 rokov. Ak to bude pravda, nejaký čas na na zmenu statusu Tibetu ešte zostáva.

„Svet sa mení a raz bude musieť venovať pozornosť Tibetu a Čína bude musieť ustúpiť,“ verí Tsetsen.

Exilová vláda dávnejšie zmenila stratégiu a už nehľadá podporu zahraničných vlád. Nádej vidia v čínskych intelektuáloch žijúcich v zahraničí, ktorí nie sú ovplyvnení režimom a propagandou.

„Aj medzi čínskymi odporcami či kritikmi režimu je však len málo tých, ktorí by otvorene hovorili o nezávislosti Tibetu,“ konštatuje Slobodník.

Čakanie

„Bol som v Mongolsku, tak si viem predstaviť, ako Tibet vyzerá,” vraví Tsering z tibetskej administratívy. Narodil sa v Indii, dnes v Tibete už nemá žiadnu rodinu. Je však odhodlaný brániť tibetskú kultúru a ako hovorca administratívy spomína Tibet so zápalom. Svojho sna sa nevzdáva. „Ak by som v Tibete mohol kúpiť pozemky a začať nejaké obchodovanie, možno by som tam šiel žiť,” tvrdí mladík. A ako mnohí, zostáva v Indii cudzincom.

Len pár kilometrov od sídla tibetskej administratívy, na jednom z kopcov v himalájskych lesoch, posedáva starší tibetský pár. Občas prejde okolo budhistický mních, ktorý žije v tichej oblasti lesa. Nehovorí sa v nej. Podobne, ako sa v tibetskej komunite nehovorí o možnosti, že by Tibet mohol Číne patriť na celé ďalšie dlhé desaťročia.

 

TEXT: 

Magdaléna Vaculčiaková (1986) je digitálna nomádka a novinárka na voľnej nohe. Pravidelne píše pre slovenské aj české médiá. Externe spolupracovala v mediálnej oblasti s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií, bola aj PR manažérkou  festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet. Venuje sa najmä téme ľudských práv a rozvoja.

 

FOTO: 

Edwin Koo (1978) pochádza zo Singapuru. Novinárskej fotografii sa začal venovať počas štúdia žurnalistiky. Po ukončení štúdia fotografoval pre viacero novín. Dennú fotožurnalistiku po piatich rokoch zanechal a presťahoval sa do Nepálu ako dokumentárny fotograf na voľnej nohe so zameraním na projekty o migrácii a strate identity. Získal viacero ocenení, medzi inými UNICEF Photo of the Year, či grant The Getty Images. Publikoval v tituloch ako GEO, International Herald Tribune, The New York Times a Le Monde.

 

Článok vyšiel 27. februára 2016 na MONO.sk.